Please, help me

2.)

Celou cestou domov som sa usmievala ako blázon. Ja neverím, že sa nám to konečne podarilo. Kapela. Páni. Konečne bude priestor na moje piesne. Už to nebude len medzi mnou a Bongou. Nieže by sa mi naše poobedia v skúšobni nepáčili, ale len vo dvojici to nikam neviedlo. Konečne bola šanca nato, že si nás aj niekto všimne. Síce ma trochu štve, že budem spievať len vokál ale pokiaľ to bude fungovať, som ochotná to prežiť. Doma musím prelustrovať notesy. Piesní je dosť. Len či sa budú babám páčiť. Nie všetky opustili priestor môjho šuflíka a niektoré zasa navštívia destináciu - smetiak.

V hlave mi vírilo milión myšlienok. No ani na jednu som sa nevedela riadne sústrediť.

Od Kyung Mi sme dostali za úlohu prísť s nejakým cool menom. Nemala som žiaden nápad. Ako sa už len môže volať rocková kapela štyroch stredoškoláčiek? Pomaly som zabočila na ulicu kde stál náš dom. Ako som sa blížila domov, tušila som, že sa niečo deje. Väčšinou ma chodil privítať môj labrador Argo. Dnes som si cestu po ulici odkráčala sama. Asi mama zabudla otvoriť bránku. Nevadí, veď už to je len kúsok.

Prišla som pred náš dom a hneď som si všimla nablýskaný športiak pred garážou. Tušila som, že to bude on. Rýchlo som otvorila bránku a schody ku dverám som brala po dvoch.

Jonghyun pov

Vchodové dvere sa rozleteli. Trochu som sa zľakol, až som podskočil. Keď som ju videl ako lapá po dychu neubránil som sa úsmevu. Bola to moja malá sestrička. Na nikoho iného som sa netešil viac ako na ňu. V Soule mi veľmi chýbala ale vždy keď sa dalo navštívil som ju. Vstal som a šiel som ju objať. Vrhla sa mi do náručia až som sa zatackal pár krokov naspäť. Za ten čas sa trochu zmenila. Opeknela. Začínala z nej byť mladá žena. Už viac nie je dievčatko, čo sa hrávalo s bábikami. Za chvíľu začne randiť a som z toho znepokojený viac ako naši rodičia. Nie je to tak, že by som jej to neprial. Len viem akí sú chalani v tomto veku. 

"Ahoj. Nemal si prísť až cez víkend?" odtiahla sa odo mňa a ja som si ju konečne lepšie obzrel. 

In-Ah pov

Pozerala som sa naňho udivene. Včera sme spolu telefonovali a povedal že je stále vo Francúzsku. Klamár. Usmiala som sa a päsťou som ho udrela do ramena.

"Vraj skôr ako na víkend to nestihneš." hundrala som si popod nos. Ale iba na oko. Bola som rada, že je doma skôr. Aspoň máme možnosť stráviť spolu viac času. Chýbal mi. S našii sa vôbec nedalo rozprávať o hudbe. Jedine on chápal môj zápal.

"Chcel som vás prekvapiť. Nemôžem ti hneď všetko vytrúbiť. Čo by to bolo za prekvapenie?" veľavravne sa na mňa pozrel. Usmiala som sa ešte viac. Jonghyun mi postrapatil vlasy a ja som sa mu snažila vyhnúť za každú cenu.

"No tak Ah-In, nechaj ho tak. Veď prekvapenie sa podarilo, či nie?" Začula som mamu z kuchyne. Zrejme niečo pripravovala. O chvíľku by sa mal vrátiť aj otec z práce. Zasa budeme po kope. Nič viac mi v tento deň nechýbalo. Ešte sa našim pochválim s kapelou a hádam to bude celé dokonalé. Snáď to príjmu. Tak ako prijali aj Jonghyunovo rozhodnutie robiť hudbu.

"Ozaj, mami, toto ti posiela môj triedny." vytiahla som papier z tašky a podala som jej ho. V rýchlosti si ho prečítala a už si aj niečo značila do notesu.

Otočila som sa a schmatla som brata za ruku. Ťahala som ho smerom k jeho starej izbe. Naši v nej nezmenili nič. Ostala taká ako ju opustil keď odišiel do spoločnosti trénovať za idola. Zabuchla som za nami dvere. Mali sme sa o čom rozprávať.

