the kids aren't alright.

l

13. máj

Ozvalo sa tiché klopkanie na dvere. Felicia stála pri okne a pozerala sa na slnko, čo pomaly vychádzalo a jeho lúče, hoci ranné, no žiarivé a teplé, prebleskovali pomedzi vrcholky stromov. Neodpovedala, vlastne osobu za dverami ani nevnímala, nepočula nič okrem vlastných myšlienok. Mandy je preč. Jediná osoba, ktorá poznala jej tajomstvá, jediná osoba, ktorá poznala to jedno konkrétne tajomstvo, je preč. Nenávratne a navždy preč.

"Si pripravená?" spýtala sa Sylvia odo dverí a hoci hovorila jemne a ticho, tak, ako to mala vo zvyku, pre Feliciu to bolo ako siréna, ako siréna, čo ju zobudila zo spánku. V tej chvíli si nebola istá, čo je lepšie (alebo horšie?) - či ten sen, kde je obklopená myšlienkami a spomienkami na jedinú a najlepšiu priateľku, akú kedy mala; alebo realita, kde ju mátajú otázky ohľadom jej smrti. Taká brutálna, taká hrozná... Ani po tých troch dňoch ju nechápala.

"Hej, Fel..." prihovorila sa jej znova Sylvia. Zavrela za sebou dvere, pristúpila bližšie k nevlastnej dcére a tiež sa zahľadela von oknom.

"Nie som pripravená," šepla Felicia a sklopila hlavu. Vždy mala rada čiernu farbu, tieto šaty obzvlášť. Nebola pripravená prísť ešte aj o ne. Spomienka na pohreb, spomienka na tú krátku ceremóniu, ktorá toho ukončí tak veľa... Nebola pripravená ani v najmenšom.

"Viem." Sylvia k nej zozadu podišla a položila jej bradu na rameno. Felicia mala zlý pocit z toho, že ich takáto hrozná udalosť zblížila. No hneď, ešte počas toho večera, ako im to Tony celý zadychčaný pribehol oznámiť, oznámiť čo, respektíve koho našiel, Sylvia bola prvý človek, o ktorého sa mohla oprieť. Otec už bol v práci a Tony... Ohľadom neho ju trápilo príliš veľa otázok, príliš veľa pochybností. No Sylvia tu pre ňu bola s prekvapivou dávkou pochopenia. Rovnako ako teraz. "Otec je už nervózny, mali by sme ísť."

"Tony?" Táto jedna otázka stačila, táto jedna otázka ju niekde hlboko v mysli tiež mátala.

Sylvia si povzdychla. "Tony. Odmieta sa so mnou hovoriť, myslím, že tvoj otec sa s ním rozprával."

To hovorilo za všetko. Otec s ním hovoril, Tony mal ďalšiu zo svojich nálad seriem-vám-na-svet a nakoniec za ním bude musieť ísť ona. Teraz na to však naozaj nemala chuť.

"Nech si tu zostane," kývla hlavou a zdvihla ju. Zhlboka sa nadýchla a otočila sa k Sylvii. "Tak poďme, nech je otec pokojný aspoň dnes."

"Dobre," sotva naznačila perami a spoločne sa vybrali ku dverám. Dole ich už čakal otec, v obyčajnom saku a čiernom tričku. Čo si vlastne obliekajú muži na pohreby? Čo by si obliekol Tony? Mala chuť si vlepiť facku, že naňho myslí v takýto okamih.

"Ideme?" spýta sa a tričko sa pod veľkosťou jeho brucha napne. Odkedy im varievala Sylvia a už nejedli len donáškové jedlá, pomaly chudol a myslel si, že keď si dá úzke veci, vyzerá lepšie. Felicia ho mala natoľko rada, že nemala to srdce mu oponovať.

Slabo prikývla a spolu vyšli von. Už začínalo byť dusno a tak bolo bytie v čiernych šatách utrpením. Otcov Mustang sa nádherne leskol na slnku a kožené sedadlá sa jej lepili na stehná, keď si sadla. Obyčajne by to bol pekný deň; šla by sa s Mandy korčuľovať po cestách, čo viedli cez les, alebo by si s Tonym spravili limonádu a šli k jazeru. Aj napriek nádhernému počasiu bol tento deň všetko, len nie pekný.

Keď dorazili k cintorínu, jej žalúdok bol celkom zovretý, ledva dýchala. Sľúbila si, že nebude plakať a bola pripravená to dodržať, bola pripravená stáť tam a nevypustiť ani slzu. Ani Mandy neplakala. Nikdy.

"Aha, sú tu aj tvoji priatelia," povedal otec kráčajúc smerom k hlúčiku ľudí na trávniku. Sylvia jej stisla rameno. Nikdy to neboli jej priatelia.

