Please, help me

1.)

Marec 2012

Zasa ďalší deň v škole. Bože ako som to tu nenávidela. Očami som tlačila čas.

"Pst." niekto do mňa štuchol ale nereagovala som.

"Hej, In-Ah..." otočila som sa za seba a skoro som dostala infarkt. Bongina tvár bola asi centimeter od tej mojej. Tlmene som zhíkla a Bonga sa rozosmiala. Plesla som ju dlaňou po čele.

" Kim In-Ah! Okamžite sa otočte, inak budete po škole." Ospravedlňujúco som sa naňho pozrela a snažila sa nevšímať Cha Bong, ktorá sedela za mnou. Jej tlmený smiech sa snažila zakryť kašľom. No učiteľ sa na nás stále mračil. Tiež mi s úst ušiel tlmený chichot. 

"Pôjdeme po škole do skúšobne?" šepla mi Bonga do ucha a ja som pokývala hlavou na znak súhlasu. Snažila som sa aby si nás učiteľ už nevšimol. Určite by nás nechal po škole.

Nevedela som sa dočkať keď Bonge ukážem novú pieseň. Včera som k nej konečne dokončila aj hudbu. Dúfam, že sa jej bude páčiť.

Konečne začalo zvoniť a ja som si rýchlo nahádzala veci do batohu a vyštartovala som k dverám. Na polceste do skúšobne ma dobehol náš učiteľ.

"In-Ah! Stojte!" jeho rázny tón ma prinútil ihneď zastaviť.

"Á-Áno?"

"Toto daj svojej mame. Nech sa za mnou zastaví." Pozrela som naňho vystrašene. Nebola som si vedomá toho, žeby som niečo urobila. Zasmial sa.

"Neboj, ide o predstavenie, a ceremóniu ku dňu výročia našej školy. Tvoja mama je v školskej rade."

"Aha, jasné poviem jej to." mierne som sa uklonila a odišla som.

Smerom do skúšobne som doslova šprintovala. Cha Bong nerada čakala. Pomaly som pootvorila dvere a nakukla som dnu. Našťastie bola skúšobňa prázdna. S úľavou som si vydýchla.

Prešla som pomaly cez miestnosť a otvorila som okno. Konečne ma ovial čerstvý vzduch. Zhlboka som sa nadýchla. Skúšobňu využívalo málo ľudí. Väčšinou len ja a Bonga. Naša škola bola zameraná na prírodné vedy. Vďaka mami. Hodila som sa do kresla a prehodila som si nohy cez operadlo.

Čakala som tam skoro hodinu. Už keď som to vzdala a poberala sa na odchod, otvorili sa dvere.

"Pre boha, kde si toľko?" nechápavo som sa pozerala a Cha Bong. Miesto odpovede mi len mávla rukou.

"Niekoho som zháňala." hodila sa na stoličku a omotávala si vlasy okolo prstu.

 "Dobre, a to si mi nemohla povedať? Čakám ťa tu hodinu!" zamračila som sa a zdvihla som batoh zo zeme. Vykročila som k dverám. Bonga je dobrá kamarátka, ale občas ma štve.

"No tak, chcela si mi dať tú pieseň, nie?" tľochla na mňa. Prevrátila som očami tak aby to videla. Vedela som, že to neznáša. Ale ja tiež neznášam to jej povýšenecké správanie.

"Nie dať, Cha Bong, ale ukázať ti ju. Tá pieseň je moja." rozhodila som rukami. 

"Tak môže byť naša. Čo by si povedala keby sme si založili kapelu?" oči jej zasvietili a musím priznať, že už aj ja som nad tým premýšľala, ale dve nie sú kapela. Zahľadela som sa jej do očí a snažila som sa prísť na to, čo má v úmysle.

"Lenže sme len my dve. A ty ani na nič nevieš hrať a..." chcela som toho vymenovať viac no nestihla som sa ani nadýchnuť. Bonga ma prebodávala pohľadom. 

"Tak budem spievať. Pozri, ty vieš hrať na gitare, aj na elektrickej a na akustickej. Tak ja môžem spievať. A dokonca aj skladáš piesne. No a zvyšok sa nejako doladí." pomrvila sa na stoličke.