Hry o život - Clove

Zakopnutie

„Čo budeme robiť ? Nemôžeme tu len tak sedieť a čakať na zázrak," spýtam sa Cata. Zatvári sa zamyslene, no ako to zvyčajne býva, pár sekúnd na to má už vymyslený plán : „Pôjdeme hľadať ostatných, čo ty na to ?" Mohli by sme. Nikto v tejto aréne, možno s výnimkou Tresha, nevie zabíjať tak, ako my. Zostáva to na nás. „Poďme." Zdvihneme sa zo zeme a rozmýšľame, kam pôjdeme. „Koho sa pokúsime nájsť prvého ?" spýtam sa. Je mi to jedno, ale mali by sme ísť na niekoho najjednoduchšieho. „Peeta," povieme obidvaja narovnako. Našou hlavou prebehujú rovnaké veci.

Na mieste výbuchu nájdem skoro nepoškodený, zeleno-čierny ruksak. Je v ňom zase sušené mäso, krajec chleba a prázdna fľaša. Do fľaše dáme vodu a nasypeme do nej prášok, čo ju očistí. Ja si zoberiem ruksak, myslím, že stačí Catovi tá dýka. Moje nože pripevnené vnútri bundy nevážia skoro nič. Za jazerom je pole, zarastené suchou trávou. Nechcem si ani predstaviť, čo tam musí byť. Samí mutovia. Prežil by v takých podmienkach niekto ? Mám pocit, že tam ešte aj slnko páli viac. Tresh. Je z jedenástky, tam sú na takéto veci zvyknutý. No teraz máme iný cieľ – Peetu.

„Čo myslíš, Clove, kde môže byť ?" spýta sa Cato. Prekvapuje ma, že to nevie sám. „No, hovoril si, že si ho riadne poranil, takže moc chodiť asi nemôže. Našiel si určite niečo, odkiaľ sa nemusí presúvať. A vzhľadom na jeho nohu, na strome asi tiež nebude. Neviem kde je, no viem, že je na zemi. Viac ti nepomôžem. Alebo, aspoň si pamätáš, akým išiel smerom ?" spýtam sa s nádejou, že vie. Mohla by to byť jediná stopa. „Asi hej. Poď za mnou," Cato sa rozbehne na západ a ja ho nasledujem. Tuším, kam bežíme.

Keď tam asi po piatich minútach ocitneme, zistím, že som tušila správne. Dobehli sme na okraj lesa, miesto, kde na nás Katniss zhodila stopárky, kde zomrela Glimmer a kde Cato porezal Peetu. „Tadeto," ukáže Cato na cestičku hlbšie do lesa, „išiel naposledy, čo som ho videl. Poďme po tejto cestičke a možno nás k nemu dostane." Kráčame po cestičke, teda, priestorom medzi kríkmi a stromami, kde je veľa napadaného lístia. Po chvíli chôdze dôjdeme k rieke. Tuto sa naše stopy končia. Ale ak ho poranil poriadne, tak tade, kade kráčal by sa mali zanechať krvavé stopy. Ak nešiel cez vodu.

Prekračujeme skalu, po ktorej sa tiahne prúdik vody a potom padá do veľkej rieky. Pozerám sa pod nohy a dúfam, že zaschla nejaká krv. Už skoro na konci skaly objavím malú škvrnu niečoho tmavého. Zohnem sa, aby som sa toho dotkla. Moje ružové prsty sa sfarbia na červeno. „Krv. Išiel tadeto." Poviem a Cato sa pozrie na škvrnu. Našli sme signál, že tadeto išiel, ale čo z toho ? „Toto nám k ničomu nevedie. Ale tá škvrna je ešte čerstvá, musel ísť tadiaľto nedávno." Konštatuje Cato. „Pozri sa, na lov poďme zajtra. Nevieme kto je mŕtvy. Čo ak hľadáme niekoho, kto je už dávno doma," poviem a nachvíľu si pripadám ako extra múdra. Stavím sa, že Cato na toto ani nepomyslel. „Máš pravdu. Vrátime sa," povie sklesnuto a otočí sa. Istou cestou ako sme prišli sa aj vrátime.

Sme hladný a tak už pri Rohu hojnosti vyberieme z ruksaku vodu a jedlo. Riadne sa najeme, no tak či tak som ešte hladná. Mám chuť na mäso. „Idem niečo zabiť, som hladná," poviem a kráčam k lesu. Rozmýšľala som nad nejakým vtákom alebo jaštericou, ale pripadá mi to málo. Pokúsim sa nájsť veveričku. Na zemi sa hľadá dosť ťažko, no po pol hodinovom prečesávaní kraja lesa som ju konečne našla. Zaujmem pozíciu a pripravím sa hodiť nôž, no niečo ma zozadu napadne a vytrhne mi nôž.

