Láska v New Yorku🖤 /SK/

9. kapitola 🤦🏼‍♀️

Už týždeň pracujem v Holdingu, prácu som si konečne osvojila a spolu s Ann tvoríme dobrú partiu asistentiek Edwarda Carrawaya. Stále som May nepovedala pravdu o tom, že už nie som stážistka, ale pracujem ako asistentka. Neviem či jej to mám povedať, alebo si to mám ešte nechať pre seba. Práca ma naozaj veľmi baví, chodím po celej firme, riešim stretnutia, robím súhrn informácií na rokovania, starám sa o maily a niekedy ak Ann nestíha pomáham jej s jej povinnosťami, keďže ona s Carrawayom chodí na všetky stretnutia mimo našu spoločnosť. Hm, že našu, nejako som si tu už zvykla a nie je to tu až tak zlé, práca je super, aj ľudia sú milý a ak ešte niečomu nerozumiem všetko mi vysvetlia. Sme tu naozaj dobrý kolektív. Sam za mnou tiež dosť často chodí, ak to vychádza chodíme spolu na obedy a veľa sa smejeme, je to naozaj veľmi milý a vtipný chlap. Možno je presný opak Edwarda. Tí dvaja sú možno bratia, ale správaním sú to odlišné osobnosti. Snažila som sa opýtať sa Sama niečo o jeho bratovi, ale nepovedal mi nič viac, než to čo som už aj tak vedela od Ann, no zjavne si naozaj dáva pán Edward pozor na to, čo a kto o ňom vie.

Zmluvu som podpísala s Ann a Edward Carraway sa k tomu už od vtedy nevrátil. Dokonca mám pocit, že sa mi celý tento týždeň dokonca vyhýba. Možno je to len pocit, ale stále ak som v jeho blízkosti tak odrazu zvážnel, bol nepokojný pretože stále ťukal perom o stôl a po pár minútach zmizol z miestnosti. Ani Ann tomu nejako nechápala, vraj je vždy na sto percent sústredený a vie čo robí. Až som si začala myslieť, že mu naozaj moja prítomnosť prekáža. Dokonca dnes ráno na mňa vybehol s tým, že v jeho kancelárií chýbajú kapsuly na kávu. Od kedy má v kancelárií kávovar? Bola som z toho značne vykoľajená. O chvíľu končím v práci a ako na potvoru je dnes piatok a dnes musím ísť k nemu domov po obleky do čistiarne. Ann mi dala kľúč od jeho domu, teda dvojposchodového bytu s vlastným výťahom, ale ja musím použiť vchod pre zamestnancov celého bytového komplexu. Idem sa dať dokopy a môžem vyraziť taxíkom do bohatej časti môjho milovaného New Yorku.

Taxík ma odviezol presne pred byt. Vystúpila som, zaplatila som mu a poďakovala som sa. Vstúpila som dnu kde ma zastavil pán domovník alebo sbs-kár? Každopádne som rada, že tu bol inak by som nevedela ako sa mám dostať hore a aký mám použiť vchod a všetko okolo toho aby som náhodou nepobúrila nejakých zazobancov, ktorý žijú v tak hnusom bohatom byte. Veď len vstupná hala bola asi 10x väčšia než môj byt s May. Vstúpila som do výťahu pre personál, ťukla som na najvyššie poschodie a to bolo 21. Cesta výťahom bola pre mňa taká dlhá až som mala pocit, že som tam celú večnosť. Začínalo mi byť až zle, ale na moje šťastie výťah konečne zastal a ja som vystúpila. Dvere sa otvorili a ja som pristúpila k dverám do bytu. Byt mal číslo 123. Aká postupká. Pípa som kľúčom a opatrne som vstúpila do tmavej chodby. No na prvý pohľad mi bolo jasné, že tu býva chlap bolo to tu zariadené minimalisticky a ladené do čierneho. No páčilo sa mi to, páči sa mi čierno ladený nábytok. Opatrne som sa vyzula, ako som to mala vo zvyku doma a rozhliadla som sa. Viem, žeby som nemala ísť ďalej ale bola som zvedavá ako to vyzerá vo vnútri bytu. Prešla som po drevenej podlahe a vstúpila som do veľkej obývačky. Bola veľká, presklenná a štýlová no pôsobila dosť bez života, bola taká neosobná. Potichu som sa presunula do kuchyne. Tá bola obrovská a krásna po takej to kuchyni sníva asi každá správna žena v domácnosti. Keď som sa snažila ísť naspäť počula som zámok vo dverách, hlavných dverách. „Sakra", povedala som si a snažila som sa zmiznúť a tak som sa schovala za stĺp vedľa schodoch. Do bytu vstúpil on, Edward Carraway. Hodil sako na kreslo vedľa dverí a vstúpil ďalej. Zatajila som dych a snažila som sa vypariť a v tom som buchla do vázy, tá spadla a rozbila sa. Vtedy som si uvedomila, že som sa prezradila. „A je po mne", pomyslela som si a chytila sa za hlavu.

„Kto je tam?" dodal hrubým hlasom a približoval sa ku mne.

„Molly, si to ty?" dodal a už a už ma zreteľne videl. Dosť bol šokovaný, ale o nič viac než som bola ja.

„Prepáčte, mrzí ma to. Prišla som po vaše saká a nechtiac som buchla do tejto vázy a j-a, j-a, ju zaplatím." Hanbila som sa za seba ako pes a snažila som tie črepy dať na kôpku.

„Saká sú hneď pri vašom vchode, ale chápe že ste bola zvedavá, tú vázu nechajte tak, stála asi aj viac než váš byt". Dodal arogantne a to ma neskutočne napálilo.

„Prosím? To ma musíte hneď urážať lebo nie som z vašej bohatej sorty ľudí z New Yorku? Kto vám da právo ma zhadzovať!" postavila som sa a kričala som. Zjavne ho to nahnevalo, chytil ma za zápästie a viedol ma von v vchodu.

„V mojom byte tu nebude nikto po mne hulákať a už nie asistentka ako vy! To by zapamätajte" teraz zvýšil hlas on a pritom ma stále držal silno za zápästie.

„Puste ma to ma bolí" zmiernila som hlas a mlčala som. Možno som to už prehnala.

„Vezmite tie obleky a zmiznite" hrubo dodal a nahnevane odišiel z môjho dohľadu. Asi som to zase pokazila. Neviem držať jazyk za zubami a toto je moja zlá vlastnosť, ktorú by som mala zmeniť. Tak to vytočeného som ho ešte nevidela. „Ach, Eda prehnala si to". Vzala som tie saká a zaniesla som ich do čistiarne a pobrala som sa domov, zahanbená a to právom. Budem sa snažiť mú tu vázu splatiť. 

Pokračovanie v ďalšej časti 🌼
Ak sa Vám táto časť páčila prosím zanechajte svoj hlas 🌼