Úzke strmé schodíky v šatníku našich rodičov mi pripomínali všetky tie staré, detektívne filmy, ktoré sme s Aceom milovali. Tajné chodby, skryté dvere - schody v šatníku sú ako detský sen. Ace sa tiež slabo usmieva, kráčajúc hore.
"Dávaj si pozor," upozorní ma. Z jedného schodiska trčí klinec; dám si záležať na tom, aby som ho dôsledne obišla.
"Teraz si normálne želám, aby tam ten matrac nebol," prehodím. "Trepať ho dolu týmito schodmi sa mi naozaj nechce."
Aceov tichý smiech mi spôsobí zimomriavky. V tichom priestore znie desivo. Dostane sa celkom na vrchol schodiska a otvorí dvierka v strope. Zavŕzgajú. Je v tomto dome niečo, čo nevŕzga?
Vyjdem hore za ním a som rada, že schodisko nechávam za sebou. Nie je také perfektné, ako som si ho predstavovala v detstve. Ani moje detstvo také nebolo.
"Páni." Ace stlačí vypínač a povalou sa rozleje tlmené žlté svetlo. Viem, prečo môj brat vzdychol. Povala má akoby dve časti. Hlbšie, niekde pred nami, vidíme naskladané krabice a iné predmety, ktoré nedokážem rozoznať, lebo svetlo žiarovky visiacej zo stropu nie je také silné. Avšak druhá časť; v tej práve stojíme. Je to ako mínové pole. Po zemi sú porozhadzované črepiny a úlomky, niekedy dokonca papiere roztrhané na franforce. Na zemi však ležia aj iné, taktiež zdemolované, predmety. Pri Aceových nohách leží nočná lampa podobná tej, ktorú mám v izbe. Jej kovová konštrukcia je zvláštne pokrútená a do mysle sa mi okamžite vkradne obraz, ako ju vysoký, zavalitý muž skrúti v rukách a odhodí. Po chrbte mi znova prebehne mráz.
"Čo sa to tu sakra stalo..." Neznie to ako otázka, skôr ako vzdych. Udivený.
"Vyzerá to tu, akoby sa sem chodila Persefona hádať s Hádom," poznamenám a zohnem sa k rozbitému notebooku. Je drahý, značky Apple, no nefunkčný. Obrazovka je rozmlátená, klávesnica detto. Jej majiteľ kvôli tomu určite preplakal veľa nocí.
"Nejdeme sa rovno pozrieť dozadu?" navrhne Ace. "Tu je aj tak všetko rozbité." Musí sa zohnúť, aby si hlavu nebuchol o strop a mne napadne, kde sú tie roky, keď mu stačilo mierne si zohnúť detskú hlávku a prebehol popod stôl. Keď zazriem na zemi natrhnutého ružového sloníka, príde mi to ako krutý žart.
"Ty choď, ja si to tu ešte obzriem," poviem mu a obaja sa vyberieme opačnými stranami.
Pristúpim k sloníkovi a zdvihnem ho. Určite má viac než len pár rokov, no vyzerá byť zachovaný, akoby sa oň niekto po celý svoj život staral. Stále vonia avivážou. Látku na bruchu má pretrhnutú, z neveľkej diery trčí plyš. Zatlačím ju dozadu a látku akoby spojím - a vyzerá takmer nepoškodene. Prižmúrim oči. Má tam vyšité meno; počkať, nie je to meno, sú to slová: Pre naše dievčatko. Pousmejem sa a položím ho späť. Nemám právo si ho zobrať.
Postupujem hlbšie, harabúrd na zemi stále pribúda. Sú tu rozbité fotky, roztrhané knihy... Nezvládnem to. Vyzerá to tam ako v Hirošime po páde bomby a ja, hoci sa nepovažujem za citlivku, na to nemám srdce ani žalúdok.
