the kids aren't alright.

12. kapitola - Vernosť

Po raňajkách sa vrátim do izby a sadnem si na posteľ. Otec ešte spí a keď som nakukla do ich spálne, mama ležala vedľa neho a pozorovala ho. Myslím, že mňa si ani nevšimla.

Vytiahnem si z vrecka teplákov mobil, medzi kontaktami nájdem číslo, ktoré potrebujem a vytočím ho.

"Áno, prosím?" ozve sa z druhej strany energicky.

"Diann?"

Chvíľu je ticho. Potom znova prehovorí, tentoraz však akosi tlmenejšie. "Prepáč mi to, Sabie. Nechcela som to spraviť, ale musela som."

Čakám, že bude pokračovať, no všetko, čo počujem je mŕtvolné ticho.

"Dobre," poviem nakoniec. "Dobre. Síce nechápem, ale dobre. Môžme sa stretnúť?"

"Jasne." Znie naozaj šťastne. Aj mne poskočí srdce. "O hodinu v parku?"

"Platí. Teším sa, čau," zložím a sama pre seba sa usmejem. Povedala som jej, že nechápem, prečo to spravila, hoci to nie je celkom pravda. Chápem jej dôvody, len si nemyslím, že sú dostatočné.

Postavím sa a zo skrine si vyberiem šortky, lebo vonku nádherne žiari slnko, a obyčajné biele tielko. Vlasy si uviažem do vrkoču, aby sa mi nepočul zátylok.

V kožených remienkových sandáloch zídem dolu. Mama sedí za stolom a bezprízorne hľadí do šálky s kávou a z obývačky sa ku mne dostanú zvuky streľby; Ace hrá zase nejakú tú svoju videohru.

"Idem von, za Diann," oznámim mame a z misy na stole si zoberiem jablko.

"Hm."

"Možno spolu zájdeme aj na obed, takže sa o mňa nemusíš báť."

"Mhm."

"Zoberiem si otcovo auto."

"Hm."

"Som zamilovaná do Acea." Keď ani na túto vetu nezareaguje, vzdychnem si a zoberiem si kľúče od dodávky. Dúfam, že sa otec dnes nechystá do práce, to by to mal blbé.

"Aj ja ťa milujem," ozve sa za mnou a ja pretočím oči.

"Sklapni. Mama je úplne mimo, mala by sa vyspať," poznamenám a zahryznem do jablka.

Ace prikývne. "Uložím ju na gauč. Kam sa chystáš?"

Usmejem sa. "Za Diann. Odpustila som jej, vieš. A chcem sa jej spýtať na tú Feliciu."

Ace sa uškrnie. Vždy, keď sa jeho kútiky roztiahnu takýmto spôsobom, viem, že ma má prekuknutú. Vždy ma mal. "Tak preto si jej odpustila. Nešlo mi to do hlavy, lebo ty a odpúšťať... doteraz mi vyčítaš, že som v šiestej triede začal chodiť s Melanie Humpreyovou a keď som sa s ňou rozišiel, už sa s tebou nechcela kamarátiť. K tebe mi odpúšťanie jednoducho nepasuje."

"No ha-ha," odseknem. "A nemienim ti odpustiť ani to, že si o tom únose vedel a nepovedal mi to. Myslela som, že si hovoríme všetko."

Jeho obočie sa zvraští a koža na jeho čele sa nakrčí. V detstve to bol taký náš malý tromf nad rodičmi; často mali medzi sebou tajnosti - my sme však o sebe všetko vedeli. Aj tie najtrápnejšie detaily, aj tie najhrdinskejšie činy, o ktorých sme nemohli nikomu povedať, lebo boli tak trochu nelegálne. Pri spomienke na to, ako sme predstierali, že sme deti Nicole Kidman a jeden trafikár nám to uveril, ma prepadne žiaľ. Vyrástli sme. Už viac nie sme tie deti, ktoré s ďalekohľadmi pozerali susedom do okien. Pravda teraz nie je na prvom mieste. Na prvom mieste je ochrana toho druhého. Prečo som si to neuvedomila skôr? Vyrástli sme.