Hry o život - Clove

Hlásenie

To, čo sa mi sníva, nemožno nazvať nočné mory, ale ani sladké sny. Je to niečo medzi tým. Neustále sa mi prehráva to, ako ma Foxface napadla. Na  chvíľu sa zamyslím, čo by sa stalo, kebyže ma zabije. Išiel by ma Cato hľadať ? Chýbala by som mu ? Ťažko povedať.

Zobudím sa krátko pred svitaním a pozriem sa, čo ešte máme na jesť. V bruchu mám koncert a zistím, že som vlastne nič poriadne nejedla, neulovila som si zviera. Začínam chápať tých hladujúcich ľudí. Pozriem sa na plece. Rana už sa trochu zahojila, no je to také hlboké, že by bolo treba ďalšiu vrstvu. V mištičke je ešte trocha, tak si ho natriem. Asi by som nemala ísť sama, no Cato ešte spí, a ja ho nechcem zobudiť.

Stavím na staré dobré jašterice, ktoré sa potulujú všade naokolo. Bundu s nožmi vnútri si tentokrát zoberiem dám na seba. Vytiahnem jeden a namierim ho na jednu nezvyčajne veľkú jaštericu. Zaujmem pozíciu a vyhodím nôž na ňu. Nôž letí správnym smerom, tak sa teším, že sa konečne najem. No jašterici sa nič nestane a nôž sa od nej odrazí. Chvíľku tam pozerám ako zmyslov zbavená ale rozbehnem sa k nožu. Čepeľ má skrivenú, takže tá jašterica ani nie je jašterica. Vtedy to pochopím. Snažia sa mi sťažiť život. To, že ma sem poslali, bola riadna prekážka. No som odhodlaná zdolať ju a prísť domov. A ak nie ja, tak Cato. Hodím ten skrivený nôž na ďalšiu jaštericu, no opäť sa odrazí. Akoby mali na sebe silové pole. Je to možné. No nič, musím si nájsť ďalšiu korisť. Ozbrojím sa a rozhliadam sa po okolí.

„Clove ?!" zakričí niekto, asi Cato. No do kelu. Otočím sa, usmejem a odpoviem : „Dobré ránko, Cato." No on sa netvári moc nadšene. „Clove, do pekla, čo tu robíš ?! Chceš, aby ťa zase niekto napadol ? Lebo ak áno, tak ďalší útok už neprežiješ !" Catovi vyčítam v očiach starostlivosť. Netušila som, že má aj túto vlastnosť. „O mňa sa báť nemusíš !" potichu zakričím a odbijem ho. Nepáči sa mi, že sa o mňa až takto bojí. Nesmie. Iba jeden sa vráti domov. „A prečo by som nemal ?!" „Pretože sa domov vráti len jeden a ty to dobre vieš !" „A čo tu vlastne robíš ?" spýta sa, ale už pokojnejším hlasom. Ten predchádzajúci sa mi nepáčil. Nemám rada, keď sa ľudia o mňa strachujú, lebo vyzerám slabá. Dúfala som, že Cato vie, že som silnejšia. No včerajšok to asi zlomil. „Bola som hladná," odpoviem kľudne. „Nechaj to, prosím, na mňa," povie Cato a odíde do lesa. Tiež nieje dobrý nápad nechať ma tu samú, ale čo už.

V diaľke uvidím malý ohník. Kašlem na to. Nestojím za ďaľšie problémy. Ľahnem si do trávy. Fúka príjemný vánok, cítim sa dobre. Až na to škŕkanie v bruchu.  O chvíľu sa Cato vráti s niečím, čo vyzerá ako veverička. Donesie ešte drevo a zapálime ohník. Mäso sa chvíľu opeká, no je prekvapivo rýchlo hotové. Pustím sa do neho, akoby som nikdy nejedla. Cato sa na mňa díva a trochu smeje. „Koľko môže byť hodín ? Dvanásť ?" spýtam sa. Ak áno, musím povedať, že dnes ide deň naozaj rýchlo. Že by tvorcovia zrýchlili deň ? Nič nie je nemožné. „Tiež by som povedal. Dnešný deň je nejaký rýchly. Teda, zatiaľ. Čo budeme robiť ?" „Po pravde ? Neviem. Skúsme si spraviť taký oddychový deň. Teda, ak sa nám to nepokúsi niekto prerušiť." „Ok. Rozprávajme sa o detstve. Zážitkoch. O hocičom," navrhne Cato. Dobrý nápad. „Ok. Kto začne ?" spýtam sa. Je mi to jedno. Ale mohol by on.

