Ja drakom

ZBABELÁ

UPOZORNENIE: *!V nasledujúcej časti sa nachádza krv!*

„Aj vy cítite tie palacinky? Nádherne voňajú! Poďme si do kuchyne nejaké ukradnúť!"

Pomaly sme sa vkrádali ku dverám s nápisom 'KUCHYŇA' a pod týmto nápisom bolo napísané že do vnútra môže len personál. Dvere sa otvorili a vyšli z tadiaľ dve postavy. Boli v čiernom, no zachytila som červené pohľady. Ale že doslova červené pohľady. A kuchárky to neboli. Niečo viac sa tu deje! Kuchárky tu majú červené obleky s bielim logom Darks. Keď som sa uistila, že už nikto nie je vo vnútri, pohla som sa. No bohužiaľ nie veľa, lebo ma Blau s Kinder zastavili.

„Si si istá, že tam chceš ísť. Nevyzerá to bezpečne." Kinder vedela vždy dobre prehovárať, no teraz hrozí Darks nebezpečenstvo! A keď oni zachránili mňa ja zachránim ich! To znelo až moc hrdinsky....

„Musím! Kinder ty ich špehuj a ja idem dnu. A ty Blau, odnes Saku do bezpečia. Nechcem, aby sa jej niečo stalo."

Každý sme išli svojou cestou. Presne tak ako som povedala. No to čo som vo dverách uvidela ma zasiahlo priamo do srdca. To čo som videla bol pre mňa ohnivý šíp. Boli tu vysaté telá. A dotyčný sa ani nenamáhal odpratať ich z cesty. V strede čela mali klinec a v dlani dieru do ruky vysatú od všetkej krvi, ktorú mali v tele. Telá boli polepené krvou od hlavy až po päty. Ich pohľad bol prázdny. Ich dúhovka nebola farebná ako pred tým ale červená, a tvár belšia ako stena, ktorá bola po celej kuchyni zafŕkaná krvou. Asi sa pýtate, že prečo som spomenula len jednu dúhovku. Tak to preto lebo v druhej jamke nebolo už oko, na jeho mieste sa nachádzal papierik. A takto bol v každej jamke rovnaký. Stálo tam: *ČAS SA KRÁTI! UŽI SI TVOJE KRVAVÉ PALACINKY!* zvrieskla som ako by mi išlo o život. Veď vlastne aj išlo. Tí čo vychádzali vtedy z kuchyne boli Xéniini upíri. Niečo ma chytilo. Niečia ruka. Krvavá ruka. S-smradľavá ruka. Za ani nie necelú sekundu som sa otočila, aby som zistila s kým mám tu česť. Bol to upír, celý vo svojej zakrvavenej kráse. Došiel mi hlas. Moja nočná mora sa stala skutočnosťou. Nikdy som sa krvi nebála lebo som vedela, že mám hlas, ktorým keď zakričím tak mi niekto pomôže. Ale tu ma tento tvor tak vystrašil, že sa moja nočná mora o tom, že prídem o hlas v tejto mojej osudovej chvíli naplnila. Slovo naplnila sa mi v hlave začalo pomaly ozývať.

„V tomto svete na teba už nie je miesto." A bez pochyby ma zabil na mieste v kuchyni, kde som stála. Dvere boli zavreté, nikto sem nevidel. Aj keby nikto by tam nebol. Spomalil sa čas. Hodinky som počula tykať tak pomaly ako ešte moje uši nezapočuli. Táto chvíľa sa mi ešte prehrávala chvíľu pred očami. Tak takto to vyzerá, keď niekto umrie? Okolo mňa som videla ako poletujú duchovia. Smiali sa mojej neschopnosti. Si jediná, ktorá má takú veľkú moc, ale aj tak skočíš do pasce! A ešte k tomu sama! Ani sa mu nebránila ani necvičila! Môžeš sa hanbiť! Kričali naokolo. Majú pravdu som zbabelá! A ani som sa nebránila. Ako som mala poraziť Xéniu, keď nedokážem zvládnuť ani tohto primitívneho upíra? Mala som sa brániť. No ja som sa mu podala ako návnada na udičke. Vedel, že to spravím, keď ho uvidím v takej krvavej podobe. A ja som mu na to skočila. ZBABELÁ, vrieskali na mňa ďalej. Som zbabelá. Zbabelá.... ja s-som zbabelá! A tma. Nič len tma. Som mŕtva. Som na konci sveta. Toto je aj bol môj koniec. Zbohom!

Vaša Zeklinka (zajtra ďalšia časť)