the kids aren't alright.

3. Kapitola - Zovretý žalúdok

"Mlieko?"

"Mám!"

"Banány?"

"Mám!"

"Artičoky?"

"Má- počkať, čo?" zháčim sa a otočím sa k Aceovi. "Kto z nás je, prosím ťa, artičoky?"

"Nikto," pokrčí plecami. "No vždy som to chcel skúsiť."

Uškrniem sa a pokračujem v prechádzaní sa pomedzi regále. Nákupný košík, ktorý pred sebou tlačím, je plný a manipulácia s ním je čoraz ťažšia. Gentleman Ace si vykračuje vedľa mňa, s nákupným zoznamom od mamy v ruke. Je poriadne dlhý a to je jeden zo znakov, že mamu chytajú hysáky z toho, v akom 'zapadákove' sme sa to ocitli.

"Ešte potrebujeme balenie minerálok a môžeme ísť," vyhlási Ace. "Za pár minút sú tri, mama za chvíľu určite zavolá."

Stuhnem. "Za pár minút sú tri?" otočím sa k nemu a nervozita a vzrušenie, ktoré som počas tej hodiny statočne potlačovala, sú späť. Stretnem Diann. "Musím ísť, Ace. Vravela, že sa máme stretnúť pri hlavnom vchode do parku a ten je na celkom opačnej strane. Zvládneš to sám."

Zasmeje sa. "Som tvoj starší brat, princezná. Isteže to zvládnem sám. Uži si a pokiaľ sa z Diann vykľuje starý chlpatý úchylák s menom Freddie, určite nevolaj mne. Raz mi to stačilo."

Uškrniem sa. "Veď to bola len halloweenska maska, ty bojko. A vtedy som s ním chodila, takže to, že ma objal nebolo nič nezvyčajné."

"Dosť, nechcem počuť viac," zastaví ma Ace dramaticky. "Bež už, nech ťa unesú ešte za svetla."

"Ako myslíš. Maj sa!" Naposledy mu zakývam a trielim k východu, trielim von zo supermarketu a behom pokračujem popri ceste. Park môže mať na dĺžku tak sto metrov, na šírku asi dvadsať. Je naozaj veľký a musím uznať, že Ace mal pravdu; ten žiarivý trávnik akoby bol stvorený pre posedenia s rodinou. Mám šťastie, že ani jeden z mojich rodičov na podobné sentimentálnosti nie je. Lebo ani mne nie sú zrovna po chuti.

Keď dobehnem k veľkej čiernej bráne z umelecky spracovaného kovu, som zadýchaná a spotená a to je pravdepodobne tá najhoršia vec, ktorú môžem pri prvom stretnutí spraviť; smrdieť. Je presne 15:00 a tak, keďže v blízkosti žiadne dievča v mojom veku nevidím, rozhodnem sa sadnúť si do tieňa pod nádhernú vŕbu, nech sa aspoň neupražím na priamom slnku.

Z vrecka si vytiahnem mobil, či náhodou mama nevolala mne, no to, čo zbadám, ma nepríjemne zaskočí. Neprijatý hovor od Pam Jonesová. Pretočím očami a mobil celkom vypnem.

"Sabine Morganová?" ozve sa spredo mňa milý hlas. Zdvihnem hlavu. Predo mnou stojí dievčina asi rovnako stará ako ja. Diann. Je však celkom iná, než akú som si ju predstavovala. Vlasy má nesmierne kučeravé, ešte viac než ja, a omnoho svetlejšie než Ace. Je útla a drobná, červeno-ružové letné šaty na nej visia. Oči jej svietia vzrušením a pery sú roztiahnuté v širokom úsmeve.

Postavím sa. "Diann Thompsonová?" šepnem a moje srdce zamrie. Neudržím sa; tomuto dievčaťu som povedala o všetkých mojich tajných snoch a túžbach, o všetkých tajomstvách a pocitoch a ona mne takisto. Rozbehnem sa k nej a hodím sa jej okolo krku. "Diann Thompsonová," opakujem si stále dokola a nemôžem uveriť tomu, že sa naozaj... že sa naozaj objímame. Je to neskutočné. Mám pocit, akoby som našla obľúbenú hračku z detstva a znova prežívala všetky tie pekné spomienky.

"Hej, počkaj, dusíš ma," zasmejem sa a odtiahnem.

"Si pripravená ísť?" spýta sa ma Diann a v očiach sa jej zaleskne.

"Narodila som sa pripravená," zopakujem Aceovu hlášku a vykročím vedľa Diann.

