Please, help me

5.)

Súhlasne pokývali hlavami. Odložila som gitaru a pomaly som prešla k umývadlu aby som sa napila.

"No ale na tom papieri sa píše, že máme mať dve piesne." Povedala Soo-Gook.

Všetky sme sa na ňu pozreli. Museli sme si vybrať z toľkého množstva našich piesní. Ale ktorú? Zmätene sme pozerali jedna po druhej. Dlhé ticho nakoniec prelomila Cha Bong.

"A čo tak Make a Move?" pozrela na nás a nečakala nič iné ako súhlas.

"Jasné. Tá je skvelá. Tú zahráme." zhodli sa baby jednohlasne a ja som nemohla nič iné len súhlasiť. Mali sme veľa lepších piesní, ale sama by som ich tri neprehlasovala.

Celé doobedie sme skúšali. Chceli sme byť čo najlepšie pripravené. Konkurz bol síce až o mesiac, ale to nebolo tak veľa času, keď zoberieme do úvahy aj to, že chodíme ešte do školy. Už teraz som bola veľmi nervózna, neviem si samú seba predstaviť keď nadíde čas konkurzu.

"Nie, nie, nie!" Bonga bola čoraz nepríjemnejšia. Nútila nás cvičiť stokrát toľko ako obyčajne. Už sme boli vyčerpané.

"Čo sa ti zasa nepáči?" spýtala sa podráždene Kyung Mi. Už jej mala dosť. Na rukách sme my tri mali mozole od neustáleho prehrávania. 

"Uvedomte si, že ideme na konkurz, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý." Bonga okolo seba rozhadzovala rukami. Pozrela som na ostatné a bolo na nich vidieť, že už jej majú dosť. Musela som sa do toho vložiť.

"Bonga, ten konkurz je dôležitý pre nás všetky. Nie si tu sama. Všetky sa snažíme." snažila som sa ju upokojiť. Keď sa na mňa pozrela z očí jej sršali blesky.

"Asi sa nesnažíte dosť." panovačne si dupla nohou. Povzdychla som si a pozrela som sa na Kyung Mi a Soo-Gook. Boli unavené a vyzerali, že na Bongu čo chvíľu skočia.

"Choďte domov! Ja sa musím porozprávať s Cha Bongou." vďačne sa na mňa usmiali a už ich nebolo.  Keď sa za nimi zavreli dvere otočila som sa na Bongu. Sedela na sedačke a mračila sa na mňa.

"Myslela som si, že líder skupiny som ja!" povedala a naďalej zo mňa nespúšťala pohľad. Postavila sa a pobrala sa k dverám. Keď prechádzala okolo mňa, schytila som ju za zápästie.

"Nemôžeš sa ku nám takto správať. Aj keď si líderka. Pracujeme všetky rovnako tvrdo ako ty. Nesnaž sa tu z nás robiť úbožiakov. Bonga, musíme aj trochu oddychovať. Nie sme roboti. Aj my chceme prejsť tým konkurzom. Ale pokiaľ sa nám nezahoja ruky, nebudeme schopné poriadne hrať." ako demonštráciu toho čo som jej hovorila, som jej ukázala moje ruky s tromi krvavými mozoľmi na prstoch. Mala som pocit, že sa na ne ani riadne nepozrela.

"Dobre. Necháme si tento týždeň voľno. Prehráme si piesne deň pred konkurzom. Ale ak neuspejeme bude to tvoja vina." posledné slová na mňa doslova vypľula.

Keď odchádzala, nezabudla za sebou poriadne tresnúť dverami. Nad jej správaním sa mi občas mozog zavaruje. Pobalila som si svoje veci a pomaly som šla domov.

Prihlášku mi nakoniec podpísal otec. Vedela som, že naňho sa môžem obrátiť. No mama to brala ako podraz. Bolo mi to jedno. Už nebolo cesty späť. Sedeli sme v autobuse do Soulu. Bola som taká nervózna, že som pomaly nedokázala ani dýchať. Nebola som sama. Všetky ostatné len pozerali von oknom. Za ten týždeň pauzy sa nám aspoň zahojili ruky. A takisto to zabránilo predčasnému rozpadu kapely. Bonga sa trochu upokojila a vyzeralo to tak, že aj Kyung Mi a Soo-Gooky zabudli na to čo sa stalo.

