the kids aren't alright.

7. kapitola - Lenivé popoludnie.

"Pozri sa na ten dátum," poznamenám. "Je to najmenej desať rokov staré. Ak nie viac."

Ace opatrne pretočí stránku telefónneho zoznamu. "Máš pravdu. Pozri, tu je dátum. Rok 1998. Skoro dve desaťročia."

"Myslíš, že Pizzeria," - nazriem do zoznamu - "Laugaricio ešte stále existuje?"

Ace si z vrecka vytiahne mobil a naťuká tam dané číslo. "Za pokus to rozhodne stojí," pokrčí plecami a priloží si ho k uchu. Po pár sekundách sa víťazoslávne usmeje. "Ach, dobrý deň. Chcel by som si objednať pizzu na meno..." Nechám Acea samého v kuchyni a vyberiem sa do otcovej pracovne. Viem, že v starom dome, na predmestí Detroitu, si peniaze vždy schovával do prvého šuflíku svojho pracovného stola, do krabičky od kariet. Tento šuflík mal vždy zamknutý.

Na tomto, novom, stole však žiadne zámky ani nič podobné nie je. Otvorím prvý šuflík a automaticky z neho vyberiem krabičku so vznešenou srdcovou kráľovnou na prednej strane. Tesne pred tým, než šuflík zatvorím, mi do očí udrie fotka trčiaca z čierneho zápisníka. Fotku vytiahnem a bližšie si ju prezriem. Je na nej žena, no nie mama. Táto je mladšia, má čokoládovú tvár a hlboké prívetivé oči. Smeje sa, jej úsmev je široký a šťastný. Fotku hodím späť do šuflíka a ten rýchlo zabuchnem. Srdce mi tlčie ako splašené. Nie. Sľúbil predsa... sľúbil. Toto jej nespraví.

S peniazmi v ruke rýchlo opustím jeho pracovňu. Myslela som, že to bolo detinské a hlúpe, že sa z toho obaja poučili. Myslela som, že má Pam viac rozumu než môj otec. Veď je tak ďaleko...

"Ace?" vojdem do kuchyne. Už dotelefonoval a teraz prestiera stôl v jedálni, ktorá je od kuchyne oddelená výklenkom.

"Áno?" venuje mi úsmev a poskladá servítku.

"Hovoríme si vždy všetko, že? A vždy len pravdu."

Ace sa ku mne otočí a stuhne. Ruky si založí na hrudi, no to gesto je akési zvláštne, akési silené. "Samozrejme," povie vážne. Pristúpi bližšie. "Čo sa deje, Sabie?"

Hľadím do jeho hlbokých očí, do očí, ktoré tu pre mňa vždy boli, jediné oči, ktorým som vždy bezvýhradne verila. Až doteraz. Jedna výhrada by tu bola. "Nič, nič sa nedeje," pokrútim hlavou. "Ja len že... ktorú pizzu si objednal?"

Usmeje sa a mierne sa uvoľní. "Pre teba hawaii, pre mňa štyri druhy syra s cibuľou. Ako vždy, nie?"

"Áno. Ako vždy," prikývnem. Položím krabičku na stôl. "Tu sú peniaze. Pôjdem sa osprchovať, dobre? Za chvíľu som späť."

Prejdem chodbou do kúpeľne a zamknem za sebou dvere. Aj táto miestnosť, ako každá iná, vyžaruje atmosféru starého vidieckeho sídla, no zároveň vznešeného zámku. Umývadlo je veľké a jeho rám sa leskne v svetle kryštálového lustra, ktorý visí zo stropu. Sprcha nie je stará; je to vlastne len akýsi vydláždený kút jemnej modrej farby.

Vyzlečiem si všetko oblečenie a vojdem do sprchy. Voda, stekajúca mi po tvári a tele, je ako závoj; zahalí ma, každú časť môjho tela, a skyje ma pred tajomstvami a nástrahami sveta. Skryje ma pred priateľkami, ktoré v skutočnosti vôbec nepoznám, skryje ma pred stredoškolskými gangami so zvláštnymi menami. Skryje ma pred tajomstvami mojich rodičov, ktoré musím poslušne strážiť. Skryje ma pred študentkami, čo ľahko stratia hlavu. Skryje ma pred bratmi, čo klamú. Skryje ma predo mnou, moje myšlienky uväzní a nedovolí im viac ma trýzniť. Už nie.

Vmasírujem si kamilkový šampón do vlasov, po chrbte mi steká hustá pena. Sprchový gél s vôňou malín je rovnako príjemný ako voňavý. Vypnem vodu a mám pocit, akoby všetky nezodpovedané otázky aspoň na chvíľu zmizli. Na chvíľu som voľná.

"Poď, Sabie, obed je tu!" volá na mňa Ace. Poutieram sa a oblečiem. V okamihu, keď otvorím dvere kúpeľne, moje čuchové receptory omámi tá lahodná vôňa pizze; je to zmes syra, do chrumkava upečeného cesta a delikátna vôňa oregana.

