Ja drakom

Dnes uz posledna kapitola

„Ahoj!" pozdravil moje vznešené ja. Blau si ma na reflex pritiahol trochu bližšie. Ha, no škoda toho lebo som sa postavila bližšie k tomu upírovi.

„Si to ty?" spýtala som sa ho. Bolo v ňom niečo viac. Dúhovky sa mu zmenili na tyrkysovú farbu. Niekoho mi pripomínal.

„Ako si vedela, že som tam vznešená kráska? Varovala ťa Lunara? Ja som to vedel!" povedal. A otočil sa mi chrbtom. Keby ma chcel zabiť neotočil by sa mi chrbtom. Základne pravidlo protivníkov je neotáčať sa súperovi chrbtom. Dotkla som sa jeho chrbta. Dôvod som na to nemala. Urobila som to preto, že ma to nútilo.

„Ty nie si môj protivník. Však? K-eilo?" to meno mal na jeho mikine... takže z tadiaľ je. Otočil sa na mňa. Pohľadom odbočil na mŕtvoly. Dúhovka mu zablikala na farbu býka. Preto sa pohľadom vrátil zase ku mne. Je možné že, keď sa pozrie na mňa jeho dúhovky sa zmenia na tyrkys v oceáne pri pláži? Vidím v nich aj seba. Moje druhé ja. Chytil ma za ruku.

„Povedz moje meno ešte raz!" toto bol rozkaz.

„Keilo."

„Klára... TY žiješ?!"

„Hmmm kebyže viem kto si tak ti poviem. Ale mala som pocit že som mŕtva." Povedala som trochu znechutene. Tak či tak by som zomrela jeho vinou.

„Asi nesplním moje poslanie." Posmutnel

„Myslíš to poslanie? To zabiť ma nech vidím aká som zbabelá a nech sa mi tí duchovia vysmievajú do očí? Nech tam vidím môjho sklamaného otca?"

„Otec za teba položil život. A urobil dobre, nikdy z teba nebude sklamaný on ani ja. Klárik dnes si tu so mnou. Konečne! Myslel som si, že ťa nikdy neuvidím. Šťastie sa na mňa usmialo. Alebo možno aj boh. Toľko som toho napáchal. Len pre teba. A dnes sa mi splnilo moje prianie, za ktoré som sa nelegálne modlil každý večer. Kde máš mamu? Je tu s tebou? A-alebo je medzi týmito kuchárkami?" trochu prižmúril zrak.

„Si ty niekto o kom by som mala vedieť?" zdvihla som obočie. Ale on ma objal. A Blau ma pustil.

„Áno, som tvoj brat." Asi zomriem od smiechu. Väčšiu hovadinu som v živote nepočula.

„Počúvaj. Neviem na koho sa to tu hráš, ale môj brat zomrel, keď som mala jeden rok. Vtedy zomrel preto, lebo za mňa bojoval o život s mojim otcom. Od vtedy ma mamina držala od nás polofantasy zvierat ďalej. Darilo sa jej to až do mojej sedemnástky. Vtedy som sa rozhodla, že sa nebudem celý život držať v utajení. Bolo načase ísť bojovať za to, pre čo som sa narodila. A tak to aj ostane! Nebudem sa tu rozprávať s nejakým cudzím ešte k tomu upírom, ktorý tu hrá na moje city o mojej minulosti. Preto ti hovorím do tvojich krvavých očí že BRATA NEMÁM! A ty ma tu nepresvedčíš!" zakričala som na neho a odtiahla som sa s plačom.

„Budeš mi veriť keď ti ukážem túto fotku? Kláry je mi ľúto, že ti mama klamala. Ale ja som tu pred tebou stojím bohužiaľ celý zakrvavený od týchto kuchárok." Podal mi fotku. Bola som tam ja ako pár mesačná ako sa objímame. A keďže som bola malá toto som si nepamätala. Vyzeral tak isto. Až na to, že bol vtedy malý. Teraz mu verím. Ale ako je to možné, že žije? Veď mal zomrieť takmer pred osemnástimi rokmi. Buď je to ďalšia vidina alebo je to nereálna realita. JE TO MOŽNÉ? Nie, nie je. Ale deje sa to. Tak je to teda skutočné? Mám na toto šťastie, ale áno.

„Ako si vedela, že som tam? Bola to Lunara? Neviem či ti povedala meno, ale to je jej náramok. Takže bola to ona?" Lunara? Tak sa volala tá dievčina o niekoľko rokov dopredu? Tá čo mi prezradila to, že mám v sebe ďalších drakov? Tak potom čo ak to ona ma varovala? Je to možné? VIE o budúcnosti!! No ako inak. Dalo sa to čakať. Takže budem kráľovná? Je dobré, že sa vtedy Lunara o tom zmienila.

„Ah... Lunara sa teda volá. Ďakujem braček. Potom áno. No do mojich videní sa nevie nabúrať, keď jej to nedovolím. Musela do toho dať niečo viac. To zistíme potom. Áno je to od Lunari ten náramok. Páči sa ti? Nemôžem ti veľa povedať. Kto vie možno na mňa chystáš pascu. Možno pre Xéniu.?"

„Klára ako sa opovažuješ? Takto ma zbaviť dôvery? Ja som tu bol vždy pre teba. Ty si moja kráľovná. Nepovedala to Lunara? A Xénia nemôže za veľa vecí. Má náhrdelník, ktorý sa postupne do nej zarýva a ovláda ju. Vieš, že by ti to nikdy nespravila. A teraz som tvoj špeh v jej kráľovstve. Ak s tým nemáš problém."

„Problém by s tým nebol pokiaľ by si mi sľúbil, že nebudeš zabíjať kuchárky. A ako si sa dozvedel o tom, že Lunara ma nazvala kráľovnou? To malo byť extra tajné."

„Nie všetky tajomstvá nám vyjdú drahá Kláruška. A ja som Xéniina pravá ruka. Ale ty jedno stále máš. Mohla by si nám ho prezradiť? Či je to také extrém extrém extrém..."

„Už preháňaš! Na takéto hádky si vyhraďme iný čas braček. Nie v kuchyni polepenou krvou. A ďakujem teda za tie moje krvavé palacinky."

„Ako vieš? Veď si si žiaden lístoček neprečítala. A ty už hovoríš o mojej druhej vete."

„Vravím, Lunara si na mne dala záležať. Nie ako ty! Ani tieto telá si neodpratal z cesty, aby to nevyzeralo tak nechutne."

„No to bola záležitosť. Bola to súčasť plánu. Aby to tu vyzeralo nechutne."

„Budeš to tu upratovať. A mimochodom už odomkni tie dvere. A choď sa prezliecť do čistého."

„Nemôžem. Xénia sa ma bude pýtať kde mám krv. A toto je oblečenie, ktoré ma pach upírov. Došla by na to. Ale už musím ísť. Prídem k tebe večer! Keď mi skonči hliadka! Maj sa Kláruška! A uži si so svojimi kamarátmi zvyšok dňa!"

Včera som napísala toho dosť. Možno ešte dnes budem písať ale dnes už nebude kapitola. A za tieto kapitoly sa môžete poďakovať mojej kamarátke lebo ona ma k tomu donútila nech už píšem, nebavilo ju čakať. Ani sa jej nečudujem.

Zeklinka/Slimáčik