Hry o život - Clove

Pavúk

Stále neveríme tomu, čo sme počuli. Musí to byť nejaký chyták, ale na čo ? Prečo by to spravili ? Zatiaľ mi nezostáva nič iné, len veriť im. Neviem, čo sa Catovi premieta v hlave, ale isto je to podobné, ako moje myšlienky.

„Clove, môžeme ísť obaja. Ani jeden z nás tu nemusí zomrieť. Stačí, ako zabijeme ostatných. A to bude pre nás dvoch hračka, sme predsa profesionáli." Cato to hovorí s príliš veľkou istotou, akoby veril tomu, že v tom nie je žiadny háčik. „Ty tomu veríš, Cato ? Veríš tomu, že by toto robili len tak ? Je v tom nejaký háčik !" skoro až zakričím. Cato chvíľu premýšľa nad odpoveďou, no ku koncu mi odpovie : „Verím tomu. Pritiahne to viac divákov, a to predsa chcú. Nepodviedli by predsa ich. Robia to, lebo ako jediný si všimli, že ak nás dovedú domov oboch, budú mať hviezdny párik. Milencov, ktorý sa museli dostať von z arény, aby ostali spolu. Milencov, ktorý by jeden pre druhého spravili všetko. Už to chápeš, že to nieje žiadny chyták ?" To, čo Cato hovorí, sa mi nezdá. On je tu ten múdry, ktorý prekukol každého. A Kapitol vždy neznášal, tak prečo z nich robí najlepších ? Nechcem sa s ním hádať, tak len letmo odpoviem : „Keď myslíš."

 Nové pravidlo, ktoré vymysleli, zahŕňa len dva kraje – druhý a dvanásty. Ja a Cato, Katniss a Peeta. Foxface a Tresh už svojho spolukrajana nemajú. „Poďme sa trochu poprechádzať. Mohli by sme natrafiť na Katniss," navrhne Cato a ja prikývnem. Určite ho teraz hľadá, aj keď veľkú šancu Peeta nemá. Pochybujem, že ho to dievča dokáže vyliečiť. Nasadíme si nočné okuliare a pomalým behom ideme ku rieke. Rozhodneme sa, že každý bude na jednej strane, aby sme mali lepší pohľad. Ľahšie nájdeme korisť.

„Peeta !" Započujem niekde v diaľke. Otočím sa na Cata, ktorý to tiež počul. Okamžite sa rozbehneme pozdĺž rieky. Išlo to z hlbokého lesa, no nemôže to byť až tak strašne ďaleko. Asi v polke vesty zastavíme a čakáme na ďalší výkrik. Nič. Človek, ktorý to kričal, sa musel rýchlo spamätať. „Myslíš, že to bola Katniss ?" spýta sa ma Cato. Katniss. Veď kto iný by kričal Peetovo meno ? Opatrne prikývnem. „Nemyslím, že je bezpečné tu uprostred noci len tak stáť," poviem, lebo sa tak trochu bojím. Od hocikiaľ môže vyletieť nejaký mut, a domov sa nedostane ani jeden z nás. Pohneme sa a nájdeme jaskyňu. Je malá, ale na jednu noc vystačí. Sadnem si a zavriem oči. Najradšej by som si ľahla, ale nemôžem, lebo by sme sa sem nezmestili. Obidvaja zaspávame, nikto nehliadkuje. Necítime ohrozenie a potrebujeme sa dobre vyspať. O chvíľu sa zobúdzam niekde úplne inde ...

