the kids aren't alright.

f

23. jún

"Dáš si aj cukor?" spýtala sa a položila pred neho šálku čaju.

"Vieš, že nesladím," usmial sa smutne. Zhora k nim doliehal krik a buchot. Hoci kuchyňu a povalu delilo jedno celé poschodie, zvuky boli hlasné a pre oboch bolestné.

Tiež si sadla, šálku zvierala v rukách, akoby ju jej teplo mohlo zachrániť. Nepozerala sa naňho, hoci chcela. Teraz tu boli dôležitejšie veci. Koľká irónia, že to boli veci dôležitejšie než láska.

"O čom sa asi tak hádajú?" spýtala sa naivne tichým hlasom, nezdvihla pohľad. Nechcela, aby videl strach v jej očiach.

Trpko sa zasmial. Mala chuť ho objať. "O čom asi? O mne," vyprskol. Vedela, že nechcel byť hrubý. Bolelo ho to rovnako ako ju. "Vždy som to ja."

"Myslíš, že o tom vedia?" Tentoraz zdvihla pohľad a v očiach sa jej zaleskli slzy. Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila hrču, ktorá jej navrela v hrdle. Bezvýsledne; jej hlas bol pridusený. "Myslíš, že vedia o... že vedia-"

"Nie," zastavil ju. "Nie. Nemajú ako. Nemajú odkiaľ." Natiahol sa a chytil ju za ruku. Pevne ju stisol a jej to vyslalo mrazenie do celého tela. Pri pohľade na ich spojené ruky sa smutne pousmiala. V poslednej dobe na nej iný úsmev nevidel.

"Si ten najlepší nevlastný brat, Tony," šepla. Slza sa jej kotúľala dolu lícom, no úsmev pretrvával.

Stisol ju pevnejšie. "Toto už nikdy v živote nehovor, Fel," precedil pomedzi zuby. Obaja sa strhli, keď sa zo schodiska ozval buchot. Schody boli staré a vŕzgali; každý škrípavý zvuk sa jej zarezával do uší. Vytiahla si ruku z jeho a pod stolom si preplietla prsty v tichej motlidbe.

Do kuchyne sa dotackal otec. Jeho tvár bola červená a nahnevaná. Keď ho zbadal, roztitriasol sa. "Vypadni,"zasyčal. "Vypadni z môjho domu a už nikdy sa nevracaj."

"Oci, kde je Sylvia?" spýtala sa, aby odpútala otcovu pozornosť od neho.

"Jeho matka je práve na odchode," precedil. "Spolu s ním. Vypadnite odtiaľto."

Pozrela naňho; celý zbledol. Pustil šálku a vybehol z miestnosti, hore za matkou. Teraz jej vŕzganie pripomínalo stony zomierajúceho.