Hry o život - Clove

Míny

„Ale nebude to také jednoduché.“ – povie chlapec ľahostajne, no v jeho hlase stále cítiť strach. „Tak, čo budeme musieť spraviť ?“ – spýta sa Cato. „Chcete zase sfunkčniť míny, takže sa k nim musíme najprv dostať. Musíte vykopať diery a nájsť ich. Ostatné poviem potom.“ – odpovie chlapec. Moment, nebudem mu stále hovoriť chlapec. „Ako sa vlastne voláš ?“ – spýtam sa, možno trochu tvrdo. „Som Alless.“ „Dobre Alless, kde sú tie míny ?“ – spýtam sa. „Jedna pred každou plošinou. To znamená tu“ – ukáže na miesto predo mnou – „tu, a takú istú vzdialenosť majú medzi sebou všetky do kruhu.“ Označíme si tie dve miesta, ktoré nám ukázal, krížikom spraveného s nohou a vyrazíme k Rohu hojnosti. Každý si zoberie lopatu a ide k označenému miestu, len Alless stojí a pozerá sa na nás. „Na čo čakáš, na pozvanie ?“ – vyštekne na neho Cato. „Ja mám kopať tiež ?“ – vystrašene sa pozrie Alless na mňa. Neviem na čo čaká, že ho zachránim a poviem Catovi – „Heej Cato, nechaj ho len tak sedieť a pozerať sa na nás.“ ?! No na to nech zabudne. Pokrčím ramenami a škaredo sa na neho pozriem. „No poďme !“ – zakričí na neho Cato hlasom, ktorý by vystrašil každého. Alless si odfúkne a niečo si šomre popod nos. Pomaly si ide zobrať lopatu.

Ja s Marvelom začneme kopať prvú dieru. Vraj, ak narazíme na niečo tvrdé, máme hneď prestať, obkopať to, a vytiahnuť. Aby sme tú míny nepoškodili. S Marvelom sme už vykopali prvú mínu a keď sa pozriem na nich dvoch, musím zakrútiť očami. Cato Allessa asi moc rád nemá, a kope málinko, aby Alless kopal najviac. Keďže takto to ísť nesmie, lebo ďalších 22 nikdy nevykopeme, rozhodnem sa ísť za nimi. „Hej, Alless, choď pomôcť Marvelovi s ďalšou dierou, ja tu budem s Catom.“ – láskavo poviem Allessovi. „Ok.“ – odpovie mi a odíde za Marvelom. S Catom už začína poriadne kopať a zachvílu máme mínu vonku. Dohodli sme sa, že každá skupinka ich vykope dvanásť. Počas kopania sa snažím nahodiť s Catom konverzáciu. „Cato, čo sa ti tak strašne nepáči na Allessovi ?“ „Neviem, jednoducho mu vôbec neverím.“ „Ale prosím ťa, veď ho zabiješ za pár sekúnd. A teraz ho potrebujeme. Keď to skončíme, kľudne si ho zabi.“ „Ok.“ – odpovie mi zaujato.

Keď vykopeme všetky míny, Alless ich začne nejakým spôsobom aktivovať. Nezaujíma ma to a pošle nás zakopať diery a vykopať ďalšie okolo našej zásobnej pyramídy. Označil nám presne miesta, kam ich máme spraviť. Keď všetko spravíme, ukáže nám spôsob, ako sa dostať k pyramíde bez toho, aby sme vybuchli. Zatiaľ tam míny nie sú. „Dobre, teraz ma pozorne sledujte. Prídem sem a skočím vždy presne do stredu pôdy medzi mínami. Nesmiete sa dotknúť iného miesta. Tak teraz takto, takto a takto. Niečo si zoberiete a tak isto aj na späť.“ – hovorí Alless, skáče a ukazuje nám spôsob ako nevybuchnúť. Každý z nás si to má aspoň tri krát skúsiť. Keď to zvládneme, dáme si konečne prestávku. Napijeme sa a zjeme to, čo máme. V mojom prípade je to nejaký muffin a krajec syrového chleba. Zoberieme ešte pár vecí z našej pyramídy a poukladáme do dier bomby. Zasype všetko zeminou a Alless pomocou nejakého ovládača aktivuje míny. Teraz sa sem nikto nedostane. Robili sme to štyri hodiny určite a blíži sa už noc.

Zapálime si malý ohník a Marvel sa ponúkne na hliadku. Po ňom pôjde Cato. Mňa vraj dnes ešte nechajú oddychovať a Allessovi neveria. Naozaj je to len dnes, čo som sa zobudila z dvoj-dňového spánku spôsobeného stopárkami ? Tento deň vyzerá byť extrémne dlhý. Ľahnem si do spacáku udržiavajúceho moju telesnú teplotu a takmer v momente zaspím.

