Ja drakom

Jazierko

  „Preto ak ju chceš zachrániť, musíš nájsť na ten liek ingrediencie.“ Ozval sa Deril.

„Aké?“

„Tie ti dá náš lekár napísane na papieri. Teraz vás pozývame na raňajky.“ Celkom milo nám ponúkol. Ale čo ak je jed aj v nich? Asi nie inak by nás nezachránili a nepomohli.

„Dobre“ však prečo nie? Išla som teda s nimi. Všetci vlci sa po nás obzerali. Možno nás poznajú aj ostatní. Čo teraz robia asi Samo s Marekom? Musím sa vrátiť. Ale neviem cestu a ani ako sú ďaleko. V skutočnosti sa mi tam nechce ísť, sú tu na nás taký milí. Asi tým vlkom verím až moc. No zatiaľ neprejavili žiadnu známku nenávisti. Z toho môjho premýšľania ma vytrhli hlasy ďalších dvoch vlkov.

„Seila? Kto to je? Prečo nie sú vo vlčej podobe? TO SÚ ĽUDIA?!“ spúšťala tam otázky jednu za druhou ružová vlčica. Modrý vedľa nej len nad tým krútil očami.

„Ou ahoj. Kláry, Diana toto je moja sestra Rose“ kývla hlavou k tej ružovej.

„Ahoj“ pozdravila „Teší ma. A kto ste?“

„Rose to sú Klára a Diana. Tie draky o ktorých som ti rozprávala. Klára je dračica vody a Diana dračica vetra.“ Keď nás Seila predstavila tak som zazrela ako ten modrý vlk zbystril.

„A toto je môj brat Blau. Ja som najstaršia“ pochválila sa.

„A najkrajšia“ doplnil ju Deril.

„Teraz už poďme na raňajky“ vyzvala nás Seila. Všimla som si Dianu ako ju Lenis ťahal na chrbte. Mala zavreté oči čiže asi spala. Vyzerala byť vyčerpaná. Prišli sme do veľkej miestnosti so stolmi. Asi to bola jedáleň. Alebo teda určite.

„Sadni si“ ponúkla mi Seina.

„A Diana?“

„Ju položíme na gauč a keď bude hladná tak sa môže najesť.“ Vážne sú k nám milí! Mám pocit, že s tou pomocou to mysleli naozaj. Na raňajky nám dali chlebík s maslom a doplnkami, ktoré sme chceli. Popri jedení som rozmýšľala. Kde je teraz asi Samo, Sofia s Marekom? Čo moja škola? Vlastne moja noha ma už nebolí. Ako to?

„Seila prečo ma už noha nebolí?“

„V jedle si mala živiny. A keďže si drak máš schopnosť rýchleho uzdravovania. No môžeš len dva krát do týždňa.“ Aha to je pre mňa nové. Je možne, aby vedeli o mne viac ako ja sama? Ale dobre vedieť.

„Preto je možné že, že vás chcú ľudia zabiť pre vašu krv. To vaša krv má tú moc.“ Zhrozila som sa. Prečo sú ľudia takí nenásytní. Nech si žijú po svojom. Toto je strašné. Ale... čo ak „Neboj, mi ju nechceme, ale chceme vás ochrániť. Máš ešte nejaké otázky? Odpoviem na každú.“

„No dobre. Čo moja škola?“

„Odhlásili sme ťa a prihlásili aj s ostatnými k nám do vlčej školy. Ak teda nemáš nejaký problém.“

„Nie.“ Samozrejme že mi to nevadí. Aspoň budem preč od Kiári.

„Som rada“

„A čo Samo a Marek?“

„Jáj. Pred našou výpravou na vašu záchranu sme s nimi komunikovali.“

„Ako?“

„Cez myšlienky.“

„To sa dá?“ bola som čoraz viac zvedavá. Je to zaujímave. Počula som to už ale neverila som tomu nikdy.

„Hej, ale dokážu to len vlci a draci. Inak vieš čo máš ten náramok?“

„Áno. Mám ho tu na ruke.“

„A čo ti o ňom povedali?“

„Že odháňa zlé sny.“

„To nie je pravda. Tento je síce kúzelný ale neodháňa zle sny. Pomocou tohto náramku môžu vidieť, kde sa nachádzaš.“ Takže Samo mi klamal! To si ešte odpyká! Toto ma naštvala. Ďalej som sa radšej nič nepýtala. Keď som dojedla tak som poďakovala. Blau sa ponúkol, že mi to tu poukazuje aby som sa nestratila. Ja som z radosťou prikývla. Vyzeral byť sympatický. Bolo by super si tu nájsť nejakých kamarátov.