Please, help me

3.)

Jonghyun vstal z mojej postele, na ktorej doteraz sedel, a pomaly prešiel ku mne. Asi tak krok odo mňa sa zastavil a čupol si aby sme boli na rovnakej úrovni. Chvíľu sme si len tak hľadeli do očí a ja som sa snažila tváriť čo najvážnejšie ako sa len na pätnásť ročnú babu dalo. Nevydržala som to a vyprskla som smiechom.

"Treba ísť von s Argom. Pôjdeme spolu?" spýtal sa s nádejou v hlase a ja som nakoniec prikývla. Netuším, či som mala vôbec na výber. Ale tak všetko lepšie ako byť dobrovoľne zavretá v izbe.

Prechádzali sme sa v tichosti. Ani jeden z nás nechcel začať rozhovor, o ktorom sme vedeli, že aj tak ostane len medzi nami. Nevedeli sme ako začať. Kedysi sme si hovorili všetko, ale vzdialenosť veľa vecí zmenila.

Ďalej sme kráčali ulicou a spokojný pes sa od blaha nadhadzoval. Celé to bolo veľmi komické. Zahli sme za roh a pokračovali sme ďalej. O pár metrov neskôr Jonghyun zrazu zastavil. Zarazene som sa naňho pozrela a Argo nedočkavo potiahol vôdzku, až ma pár krokov zatackalo.

"S tou kapelou to myslíš vážne?" pozrel sa mi napokon do očí. A ja som nevedela, čo si mám o tom celom myslieť. Cítila som sa nepríjemne už len z pomyslenia, že ma neberie vážne. Neodpovedala som mu hneď. Nechala som si trochu času.

"Áno, myslím. Je to, to, čo chcem. Nebaví ma stále schovávať tie piesne v zásuvke. Chcem, aby ich každý počul." snažila som sa mu čo najlepšie podať moju túžbu. Vedela som, že on jediný ma pochopí. Kiežby to všetko záviselo len od neho. Zúfalo som po tom túžila. Lenže nie je to na ňom.

"Nejako to vymyslím. Ale nezaručujem ti, že to mama dovolí. Bude to dlhá cesta. No pokiaľ to chceš, len odhodlanie a talent nestačia. Budeš musieť aj makať. A popri tom všetko dorobiť školu. Si si istá, že to zvládneš?" horlivo som na to prikývla. Pokiaľ bude treba budem makať dvakrát toľko a o učení ani nevravím. Uľavilo sa mi.

"Ja to zvládnem. Sľubujem." usmial sa na mňa a kráčali sme ďalej. V duchu som výskala od radosti. Už sa neviem dočkať toho, čo bude ďalej.

Víkend ubehol tak rýchlo. Mama bola urazená, vraj sme sa s Jonghyunom proti nej spikli. A otec bol na našej strane. Vraj kapela ako mimoškolská aktivita ešte nikomu neublížila. Po očku som pozrela smerom dohora a ďakovala hviezdam, mesiacu, či snáď bohu za vývoj tejto udalosti. Keby to mamu nerozčuľovalo tak by som celý víkend preskákala ako opička na gumičke. Ale keďže som nechcela zbytočne robiť napriek, tešila som sa vnútorne. Ale víťazoslávny úsmev mi nikto vziať nemohol. Jonghyun si pozrel pár piesní, ktoré som napísala. Viac-menej sa mu páčili, len mi odporučil ešte si ich prejsť. Vraj na to prídem sama.

"Nemôžeš tu niekedy ostať aj dlhšie ako len víkend?" pozrela som na Jonghyuna so slzami v očiach. Bolo nefér ako málo času spolu trávime. Mama za mnou sotva počuteľne vzlykla.

"Nabudúce ostanem dlhšie, ale teraz ma ešte čaká nejaká práca." postrapatil i vlasy a rýchlo ma objal. Ani on nemal rád rozlúčky. No usmieval sa tak žiarivo ako to len vedel.

Rozlúčil sa ešte s rodičmi a nasadol do auta. Ako sa odliepal od chodníka, stihol mi ešte zakývať.

Mama sa so mnou ešte stále nerozprávala. Sama som nevedela ako dlho to ešte potrvá. Možno do konca môjho života.

