the kids aren't alright.

11. kapitola - Sylvia Sherwoodová

Milí pán a pani Morganoví,

určite sa čudujete - alebo ste sa nad tým aspoň pozastavili - prečo tento nádherný dom predávame za takú dobrú, priam nezvyčajne nízku cenu. Dôvod je jednoduchý. Musíme.

Dom je v absolútnom poriadku, no po pár udalostiach, čo sa v jeho blízkosti stali a priamo s nami súvisia, v ňom už viac nedokážeme bývať. Keďže je teraz dom Váš, aj Vy si zaslúžite vedieť, čo sa stalo.

Sme manželmi len niekoľko mesiacov a každý máme jedno dieťa z prvého manželstva. Ja s mojím synom sme sa sem nasťahovali až po svadbe. Počas leta sa tu diali zvláštne veci. Veľmi zvláštne.

Najskôr zabili jedno dievča. Mandy Hammondovú, dievča, ktoré bývalo tiež tu, v lesoch. Zabili ju pri jazere za naším domom. Asi sto metrov hore kopcom a ste tam.

Bolo to hrozné. Nemali ako dostať krv z pôdy a tak nás tam tá veľká tmavá škvrna strašila zakaždým, keď sme šli s manželom okolo. Predtým sme sa tam radi zvykli prechádzať.

Po čase sa aj manželova dcéra začala správať zvláštne. Nechodila domov včas, vyhýbala sa rodinným akciám a niekedy sa s mojím synom Tonym zavreli do izby a prerozprávali hodiny.

Môj syn tiež nebol v poriadku. Mal výbuchy zlosti, neovládateľné výbuchy, a vždy sa do niečoho zaplietol. Vždy. Neviem, či zabil Mandy. Nemal ju rád, to jediné viem. No som si istá, že má čo dočinenia s únosom Felicie, manželovej dcéry.

Jedného večera sme ju ja s manželom čakali doma. Tony bol v tej dobe preč... manžel ho vyhnal z domu. (Vždy som tak trochu dúfala, že sa vráti.) Ale Felicia neprichádzala. Vedeli sme, čo sa stalo. Niekto bol v tých lesoch, niekto tam na ňu striehol, aby jej potom spravil to isté, čo spravil Mandy. Znásilnil, dobodal a hodil do jazera. V lese sme našli jej telefón. Nie však ju. Nič iné, len telefón.

Želala by som si, aby bola mŕtva. Aby ju nemohli mučiť, aby ju nemohli pošpiniť a zneužiť. Radšej by som ju videla plávať na hladine jazera, než ležať zbitú pod mužským telom.

Nechytili ho, viete? Vraha nikdy nenašli. Stále tu je. Aj preto sme odišli. Vedeli sme, že dcéra sa nevráti. Vedeli sme, že už je koniec. Možno pravda čoskoro vypláva na povrch. A možno to bude jej telo.

Dávajte si na seba pozor. Ak máte deti, dávajte pozor aj na ne. Dievčatá by mali predvídať nebezpečenstvo a chlapci by mali mať silu mu odolať. Môj Tony to nedokázal. A Felicia sa nikdy nebála.

S pozdravom,

Sylvia Sherwoodová.

Zdvihnem zrak k mame, ktorej po lícach stekajú slzy. Je nesmierne citlivá, čo sa týka mňa. Nikdy som to nepochopila.

Moja prvá myšlienka po prečítaní listu je istotne tá, ktorá krúti hlavou nad Sylviou. Znela múdro, no zároveň uštvane. A mierne sadisticky.

Tak toto mi nechceli povedať. Toto sa tu stalo; to preto zakaždým, keď spomeniem meno Sherwood, všetci zvláštne zareagujú.

Niečo mám s Feliciou istotne spoločné. Nebojím sa. Nikto mi neublíži, nikto mi nič nespraví. V Detroite som sa niekedy vracala domov o druhej ráno, chodila som okolo pouličných gangov s peňaženkou v ruke, sedávala som v parku, kde sa stretávali díleri a užívala si nočný vzduch. Neriskovala som. Keď sa nebojíš, keď si myslíš, keď naozaj veríš, že sa ti nič nestane, nie je to risk. Nebojím sa ani teraz. Sylvia povedala, že každé dievča musí predvídať nebezpečenstvo. Predvídam ho. No neutekám pred ním.

"Už chápeš?" vzlykne mama.

"Nie," odpoviem a odídem z kuchyne.

***

Ľahnem si na posteľ. Mokré vlasy ma studia na zátylku, no aspoň ma tak udržujú bdelú, aspoň mi bránia spať. Musím si totižto pár vecí ujasniť.

Všetko pekne od začiatku. Felicia bolo dievča, čo v tejto izbe bývalo predo mnou. Diann ju poznala. Thayer ju poznal. Nenávidel ju. Felicia sa priatelila s Mandy, ktorá je mŕtva. V autobuse ju niekto spomenul. Diann ju poznala, písala o nej vo svojich listoch. Obdivovala ju. Felicia zmizla. Uniesli ju. Možno je mŕtva.

Toto boli fakty. Čisté a jasné, bez prikrášľovania a zbytočnej dramatickosti. Ale niečo mi tu chýba. Ten, kto mal motív zabiť Mandy, mal určite motív uniesť Feliciu. Teda, ak predpokladáme, že je stále nažive. A ak predpokladáme, že to všetko spravila jedna osoba. Mohli to byť dva úplne rozličné prípady?

Túto myšlienku hneď zamietnem. Na to je všetko až príliš prepletené, aby to spolu vôbec nesúviselo. Takže Felicia s Mandy mali okrem priateľstva niečo spoločné. Lenže čo?

Prevrátim sa na bok a zadívam sa von oknom. Za vrcholkami stromov vidím svetlá mesta, ktoré som zatiaľ navštívila len raz. Čoskoro sa začína škola a ja vôbec nie som pripravená vzdať sa pokojných dní. Hoci tých pár predchádzajúcich ako pokojné charakterizovať rozhodne nemôžem. Ale užila som si ich.

Z myšlienok ma vytrhne motor auta. Dodávka zaparkuje pred domom a zhasne svetlá. Vystúpi z nej otec; unavený, no s úsmevom na tvári. Asi má za sebou dobrý deň. Sledujem, ako mieri ku vchodu, no uprostred chôdze sa zastaví. Z ničoho nič zdvihne hlavu a zadíva sa mi rovno do očí. Jeho pohľad zmäkne.

Odtiahnem sa od skla a ľahnem si späť do postele. Ešte je tu on, no jasné. Ako som mohla predpokladať, že tu sa niečo zmení. On nám to sľuboval, to jeho to bol nápad, prísť sem a vyčistiť si myseľ. On sľúbil, že všetko bude dobré. Ach, kiežby to bola pravda.