Vyberiem sa teda za Aceom, starostlivo dávajúc pozor na kúsky keramiky a skla rozhádzané po zemi. Myslím však, že viac ma bolí pohľad na nich, na tú bolesť a hnev, než keby som na to stúpila.
"Hej, Sab!" volá na mňa Ace. "Je tu ten tvoj matrac. Znesieme ho dolu teraz alebo si to tu chceš ešte prezrieť?"
Obzriem sa a zrak mi padne na sloníka s roztrhnutým bruchom, ako sklenenými očami hľadí do stropu. "Už som toho videla dosť," poviem. "Zoberme ten matrac a vypadnime odtiaľto."
***
Na novom matraci sa leží oveľa lepšie. Ten starý som s Aceovou pomocou odtiahla dolu ešte jedným schodiskom a hodili sme ho pred dom v domienke, že okolo pôjdu smetiari a zoberú ho.
Mama odišla pred hodinou. Daný pár, ku ktorému mierila vraj býva zhruba kilometer od nás, ďalej v lese. Keď odchádzala 10:37. Niekedy mám pocit, že tento dom naozaj neznáša.
Každopádne, keď tu je ticho, a keď žijem vo vedomí, že tu nie som sama a môj brat je vo vedľajšej izbe, je to tu príjemné. Dnešok je takisto pekný deň. Slnko však už nepáli tak ako predtým, podľa teplomeru na kuchynskom okne je oveľa chladnejšie, než by som predpokladala. Devätnásť stupňov.
Práve, keď sa postavím, aby som šla Aceovi oznámiť, že mi má ísť pomôcť šúpať zemiaky na obed, rozozvučí sa mi mobil.
"Áno?" zdvihnem.
"Ahoj! To som ja, Diann," odpovie mi nadšene dievčenský hlas. Usmejem sa.
"Ahoj, čo by si rada?"
"Ja len, že či by sme sa poobede nestretli. Veď vieš, ako včera. Proste vyraziť a pobaviť sa. Môžem ti ukázať skvelé miesto na kupovanie oblečenia," nadchýna sa.
"Okej, to by bolo fajn," odvetím a myslím to úprimne. Potrebujem odtiaľto vypadnúť a prevetrať si hlavu a viem, že len pri Diann sa mi to naozaj podarí.
"Och, to je skvelé!" zvolá. "Takže... prídem pre teba okolo štvrtej - je to v pohode? Vlastne; ktorý z tých lesných domov je váš?"
Zamyslím sa. "Presnú adresu nepoznám, ale možno si poznala predchádzajúcich majiteľov - nejakí Sherwoodovci."
Chvíľu ku mne dolieha len jej dych, skreslený reproduktorom telefónu. "Dobre, tak o štvrtej. Čau." A zloží.
Moja myseľ začne kvôli jej zvláštnej reakcii pracovať na plné obrátky, no ešte predtým, než sa stihne naozaj rozbehnúť, mi na pootvorené dvere izby zaklope Ace.
"Nechceš ísť chystať nejaký obed?"
Zdvihnem hlavu a zaksichtím sa. "Chcela som spraviť zemiaky s červenou paprikou - no teraz som si uvedomila, že neviem variť a že to určite zahŕňa aj zemiaky s červenou paprikou." Uškrniem sa. "Takže, ak poznáš nejakú dobrú pizzeriu dolu v meste, alebo niečo podobné, podaj mi mobil, starý brachu."
Ace sa tiež zaškerí. "Starý bracho práve našiel telefónny zoznam," povie a pokynie mi, aby som ho nasledovala. Môj žalúdok zaškvŕka a ja sa postavím.
"Tak poďme."
VOUS LISEZ
the kids aren't alright.
Roman pour AdolescentsŠestnásťročná Sabine Morganová vie, že tajomstvá sú všade okolo nás. Veď, koniec-koncov, boli aj jedným z dôvodov, prečo sa jej rodina rozhodla presťahovať z rodného Detroitu do zapadnutého mestečka v lesoch. Ich nový dom pôsobí honosne a staro a po...