Keď sme vystúpili, zhrčili sme sa, aby sme si pozreli ako sa ďalej dostaneme do spoločnosti. Na naše prekvapenie sme od nej boli ani desať minút ďaleko. Pobrali sme sa smerom, ktorým nás navigácia viedla a keď sme zastali v cieli, neverili sme vlastným očiam.

Pred budovou bolo snáď tisíc ľudí. Možno aj viac. Pomaly sme sa predierali pomedzi spievajúci a tancujúci dav a hľadali sme nejakého koordinátora. Keď sme ho konečne našli, vydýchli sme si. Predložili sme naše prihlášky a on sa neveriacky na nás pozrel.

"Vy sa tu hlásite ako kapela?" vytreštil na nás oči a my sme sa len zahanbene usmiali. Tušili sme, že budú padať takéto otázky. No nedalo sa pripraviť na všetko.

"Nie, dievčatá, to nemalo byť v zlom. Ja len, že väčšinou prídu iba sólisti a tu sa rozhodne, čo bude s nimi ďalej. Ale budem vám veľmi držať palce. Boli by ste prvá kapela, ktorú by sme tu mali. A k tomu dievčenská." žmurkol na nás. Mohol byť tak vo veku môjho brata. Bol pekný, ale nie môj typ.

"A rocková." usmiala sa naňho Kyung Mi. Nám neostalo nič iné len sledovať ako sa jeho obočie vyšvihlo ešte vyššie. Bolo to komické.

Nečakali sme na odpoveď a pobrali sme sa nájsť si nejaké miesto kde by sme si preskúšali piesne a naladili nástroje.

Čakali sme zhruba štyri hodiny a ešte stále bolo veľa ľudí pred nami. Zdvihla som sa, že si trochu ponaťahujem stŕpnuté nohy. Keď som prechádzala okolo recepcie, zbadala som fotografiu môjho brata. V duchu som dúfala, že si nikto nevšimol ako sa podobáme. Nechcem aby sa ku mne niekto správal inak len preto, že mám slávneho brata. Chcem si to všetko vydobiť sama.

Keď som sa vracala naspäť k babám tak ma niekto chytil za plece. Zľakla som sa a inštinktívne som zovrela päsť a zdvihla ruku. 

"Opatrne ty bitkárka." zasmial sa známy hlas. Hneď som ruku spustila. Otočila som sa a skoro som sa mu vrhla do náručia. No nechcela som aby to niekto videl.

"Mama mi zavolala, že tu budeš. Chcela aby som ťa skontroloval." usmial sa a ukázal na dvere od schodiska. Keď sme boli bezpečne od všetkých zvedavých pohľadov som ho objala.

"Veď predsa nechcela aby som tu šla." neveriacky som naňho pozrela.

"Nechcela. Ale aj tak ti v tom nezabránila." veľavravne sa na mňa usmial. Bol to ten jeho tipycký široký, nákazlivý úsmev. 

"Tak si ma skontroloval. A čo ďalej?" zamračila som sa.

Pomaly som kráčala k miestu kde sedeli ostatné baby. Premerali si ma pohľadom a b"Chcel som ti popriať šťastie. A budem sa na teba pozerať. Niečo si len vybavíme a budeme tam." žmurkol na mňa a otočil sa na odchod. Musela som sa nad tým celým len usmiať.

olo vidieť, že ma hneď zahrnú otázkami.

"Už som sa bála, že si zdrhla." zachechtla sa Bonga.

"Bez gitary?" oponovala jej Soo-Gook.

"Bola som sa trošku prejsť. Už som tu nemohla obsedieť. A stretla som môjho brata." nemusela som im viac hovoriť. Už viac otázok ani nepadlo. Všetky sme boli dosť nervózne.

Čakali sme ešte asi hodinu kým sme prišli na rad. S roztrasenými nohami sme nasledovali koordinátora, ktorý nás viedol do miestnosti kde sa kasting odohrával.

"Veľa šťastia." povedal nám keď sme okolo neho prechádzali do miestnosti.

Pozeralo sa na nás veľa ľudí. No ja som hľadala len jedného. Keď som ho konečne našla uľavilo sa mi. Zapojili sme si nástroje. Krátko sme chytili jedna druhú za ruku aby sme sa povzbudili. Postavili sme sa na miesta a začali sme hrať najskôr jednu a potom druhú pieseň. Keď sme dohrali zostalo ticho.