"Ach, Fellie, tak veľmi ma to mrzí," zavzlykala Diann a utrela si oči, takže si ešte viac rozmazala riasenku. Felicia ju nikdy nemala rada. Či už kvôli tej hlúpej prezývke, alebo kvôli tomu, že za ňou stále doliezala... Ľudia v škole si šepkali, že má imaginárneho priateľa, ktorému píše listy. Ako ju Felicia poznala - pravda by to rozhodne mohla byť.

"Hej, jasné," povedala s kamennou tvárou a prešla popri nej k ostatným. Neboli to priatelia, neverila im. Boli to ľudia, ktorí si to mysleli.

"Ahoj," ticho ju pozdravila Megan, ktorá stála vedľa Kayly a držala ju za ruku. Ružové vlasy mala dnes krásne zapletené a kontrastovali s jej krátkymi ligotavými šatami uhľovočiernej farby. Kayla si dnes nedala svoj typický čierny rúž a jej tvár bez neho vyzerala tak zvláštne nevýrazne.

Felicia len kývla hlavou. Boli tu aj Martin s Thayerom, len ticho stáli a - zatiaľ čo Martin hľadel do zeme - Thayer ju prepaľoval pohľadom. "Na slovíčko," povedal a naznačil jej aby ho nasledovala. Felicia mala sto chutí povedať mu rázne nie, no nemala síl. Jednoducho ho nasledovala, pripravená vypočuť si, čo chcel a odísť. Chcela sa postaviť k Mandynej rodine a smútiť s nimi.

Zastavili pod veľkým dreveným krížom, pod ktorým boli kovové poličky, na ktorých boli úhľadne naukladané malé kahančeky. Ani jeden knôt nehorel.

"Kde je Tony?" spýtal sa a špičkou topánky zahrabol do suchej zeme.

"Doma. Neviem," odvetila diplomaticky. Vedela, prečo sa ľudia s Thayerom veľmi nebavia. Bol to ten typ človeka, ktorý robil správne veci, no už na prvý pohľad pôsobil ako niekto, koho by ste sa v tmavej, zapadnutej uličke rozhodne zľakli. Nečudovala sa však, že sú si s Tonym taký blízky. Preňho bol ako stvorený.

"Hm, fajn. Chcel odo mňa, aby som mu zistil pár vecí, ale môžem ich povedať aj tebe, keď mu ich potom odovzdáš."

"No hovor," povedala a založila si ruky na prsiach.

Zazdalo sa jej, že sa mu na tvári na okamih mihol úsmev, no to si musela určite navrávať, to nebolo možné. "Týka sa to vraždy Mandy. Nebola to len vražda." Zhlboka sa nadýchla a vystrela sa. "Znásilnili ju a potom - šesť či sedem bodných rán v oblasti brucha a hrudníka. Asi päť sekúnd bolesti a skončilo sa to pre ňu, vrah zasiahol pár veľmi dôležitých tepien. Pamätáš si to všetko?"

Felicia naňho pozerala a premáhala slzy, predstierala, že toto sú len slová z nejakej detektívky, ktorú pozerala Sylvia, slová, ktoré sa jej nijako netýkajú, ktoré sa netýkajú Mandy. Ako mohol hovoriť také veci...? A ako to mohol niekto naozaj urobiť?

"Dobre," povedala a zdvihla obočie. "Prečo to chcel Tony vedieť?"

Hoci sa kútiky jeho pier ledva pohli, v očiach sa mu zablysol úškrn. "Spýtaj sa ho sama; si predsa jeho nevlastná sestra." S týmito slovami odišiel a nechal ju tam stáť. Nevidel, ako si nechty zatínala do mäsa, nemohol vidieť ani tú jednu slzu, ktorú nestihla zastaviť. Otočila sa, s úmyslom vrátiť sa späť k otcovi a Sylvii, ktorí sa momentálne pristavili pri Anjeli, ktorej čierne sárí na seba vďaka strieborným cinkajúcim plieškom pútalo veľa pozornosti, no keď si všimla vysokého chlapca s gaštanovými vlasmi ako sa zhovára s Thayerom, srdce jej zamrelo. Tony; stál tam v prekvapivo bielej košeli a s vážnou tvárou sa venoval rozhovoru. Keď si všimol, že naňho Felicia hľadí, slabo kývol hlavou, takmer akoby prikyvoval. Túžila ísť za ním a objať ho, túžila ísť za ním a buchnúť ho, vidieť jeho krv a neskôr modrinu. Chcela ísť za ním a pobozkať ho rovnako ako v ten večer, keď zabili Mandy. Chcela ísť za ním a spýtať sa ho, prečo ešte v ten večer odišiel, kam sa vytratil, prečo vtedy išiel do lesa a prečo im povedal tú ničivú správu. Všetko, na čo sa však zmohla, bolo naďalej tam stáť s hlavou plnou pochybností a so slzami tlačiacimi sa jej do očí.

Keď sa vrátili z obradu domov, uvedomila si, že Dereck neprišiel.