Sme pri Rohu hojnosti, presnejšie ja a Cato. Na tvárach máme radostný úsmev. Objímame sa, vtáčiky okolo nás poletujú a radostne spievajú. Z oblohy k nám príde vznášadlo, naloží a odletí. Dívame sa na zmenšujúcu sa arénu. Vyhrali sme. Kapitol dohodu splnil a domov ideme obaja. S Catom sa na seba radostne usmievame, gratulujeme si k výhre. Nikdy sa na to miesto nevrátime. Budeme žiť spolu, navždy. Príde k nám nejaká žena v bielom, pravdepodobne lekárka a pogratuluje nám k víťazstvu. Vyberie si nejakú injekciu a aj napriek môjmu odporu jej obsah do mňa vsiakne. Potom sa už nedeje nič. Vidím Cata, ako sa ku mne snaží prebojovať, no dvaja muži ho držia. Vyzerá byť plný strachu. Prečo ? Ja pomaly zatváram oči, padám do nejakých rúk a prestávam vnímať skutočnosť. Otvorím oči. Nevidím nič iné, len čiernotu. Snažím sa niečo povedať, no nejde mi to. Fungujú mi jedine uši. Započujem kúsok z rozhovoru. Hovoria tam niečo, že mi uspali všetky orgány. Zvyšku sveta povedali, že som mŕtva. No niesom. Čo so mnou chcú urobiť ? „Bude z nej avox." Povie jeden hlboký mužský hlas. Prezident Snow. Pokračuje : „Moje Hry nemôžu mať dvoch víťazov."

Po tej vete sa zobudím. Som celá spotená a udýchaná. Mám doškriabané ruky. To všetko kvôli tomu snu ? Pozriem sa na Cata. Pokojne spí a odfukuje. Musím sa nad ním pousmiať. Z trička mu vybehne nejaký pavúk. Zľaknem sa a rýchlo ho odhodím. Nevyzeral nebezpečne, no sme v aréne. Tu sa môže stať čokoľvek. Opatrne sa postavím. Slnko práve vychádza, zosadím si nočné okuliare. Porozhliadnem sa po okolí, či neuvidím nejaké zviera, lebo som hladná. Zahliadnem veveričku. Tentokrát sa mi podarí trafiť ju. Keď mám istotu, že je mŕtvy, vykročím k nej. Nôž vyberiem a chytím veveričku.

Prídem k jaskyni, kde už Cato na mňa čaká. Ukážem mu veveričku a on sa usmeje. „Super, som hladný. Cítim sa veľmi zle. Asi mám horúčku," povie mi nešťastne. Položím dlaň na jeho čelo. Nieje teplé, skôr studené. „Asi si podchladený. Alebo neviem. Nikdy som tieto choroby nevedela rozoznať." „Budem v poriadku," odpovie mi kľudne. „Idem upiecť veveričku." Nazbieram drevo, poskladám na seba a zapálim. Veverička je rýchlo upečená. Každý si dá pólku. Najedený chvíľu oddychujeme, no mali by sme ísť naspäť.

Postavím sa a pomôžem Catovi, lebo nevládal sám. Netuším, čo sa mu stalo. Po ceste k Rohu hojnosti vracia asi tri krát. Môže za to všetko ten pavúk ? Keď konečne dôjdeme k Rohu, ihneď si ľahne. „Cato, pozriem sa ti na telo. Keď som sa zobudila, videla som ti z trička vyliezať pavúka. Mohol ťa poštípať," poviem mu starostlivo. Odhrniem Catovi tričko a rukou chodím po jeho vypracovanej hrudi. Na ľavom prse sa zastavím. Má tam malý pupáčik z čoho mu vytŕča žihadlo, akoby ho poštípala včela. Neviem, že či ho môžem vytrhnúť, viem len to, že kebyže ho tam nechám, zahnisá sa mu to. A to by bolo rozhodne horšie ako teraz.

Chytím mu to žihadlo nechtami a pokúsim sa ho vytrhnúť. Chvíľku ťahám, no je vonku. Môže mať dva centimetre a na časti, ktorá bola vnútri sú akoby malé chápadlá, ktoré sa hýbu. Na konci chápadiel sú fialové bublinky. Jed, napadne mi. „Clove ..." povie Cato a stratí vedomie.

Jupí ! :D :) Táto kapitolka mi dala zabrať, ale nakoniec som s výsledkom spokojná :)/hlavne s tým pavúkom :D/

=> 5590 čítaní

=> 323 voteov

=> 84 komentárov

Za tieto čísla neskutočne ďakujem, ďakujem každému jednému :)

Myslím, že som už písala na nástenku, prečo nebola dlho nová kapitola, tak si to prečítajte tam :)
P.S. kratšia kapitola, viem, ale ukončila som to tam kde som chcela :)

Grácias y adíos :) :3

Hope dies last :3 xoxo