„Tak začnem ja. Mám mladšieho brata. Volá sa Jacke. Keď sa narodil, mal som sedem. On má teraz jedenásť. Pred dvoma rokmi so mnou prišiel do posilňovne. Je malý, drobný, a preto som z neho chcel vypracovať silného a rešpektovaného chlapca. Dal som mu do ruky dvoj kilovú činku. Bez problémov ju začal zdvíhať. Zobral si aj druhú. Chodil som tam s ním každý deň. Ak sa na neho teraz pozrieš, nevidíš toho chlapca, ktorý sa schovával, bol ponižovaný. Vidíš z neho niekoho, kto vyžaruje rešpekt. Pred žrebovaním som mu sľúbil, že ho naučím hádzať oštepom. Keď ma vylosovali, prišiel sa so mnou rozlúčiť Erick. Sľúbil mi, že ho to naučí. Dúfam, že sa na mňa teraz pozerá."

Keď to Cato dokončil, vyžarovalo  z toho ľútosť a láskyobetavosť. No je možné, že to robí len kvôli tomu, aby sa z Jackeho stal niekto taký, ako Primrose Everdeen. Celý Panem ju zbožňuje a Kapitolania nedovolia nikomu ani vlások jej zlomiť. Nie je to zlý nápad. Som na rade ja. O čom poviem ?

„Keď som bola malá, vždy som rada behala. Jeden deň som bežala k mojej kamarátke, Harriet. Býva v chudobnejšej časti a v nej sa moc nevyznám. Bežala som asi hodinu, než som zistila, že som zablúdila. V spleti domčekov, vyrobených prevažne z hliny a plechov som sa zrazu cítila úplne nanič. Nemala som sa koho spýtať, kde by som ju našla. Ľudia okolo sa všetci niekam ponáhľali. Musela som prejsť ďalší kilometer, kým som sa odtiaľ dostala. Cestou sa na mňa väčšina divne pozerala. Nevedela som prečo, no teraz to už viem. Bola som oblečené ako bohatá. Kožuch, kožené topánky a kvalitné rifle. Chudobná vrstva nás nemala moc v láske, akoby nám závideli. Sadla som si na obrubník cesty, kolená som prisunula k sebe, a začala plakať. Cítila som sa úplne stratená. Až do kedy ma nenašiel jeden chalan. Prišiel ku mne a spýtal sa, či mi nič nieje. Keď uvidel moje uplakané oči, hneď ma zdvihol na ruky. Nevyzeral byť moc starý, asi trinásť. Mal blond vlasy, vypracované telo. Odniesol ma k nemu domov. Posadil ma na gauč a spravil čaj. Vonku bola zima, a je možné, že som bola podchladená. „Ako sa voláš ?" spýtal sa ma. Odpovedala som mu. Podišiel k telefónu a vyťukal nejaké číslo. „Zavolal som tvojim rodičom," oznámil mi. „Odkiaľ vieš, kto sú moji rodičia ?" „Našiel som si to v záznamníku," povedal a žmurkol na mňa. „A ako sa voláš ?" spýtala som sa. „Som ...," chcem to dopovedať, no niečo mi dopne. Veď to bol Cato !

„Clove, si v poriadku ?" spýta sa. „Cato, to si bol ty ! Ako to, že si ma nezastavil ? Určite si na to pamätáš." „Pamätám, ale nepovažujem to za nejakú dôležitú zmienku," odvetí Cato a pozrie sa k oblohe.

Je už večer, na oblohe je hlásenie. Dnes nikto nezomrel. Je to dobré, alebo zlé ? Hlásenie neskončí, ozvú sa trúbky. „Žeby pozvanie na hostinu ?" poviem nahlas. Neočakávam odpoveď. Obaja počúvame. Zvyčajne sa pozýva na hostinu keď je málo jedla. Koná sa to obyčajne pri Rohu hojnosti a ide im hlavne o krv. Chcú zažiť ďalšie napätie ? Z oblohy sa ozve hlas Claudia Templesmitha : „Blahoželám vám, že ste sa dostali až takto ďaleko. Chcem vám oznámiť, že nastáva zmena v pravidlách Hier o život. Ak ako dvaja poslední zostanú nažive vyvolení z rovnakého kraja, víťazmi sa stávajú obaja."

Je chvíľu ticho, no potom to znova zopakuje. Obaja spracúvame to, čo sme práve počuli. Domov môžeme ísť obaja. Aj ja, aj Cato.

Potlesk mne ! :D Táto kapitola sa mne osobne veľmi páči. Trošku som sa natrápila, no dúfam že to stálo za to :) Napísala by som to ešte dlhšie, no zdalo sa mi najlepšie ukončiť to tu. Možno z niečoho vyžaruje taká divná energia, no keď som písala tú tzv. "hádku", počúvala som pesničku When I see you again :) A Fast and furios 7, proste, moja slabina a Paul Walker už duplom :D Ale aspoň viem, čo si pustím, keď budem písať poslednú kapitolu :D Prejdime ďalej :D Ďakujem za /bože, to je číslo/ 5000 prečítaní, 296 voteov a 76 komentárov ! Som skoro odpadla, keď som uvidela to číslo :D Budúci týždeň, neviem, že či bude v utorok nová kapitola, cestujem do Barcelony/áno, áno, futbal :D/ a v pondelok sa vraciam, takže niesom si istá :)

Hope dies last ! :3 xox