Please, help me

12.)

Nasledujúce dni sa opakovali. Boli jednotvárne až to bolo neznesiteľné. Väčšinu dňa som strávila v skúšobni. Skladala som nové piesne. 

"No ták. Prečo to nejde?" ťahala som si vlasy. Z toho bloku som bola zúfalá. Nie a nie to dostať na papier. Mala som myšlienku ale nevedela som ako mám pokračovať. 

Ani tréningy chôdze mi nijako nepomáhali. Stále som len chodila dokola s metlou za chrbtom. podľa Ha - Joon som sa vraj zlepšila ale nemala som ten pocit. 

Z celej tej frustrácie som zhrabla svoje veci a hodila ich do tašky. Zamierila som si to k výťahom. Stlačila som najvyššie poschodie kde sa nachádzala telocvičňa. Zvyčajne som také miesto nenavštevovala ale nemala som veľmi na výber, keďže vonku nesmiem chodiť. Prezliekla som sa a veci aj s taškou som vopchala do voľnej skrinky. Pri sebe som si nechala len mobil a slúchadlá. Zamierila som si to k bežeckým pásom a cestou som si zastrčila slúchadlá do uší. Mám pocit, že niekto na mňa aj mával, no nie som si celkom istá. Moja frustrácia sa mi odrážala v tvári a ja som  si to zúfalo potrebovala niekde vybiť. Vyskočila som na pás a opatrne som si ho zapla. Najskôr som išla chôdzou no po každej piesni som tempo zvýšila. 

Po zhruba polhodine som už šprintovala. Cítila som ako mi oslabujú nohy a tak som pomaly uberala tempo. No ani táto moja tortúra mi nepomohla. Len čo som sa spotila ako prasa. No moja hlava bola predsa len o čosi ľahšia.

,,Chceš sa zabiť?" niekto mi vytrhol slúchadlo z ucha. Skoro som dostala infarkt.

,,Ty ma zabiješ ak sa budeš takto za mnou zakrádať." zagánila som na Cha Bong. 

,,Ako si vedela kde som?" pomaly som prešla do chôdze až som úplne zastavila. Prijala som od nej uterák , ktorý mi podávala a utierala som si mokré čelo a krk. Zachytila som niekoľko pohľadov namierených na nás dve. Pomaly som sa radšej pobrala do šatne, kde som sa vyzliekla a prešla som do sprchy kde som na seba pustila prúd studenej vody. No ani to mi nepomohlo. Nepokoj vo mne narastal. Nikdy som nemala tvorcovský blok. Až doteraz.

,,Mala si byť v štúdiu ale tam som ťa nenašla. Tak som sa pýtala, či ťa niekto nevidel. A predstav si, videl. Nejaký chalan mi povedal, že si šla sem. A tak som bola zvedavá na čo si sem do pekla išla?" cez mliečne sklo sprchy som videla ako sa Bonga hrá s prameňom svojich vlasov.

,,Potrebovala som sa trochu odreagovať." povedala som keď som zastavila vodu. Bonga mi vrchom prehodila uterák, ktorým som sa poutierala a hneď som jej ho prehodila naspäť. Podala mi moje veci a ja som si rýchlo navliekla spodné prádlo a tričko. Bosá som prešla ku skrinke a navliekla som si na seba čisté džíny, ktoré som si uložila do tašky. Na nohy som si obula tenisky a spotené veci som poskladala a uložila naspäť do tašky. Pomalým krokom som sa pobrala do štúdia.

,,O týždeň máme niečo predviesť pred riaditeľom. Chce vidieť ako sme pokročili a ty sa tu rozptyľuješ. Mala by si cvičiť alebo skladať nové piesne." 

,,Myslíš, že to neviem? Proste sa neviem pohnúť ďalej. Dostala som blok." pridala som do kroku a nechala som ju za sebou. Vedela som, že ona to nepochopí.

,,Blok? Ty?" neveriacky za mnou kráčala ďalej. Nemienila som jej vysvetľovať niečo, čomu som ani ja sama nerozumela. Miesto toho som zahla za roh kde sa nachádzalo malé štúdio, ktoré nám pridelili. Zabuchla som za sebou dvere a hodila som sa do kresla. Po chvíli som vzala do rúk svoju gitaru a zapojila som ju do malého komba, ktoré som pri nej mala. Niekoľko sekúnd som ju len držala a rozmýšľala som. Čo sa to so mnou deje? Nikdy som nemala blok a teraz je tu a drží sa ma niekoľko dní. 