"Hmm," zapradiem a sadnem si oproti Aceovi. Jeho úsmev je úprimný a správanie uvoľnené. Neviem, čo som si to navrávala.

"Tak, tu máš svoju," položí predo mňa krabicu.

"Tak, dobrú chuť," zaprajem mu a privriem oči v eufórii z tejto vône. Mám rada mamine jedlá. Nie sú veľmi slané, vlastne chuť v nich mnohokrát chýba, a sú označované za "ľahké, zdravé, chutné". Volá ich tak len mama. Preto, keď sme s Aceom sami doma, je to taká malá oslava chutí a slobody. Každé jedno jedlo. Dokonca, keď sme boli mladší, a mama chodila poobede na kurzy varenia a otec prednášal na neďalekej univerzite, navliekli sme na seba zástery a pustili sa do varenia. Väčšinou sme si robili len karamelové lízatká a skvelo sme si užívali. Tieto veselé chvíle, keď na nás nikto nedohliadal, pretrvávajú dodnes.

"Dobrú," odvetí a spolu sa pustíme do jedenia. Neviem, čo to do mňa vošlo. Verím mu.

***

"Ahoj, vospolok!" rozhľahne sa domom mamin hlas. Strhnem sa. Ace sa natiahne, aby pauzol Priateľov a postaví sa.

"No, oddych sa skončil," uškrnie sa a zbehne dolu pozdraviť mamu. Mrknem sa na hodinky v jeho notebooku. 15:12. Čas sa ísť chystať.

Prejdem z jeho izby do mojej, pričom na tvári sa mi stále pohráva úsmev spôsobený Chandlerovou poslednou hláškou.

Zavriem za sebou dvere izby a bezradne sa zadívam na šatník. Nikdy som nebola z tých dievčat, ktorým záleží na estetike oblečenia viac než na jeho pohodlnosti. Teraz ma však Diann chce pravdepodobne zatiahnuť do nejakého nákupného centra, a hoci sa ani ona neoblieka práve podľa najnovších trendov, nerada by som jej spravila hanbu.

Starostí o obliekanie som sa vzdala keď som si uvedomila, že moje svetlo ryšavé vlasy sú veľkou prekážkou. Ace s týmto faktom pri každej naskytnutej príležitosti súhlasil. Idiot.

Keďže vonku vyzerá byť príjemne, no zároveň chladno, nasúkam sa do úzkych dlhých riflí. Na ne si hodím obyčajnú bielu košeľu a jediný náhrdelník, ktorý mám; zlatý, s tenkou retiazkou, a s príveskom v tvare malej hviezdy. V strede je drobný diamantík. Dostala som ho asi na trináste narodeniny - bol to darček, na ktorý sa skladala celá rodina. Neviem prečo im na tom tak záležalo, no potešilo ma to. Ďalším plusom bolo, že som nedostala ponožky a mentolky.

Prehodím si cez to čierny kabát do polky stehien a som pripravená. Argh. Ešte dvadsať deväť minút.

Zídem dolu. V obývačke na kvetovanom gauči sedí mama a Ace oproti nej. Rozprávajú sa a smejú.

"Ahoj," pozdravím ju. "Ako bolo?"

Otočí sa. Oči jej žiaria tak, ako dávno nie a ja neviem, či mám byť šťastná, lebo je šťastná ona, alebo smutná, lebo tento pocit sme v nej nevyvolali my, ale celkom neznámi ľudia. "Absolútne skvelo! Anjeli a Khan sú veľmi milí a pohostinní ľudia," rozplýva sa. Potľapká miesto na gauči vedľa seba. "Poď sa k nám pridať, práve o tom Aceovi hovorím."

Ace sa uškrnie. "Hovoríš ako hovoríš. Keď spomenieš nejaké jedlo, čo pripravila, len slastne privrieš oči a vzdychneš si. Mne to veľmi ako rozhovor nepripadá."

"Kultúrna vložka, kultúrna vložka!" zdvihne ruky do vzduchu mama, no smeje sa. Je naozaj šťastná.

"Tak hovor, akí sú?" spýtam sa jej.

"Ach, naozaj úžasní..." A básni o nich až do 16:10, keď pred domom zatrúbi auto.

"To bude pre mňa," vyskočím. "Nečakajte ma, budem dlho. Mami, nabudúce mi povieš ako to vlastne s tým ježkom dopadlo, hej? Majte sa!"

Zabuchnem za sebou dvere a pri pohľade na malého oranžového chrobáka pred naším domom sa uškriem. Iné auto si pri Diann ani neviem predstaviť.

"Čau," kývnem hlavou.

"Ach, Sabine!" zvolá a nakloní sa, aby ma objala. Usadím sa a zapnem si pásy. "Pripravená na babskú jazdu?"

Uškrniem sa. "Ja som sa narodila pripravená."