Rýchlosťou blesku sa otočím a zbadám dievča, Foxface. Vrhnem sa na ňu a privalím nás k zemi. Lístie pod nami zašumí. Snaží sa mi dostať nôž ku hrdlu, predpokladám, no jej ruku sa mi zatiaľ úspešne darí odtlačiť. Na moje šťastie, nemám pri sebe žiadny ďalší nôž, pretože bundu, kde ich mám, som si nechala pri Catovi. Obidve vydávame neľudské zvuky. Keď to najmenej očakávam a cítim, že poľaví so silou, ma Foxface kopne do chrbte. Zabolí to a kým sa ona stihne postaviť, ja sa z toho iba spamätávam. No uvedomím si, že musím vyskočiť na nohy. Hneď ma udrie do chrupu, a spomeniem si, ako som zbila tú babu. Vytasím lakte a udriem ju do rebier. Ak tu Cato ešte nie je, znamená to, že som ďaleko o neho. Musím si poradiť sama. Foxface bojuje naozaj statočne a hneď po mojom údere ma zase päsťou udrie do nosa. Krvácam, no ona vyzerá byť v poriadku. Divné je, že nevyužíva nôž. Po chvíli zase naberieme dych a začnem ju udierať lakťami do brucha. Vidím na nej, že už nevládze, tak mi zabodne nôž do ľavého pleca. Zakňučím. Bolí to, ako som ešte nikdy nezažila. Asi to Foxface stačilo a odbehne ďalej do lesa.

Krvácam tak strašne, že sa chvíľami bojím, že je môj koniec. Nevládzem, plece strašne pichá a nohy ma ledva nesú. Vykročím pomalým krokom k Rohu hojnosti. Asi 50 metrov od neho už nevládzem a zrútim sa k zemi. Musela zapichnúť nôž veľmi hlboko. Vidím Cata pri Rohu, ako nervózne kráča. Bojí sa o mňa. V duchu sa pousmejem. Naberiem posledné sily a zakričím jeho meno z plných pľúc. Započuje to, lebo sa hneď otočí a pozrie mojim smerom. Zdravou rukou mu zamávam. Takmer okamžite sa ku mne rozbehne. Keď ma uvidí bezvládne ležať na tráve, veľmi sa vyľaká : „Bože, Clove, čo sa stalo ?!" Kričí a chytá a za hlavu. Že by som aj ja pre neho znamenala niečo viac ? „Potom ti všetko vyrozprávam," zatnem zuby, lebo ma strašne zabolí plece, „teraz ma len zober." Zdvihne ma na ruky akoby som bola ľahká ako pierko.

Stmieva sa, a keď dôjdeme k Rohu hojnosti, moja rana nie je veľmi viditeľná. „Clove, ja ... ja neviem čo mám robiť. Všetky lieky vybuchli," vzlyká Cato a vyzerá, akoby chcel plakať. Kebyže tie zásoby nevybuchnú, nemusela by som ísť nič hľadať. Zabijem ju. Zabijem Katniss hneď, ako budem mať možnosť. Možno kvôli nej zomriem. No ona si to nezaslúži. Započujem pípanie a obzriem sa na oblohu. K nám ide padáčik, pravdepodobne od sponzorov. Budú v ňom lieky ? Nie, moja mentorka Enobaria ku mne nikdy nebola obzvlášť milá, zjavne mi neverila, že to dokážem. No možno ju chytilo svedomie.

Padáčik padne rovno k mojim nohám, a keď ho otvorím, na papieriku je napísane – Vylieč to, prosím. Verím ti. -E Papierik mi spadne z rúk. To sa mi na ňu nehodí. Nájdem mištičku s nejakým krémom, je dosť možné, že na rameno. Nasadíme si nočné okuliare, keďže už skoro nič nevidíme. Na prsty si naberiem hrubú vrstvu a prejdem ňou po krvavom ramene. Najviac nanesiem na miesto, kde sa mi koža oddeľuje. Ponatieram si celé rameno a kúsok rozbitého nosa, opriem sa o stenu za mnou a pozorujem okolie.

Ozve sa hymna Kapitolu a na oblohe sa zjaví portrét Marvela a malej Rue. Škodoradostne sa usmejem. Sledovala som ju v tréningovom centre, a bola stále prilepená na Katniss. Musí byť teraz na dne. Snažím saj trochu si oddýchnuť, pretože teraz je sila to najlepšie, čo mám. A už nesmiem zakopnúť na niekom takom, akom je Foxface. Je tu pravdepodobnosť, že by som už viac krát nezakopla.

Áno, áno, viem, zase ste museli čakať viac ako týždeň na novú kapitolu :D Prepáčte, no snáď vám to trochu vynahradím touto kapitolkou :)

Hope dies last ! :3 xox