Moje prsty sa rozbehli po pražcoch a pomaly som sa odtŕhala od reality. Moje momentálne zúfalstvo ma pohltilo. Prehrávala som si niekoľko piesní dookola kým som proste nehrala len melódiu, ktorá mi prišla na rozum.

Zo zamyslenia ma vytrhol môj mobil. Volala mi mama.

,, Ahoj." pozdravila som sa.

,,Dlho si sa neozvala." povedala vyčítavo a ja som vedela, že sa mračí.

,,Prepáč, mám veľa práce a nejako to celé nestíham. Alebo skôr stíham len sa neviem akosi pohnúť z miesta." priznala som napokon. 

,,Takže chceš skončiť, čo?" počuteľne sa uchechtla. 

,,Čože? Nie, jasné, že nechcem skončiť. Len som dostala menší blok. Nič, čo by som nezvládla." prskala som. Vedela som, že ma nepodporí. 

,,Ja len ak by si chcela skončiť, stačí povedať."

,,Ďakujem, mama, ale ja nechcem skončiť. Už musím ísť, mám veľa práce." položila som hovor a zapla som kameru. Telefón som posadila do stojanu a znova som si vzala gitaru. 

Keď som dohrala, vypla som nahrávanie a postla som to na svoj instagram. Nikto nám nezakazoval sociálne siete pokiaľ sme neodhaľovali naše súkromie alebo našu prácu. A ja som neporušila ani jedno z toho. Do pár sekúnd od nahratia videa som mala niekoľko lajkov a komentárov. Ich počet neustále narastal.

,,Si talentovaná"

,,Páni, aj ja by som tak chcel vedieť hrať." 

,,Nedávaš aj súkromné hodiny?"

Stále som si to dookola prehrávala v hlave. Cudzí ľudia ma dokázali oceniť, a moja vlastná matka mi len podkopávala nohy. Bola som nahnevaná a sklamaná zároveň. A v tom to prišlo. Presne som vedela, čo mám napísať. Písala som, škrtala a prepisovala som text až dokým som s ním nebola na sto percent spokojná.

,,Som doma!" zvolala som od dverí. Z kuchyne sa šírila vôňa niečoho dobrého a ja som sa ňou nechala unášať. 

,,Ahoj, poď sa s nami najesť." privítala ma Soo - Gookie. Zhodila som bundu z pliec a usadila som sa za stolom. Bonga sa na mňa ani nepozrela. Kyung Mi ku mne posunula misku s ryžou a ja som sa s chuťou do toho pustila. Až teraz som si uvedomila, že som celý deň nejedla. 

,,Na budúci týždeň máme tú skúšku pred riaditeľom. Chcel od nás aj nejakú novú pieseň." zhrnula Bonga. Všetky prikyvovali a snažili sa nedať na sebe vedieť, že čakajú len na mňa kým niečo vyplodím. Ja som sa víťazoslávne usmiala. 

,,Už to mám." usmiala som sa a dopriala som si ďalší hlt ryže s ančovičkami a nori. Všetky sa na mňa razom pozreli.

,,Tak na čo čakáme? Ide sa skúšať." vyskočila Gookie zo stoličky. Rýchlo som ju chytila za ruku a ukázala som jej, že je pol desiatej večer.

,,Zajtra po škole." pripomenula som jej.

,,Jáj, my máme zajtra školu." zasmiala sa a sadla si naspäť na svoje miesto. 

,,Čo tak odrazu, že máš pieseň? Nemala si náhodou blok?" rýpla si Bonga. Prevrátila som oči.

,,Volala mi mama." viac som jej k tomu nepovedala.

V posteli som ešte premýšľala nad mnohými vecami. Dúfam, že zajtra ide do školy aj Kook. Chcela som sa s ním porozprávať. Od tej večere s chalanmi som ho nevidela. 

Hallo 🤗🤗tak po dlhej dobe som konečne niečo splodila 😂😂 snáď mi odpustíte. Viete ako, tvorcovský blok a sťahovanie a rekonštrukcia nejde ruka v ruke. A tak som tu až po roku (^///^)(^///^) tak snáď mi odpustíte a dajte mi vedieť, či sa vám príbeh zatiaľ páči.😍😍