Keď sa ráno zobudím, nevyzerá to ako v aréne. Som doma. Na mojej drevenej posteli, s mäkkým matracom. Do izby prenikajú slnečné lúče a keď sa pozriem na posteľ Axel, leží tam, spí a vyzerá ako malé, šťastné, bezstarostné dieťa. Ľahnem si k nej a trochu ju zobudím. Pootvorí oči a usmeje sa na mňa. „Ahoj, Clove.“  Pozdraví ma. „Dobré ránko, Axel.“ „Myslíš si, že to zvládnem, alebo pohorím tak, ako ostatní vravia ?“ – spýta sa ma s malou dušičkou v hlase. No ja neviem o čo sa jedná. „O čo sa jedná, kam ideš, Axel ?“ – vystrašene sa spýtam. „Dneska je deň žrebovania, predsa. Prihlásim sa dobrovoľne.“ Pozerám sa na ňu ako zmyslov zbavená. „Ale veď máš len osem !“ – vykríknem. Ona sa len zasmeje a odpovie – „Akých osem ? Mám už dvanásť.“ Ako to, že má dvanásť, nerozumiem. „Axel, vieš, že ja som ti vždy verila, no ešte nie. Počkaj pár rokov, kým budeš väčšia.“ „Nie !“ – vykríkne a vybehne z izby. O chvíľu sme už všetci nastúpení na námestí. Nemôže to urobiť. „Najprv dievčatá.“ – povie nejaká kapitolská žena, oblečená ako cirkus. „Clove Kniver !“ „Hlásim sa dobrovoľne !“ – zakričí niekto v predu. Vtedy mi to začne rozmýšľať. Vylosovali mňa a moja sestra ide na miesto mňa. „Nie, prosím, nie !“ – zakričím a hneď na to stratím vedomie.

„Nieee !“ – zakričím a otvorím oči. Bol to len sen, no veľmi divný sen. Ani po zobudení mu nerozumiem. Marvel sa na mňa so strachom pozrie a hneď ku mne pribehne. Všimnem si, že mám krvavú ruku. Vždy si nechávam nôž pod telom a držím ho, kebyže ma niekto v noci chce napadnúť. No túto noc som sa dorezala sama. „Clove, čo ti je ?“ – spýta sa Marvel. „Nič, len som sa trochu porezala.“ – odvetím. „Máme obväzy ?“ – spýtam sa. „Máme, ale, vieš kde.“ – odpovie Marvel a ukáže na pyramídu. Nasadím si nočné okuliare a idem k pyramíde. Pozriem sa, kde je stred zeme medzi dvoma mínami a skočím tam. Zvládla som to a keď som už pri pyramíde, zoberiem si nielen obväzy, ale aj dezinfekciu. Preskáčem zas naspäť, ranu si vydezinfikujem a obviažem. Lahnem si, ale neviem zaspať. „Marvel, nechceš ísť, náhodou, spať ?“ – spýtam sa, s dúfaním, že áno. „No, aj by som si ľahol. Idem zobudiť Cata.“ – odpovie. „Nie, počkaj, ja neviem už spať, podržím hliadku.“ „Ok Clove. Dobrú.“ „Dobrú.“

Pomaly začína svitať, asi by som mala ísť zobudiť ostatných. Rozhodnem sa, že sa postavím, začnem tlieskať rukami a kričať – „Vstávajte, vstávajte !“ Všetci traja zostanú vydesený, no podľa mňa veľmi vtipný. Rozosmejem sa a oni sa na mňa pozerajú ako na blázna. Ideme sa naraňajkovať. Preskáčeme k pyramíde, a zoberieme si čo chceme. Ja si dám sušené mäso a jablko. Všimnem si, že som strašne špinavá. „Idem sa umyť k jazeru.“ – poviem ostatným a začnem kráčať k jazeru. Kým sa čistím, všímam si, že stavajú nejaký prístrešok. Asi aby sme sa nespálili, lebo dnes slnko naozaj veľmi páli. Idem späť hore a ten prístrešok vyzerá naozaj skvele. „Chalani, musím vás pochváliť.“ – poviem im. Len sa uškrnú a pokračujú ďalej v konverzácii. Sedia pod prístreškom na stoličkách, pijú, jedia, a niečo sa rozprávajú.

Zrazu neďaleko od nás vidím dymenie, určite z ohňa nejakého splátca. Ale kto môže byť taký hlúpy ? Nejak sa mi to nezdá, ale čo už. „Pozrite sa !“- zakričím. „Ideme tam !“- povie Cato. „A čo Alless ?“ – spýtam sa. „Zostane tu !“ – zakričí Marvel. „Nie, berieme ho. V lese ho budeme potrebovať a tu už aj tak nemá čo robiť. Zásob sa nikto ani nedotkne.“- odvetí Cato. No, ja osobne si myslím, že niekto by tu zostať mal, predsa len Katniss je nažive, a pochybujem, že to zapálila ona. „A čo zamilovaný ?“ – spýta sa Marvel. „Hovorím ti, aby si na neho zabudol. Veď viem, ako som ho sekol ! Je to zázrak, že ešte nevykrvácal. V žiadnom prípade nieje schopný prepadnúť nás.“ – odvetí naštvane Cato. Peeta sa naozaj drží. Podľa toho, čo hovoril Cato, by mal byť už dávno mŕtvy. Uvidíme. „Poď.“ – zavelí Cato a strčí Allessovi do rúk oštep. Zamierime k ohňu, pod domnienkou, že tam niekoho chytíme. No, som zvedavá.

Konečne nová kapitola, čo ? :D Ospravedlňujem sa, že som vás nechala tak dlho čakať, ale nemala som čas, a keď som si ho našla, tak som chcela byť s rodinou alebo som vôbec na písanie nemala chuť. A preto som napísala o trochu dlhšiu kapitolu ako zvyčajne. Ďakujem moooc za 3640 prečítaní, 207 voteov, skvelé komentáre ! :3 Neverili by ste, ako strašne to dokáže človeka potešiť :) 

Hope dies last ! :3 xox