"No to snáď nemyslíš vážne?" rozhorčovala sa matka.

"Ale jeho si v tom podporovala!" ukázala som smerom na Jonghyuna. Vôbec nechápem, prečo robí medzi nami také rozdiely. Veď som chcela presne to isté čo on. 

"To bolo niečo iné!" zvýšila hlas a vo mne vzkypela žlč.

"V čom iné? Je to presne o tom istom. Lenže Jonghyuna si na rozdiel odo mňa podporila. Mňa len kritizuješ! Nikdy nie som pre teba dosť dobrá!" začala som kričať aj ja. Otec s Jonghyunom sa na nás len pozerali s otvorenými ústami.

"Tak takýto tón nestrpím! Za prvé ja ťa nekritizujem vo všetkom. Len si pre teba predstavujem inakšiu budúcnosť než je v hudobnom priemysle. A za druhé, vtedy to bolo o inom. On je chlapec. Nátlak zvláda lepšie. Nechcem aby si si neskôr vyčítala ak by sa niečo pokazilo." neverila som jej ani slovo. Odsunula som od seba tanier a odišla som do svojej izby. Nezabudla som poriadne dupať nohami celou cestou. Dupala som tak silno až sa steny otriasali. Keď som vošla do izby zatresla som za sebou dvere so značnou silou. Na chvíľku som sa zľakla, že som ich vylomila z pántov.

Sadla som si za písací stôl a tvárila som sa, že si píšem úlohy. Miesto toho som len čmárala perom na papier. Boli to len nezmyselné čiary. Potrebovala som zo seba dostať tú frustráciu. Vstala som od stola a prešla som k oknu kde na stojane bola gitara. Vzala som si ju a vrátila som sa naspäť ku stolu. Brnkala som si jemné melódie. Snažila som sa upokojiť no nejako mi to dnes nepomáhalo. Celé vnútro sa mi triaslo a do očí sa mi tisli slzy, ktoré štípali.

Ozvalo sa tiché zaklopanie. Nemienila som naň reagovať. Pokiaľ sa ku mne mienia správať ako k dieťaťu tak sa aj budem správať ako dieťa. Jednoducho neustúpim.

"Smiem?" spoza dverí nakukol môj brat. Neunúvala som sa venovať mu pozornosť. Nie po tom, čo sa stalo dole. Viem, že za to nemôže, ale aj tak. Principiálne to nevzdám. 

"Musíš mamu pochopiť. Proste sa o teba len bojí. Nie je za tým nič osobné." snažil sa mi to vysvetliť. Ale ja sa nedám. Rozhodla som sa, že v tomto smere sa nevzdám a nepoľavím. Proste to bude presne tak ako chcem ja. A je mi jedno, či to bude trvať celé roky alebo sa to stane hneď zajtra.

"Som tínedžer, ja ju nemusím chápať. Ani ona nechce pochopiť mňa." odula som sa. Cítila som ako sa na mňa pozerá ale nemienila som ustúpiť.

Vytiahla som mobil z tašky a zapojila doň slúchadlá. Tvárila som sa, že tam Jonghyun ani nie je. Nemala som náladu riešiť to. Jemu sa to jednoducho povie. Čo si pamätám, tak mama bola nadšená keď ho prijali do nahrávacej spoločnosti. Ale keď chcem to isté aj ja, tak to už nie. Urputne som sa tvárila, že potrebujem dopísať úlohu, ktorú som stihla, len tak mimochodom, už v škole. Cez slúchadlá som síce nepočula, či môj brat odišiel, ale jasne som na chrbte cítila ako ma prepaľuje pohľadom.

Po hodnej chvíli mi to už začalo byť nanajvýš nepríjemné a tak som svoj truc vzdala. Vypla som hudbu a na stoličke som sa otočila k nemu, opätujúc mu tvrdý pohľad.

"Čo je?" rozhodila som rukami do vzduchu a skoro som samú seba zhodila zo stoličky. Jasne som videla, že sa nad celou situáciou zasmial. Veď kto by sa nesmial. Aj keď som bola dopálená, stále som proti nemu vyzerala ako udatné kuriatko. Sotva som mu siahala po plecia. A to som si myslela, že som neviem ako vysoká. No s ním sa proste nedalo zrovnávať. V ničom.