"Už ste rozmýšľali nad tým ako sa budeme volať?" spýtala sa Bong Cha, v pondelok v skúšobni, a pomaly si omotávala vlasy na prst. Kyung Mi a Soo-Gook sa zapozerali do zeme. Zrejme nič nevymysleli. Ja som mala pár nápadov ale jediné, čo ma teraz trápilo bolo to, že som ich nepočula hrať. Potrebovala som vedieť, či to celé berú vážne a tak som z batohu vytiahla papiere a podala ich všetkým trom. Nechcela som aby môj sen stroskotal kvôli ich nedbalosti. Nechápavo sa na mňa zahľadeli. Pohľady im lietali medzi mnou a papiermi.

"Prečo je to celé v angličtine?" mračila sa Kyung Mi. Listovala v papieroch a snažila sa tie slová zaradiť.

"Ty si to celé odniekiaľ stiahla? Nepoznám to." začala zasa Soo-Gook. Len Cha Bong nepovedala ani slovo. Pobavene pozerala na tie dve ako tápu v texte. Trochu ma hnevalo, keď ma hneď obvinili z plagiátorstva. Keď sa to už zbytočne naťahovalo Bonga zakročila.

"Baby, predsa som vám hovorila, že tuto Inaya je niečo extra. Má perfektnú angličtinu a tak všetky texty píše po anglicky. Tiež nechápem prečo, ale myslím, že to má šmrnc." žmurkla na mňa a naďalej si omotávala vlasy na prst. Bola som rada, že vyvrátila ich domnienky.

"To si písala ty?" spýtali sa zborovo a ja som sa začervenala a pohľad uprela do zeme. Nevedela som, čo na to povedať a tak som len prikývla. Papiere zašuchotali a ja som si za chrbtom prekrížila prsty, tak veľmi som bola nervózna. Snáď sa im to bude páčiť.

Po chvíli ma Kyung Mi chytila za ruku a dotiahla ma ku gitare. Zdvihla ju zo stojana a prevesila mi ju na plece. Prešla k bicím a sadla si za ne. 

"Zahraj nám to. Chceme to počuť. Rytmus a tak. Aby sme vedeli akú máš predstavu. Na ďalší raz sa pridáme." ukázala prstom na gitaru a zasa si vzala papiere do rúk. V tom momente sa mi spotili dlane. Utrela som si ich do uniformy a vzala gitaru. Zapojila som do nej kábel a zapla som kombo. Mierne zapískalo. Palcom som prešla po strunách aby som sa uistila, či je správne zapojená a naladená. Asi si začnem nosiť svoju. S tou som už zžitá.

Keď som začala hrať, baby ma sledovali so zatajeným dychom. Bola som z nich trošku nervózna ale ani nezbadali môj trasúci sa hlas. Všimla som si ako sa snažia rýchlo sledovať text. Keď som dohrala, zostalo ticho. No po chvíli sa ozval potlesk. Uľavilo sa mi.

"Páni! Si dobrá. Nečakala som, že máš taký sýty hlas." chválili ma dievčatá.

"Mala by si tiež spievať." navrhla Soo-Gook. na to sa do rozhovoru zapojila ja Bonga.

"Dohodli sme sa, že spievať budem ja." doslova to vyprskla. Rýchlo som pokývala hlavou. Cítila som sa dosť nervózne keď som mala spievať. 

"Ina, zahraj to ešte raz. Pridám sa. A vy by ste mali tiež. Musíme sa zladiť. Aby sme boli dokonalé." usmiala sa Cha Bong a šla k mikrofónu.

Pieseň sme si prehrali asi tak desaťkrát. Pomaly nám začalo spolu ladiť. Ale k dokonalosti to malo ďaleko. Ale verila som, že keď budeme poctivo skúšať, tak sa nám to nakoniec podarí.

"Baby, niečo mi napadlo." povedala som nesmelo. Všetky na mňa spýtavo upreli pohľady. Vyzývali ma aby som pokračovala. Odložila som gitaru na stojan.

"Meno kapely. Čo by ste povedali na Satisfaction?" opýtala som sa. Možno to bola blbosť. Ale keď som videla, ako sa na seba pozreli, vedela som, že to berú. A v ten deň sa to pre nás celé začalo. Mali sme meno, mali sme prvú pieseň, ktorá síce nebola dokonalá, ale aspoň neskončila na dne šuflíka.