"To je neskutočné, že ste sa presťahovali práve sem!" rozplýva sa blondínka. "Musela si mať veľkú radosť, keď si sa to dozvedela."

Po chrbte mi prejde mráz pri spomienke na okolnosti sťahovania, no bez okolkov prikývnem. "Veľkú radosť." Odkašlem si. "Kam to vlastne ideme?" Prechádzame popri parku, potom zabočíme do úzkej uličky za ním.

"Och, to je tajné!" zvolá nadšene Diann! Mám pocit, že ona iným tónom, než nadšeným, vôbec nehovorí. No nevadí mi to. "Musela som sa za teba veľmi prihovárať... A nakoniec súhlasili," vyhlási veselo. "Nie vždy je to také ľahké. Hlavne po tom, čo sa stalo, som bola celkom prekvapená..."

Zamračím sa. "O čom to hovoríš?"

"Ále, o ničom! Veď uvidíš," povie tajomne a žmurkne na mňa. Obyčajne by som nad tým pokrčila plecami a rovnako spravím aj teraz, hoci ma zožiera zvedavosť - moja druhá najhoršia/najlepšia vlastnosť. Hneď po mojom divnom humore.

"Ako myslíš. No dúfam, že nie si psychopat a že na mňa spoza rohu nevyskočí úchylák Freddie."

Diann sa len zasmeje.

***

"Toto je naša stredná škola," povie, keď zastavíme pred veľkou bielou budovou. Nepôsobí nijako luxusne, ani staro. Dokonca, keby to nebolo napísané na tabuli pre ňou, by som vôbec nepovedala, že by to mohlo byť "vzdelávacie zariadenie na vysokej úrovni".

"Prečo sme tu?" spýtam sa. Pri pohľade na hodinky mi srdce spomalí. Cesta sem nám trvala presne trinásť minút a za ten čas sme sa s Diann skvelo porozprávali. Stále mám však pocit, že je to tak trochu blázon.

"Poď, tu je to miesto..." zamrmle Diann a vykročí smerom ku škole. Poberiem sa za ňou, hoci ma pri pohľade do vnútra zamrazí; trieda, ktorej som venovala pohľad bola pravdepodobne určená na biológiu - vpredu sa o tabuľu opiera kostra človeka. Jej plastové oči ma sledujú.

Obídeme budovu školy a ocitneme sa na veľkom futbalovom ihrisku.

"Tam vzadu som kedysi hrávala tenis," oznámi mi Diann nadšene a rýchlou chôdzou prechádza cez umelý trávnik. Kovové náramky na jej rukách zacinkajú.

Pripomenie mi to časy, keď sme s otcom a Aceom chodili na 'výpravy' do ZOO a zakrádali sme sa pomedzi voliéry ako tajní agenti. Zvieratám sme nenápadne hádzali karamelový popcorn a potom sme sa utekali skryť medzi stromy, ktoré lemovali chodníky. Tu to vyzerá podobne. Okolo celého areálu vedie kamenný, miestami zarastený chodník, za ktorým sú už len stromy; vysoké a hrozivé sa týčia k oblohe. Tá sa pomaly zaťahuje, vyzerá to tak, že bude znova pršať. Chcem sa spýtať Diann kam ideme, no tá zrazu vybočí z chodníka a zamieri priamo do lesa. Skvelé.

"Bude sa ti to páčiť, uvidíš," oznamuje mi. "Och, a ozaj, Sab," otočí sa ku mne, "dávaj si pozor na jazyk. Pre tvoje dobro."

"Budem sa snažiť," uistím ju. Obyčajne by som ešte utrúsila nejakú poznámku, no teraz môj žalúdok zviera zlý pocit. Pod stromami, v lese, je chladno a ja sa v duchu pokarhám, prečo som sa nechala obalamutiť slnečnými lúčmi a mikinu si nechala doma. Kráčame mlčky a vetvičky sa nám lámu pod nohami. Na jeden strom vybehne veverička.

"Ach, tu sme," vyhlási Diann a odstúpi, aby som mala lepší výhľad. Ocitli sme sa na neveľkej čistinke, ktorú obklopujú vysoké stromy. Rastie tu suchá tráva a na zemi sú popadané šišky, no to nie je to, čo mi vyrazí dych. Uprostred čistinky stojí školský autobus. Žltý školský autobus, na ktorom je čiernym sprejom napísané: KIDS.

"Budeš to milovať," zašepká Diann a ja neviem, či to hovorila sebe, alebo mne.