Vykúpenie

Kapitola 1: Prebudenie

Elliot pomaly otvoril oči. Akokoľvek sa snažil, nedokázal si spomenúť na to, čo sa dialo pred jeho spánkom. Jasné, pamätal si to predtým, tú bolesť a chlad, no teraz mu to pripadalo ako vzdialená spomienka. Aspoň na chvíľu.

Hneď niekoľko nezvyčajných vnemov ho okamžite uviedlo do pozornosti. Mäkkosť. Ležal na posteli, so skutočným matracom, ktorý bol mäkký, jemný, tak príjemný na dotyk. Cítil všadeprítomné teplo pod jemnou bielou perinou, ktorá ho prikývala až po krk. Elliot si nedokázal spomenúť kedy naposledy cítil niečo také. Za uplynulé mesiace si zvykol na chlad a tvrdosť betónovej podlahy v pivnici. Slnečné svetlo nevidel už dávno. A ľudí tiež. Tí, ktorí za ním chodili neboli ľudia. Za to, ako sa k nemu správali si takéto pomenovanie nezaslúžia.

Ďalším zvláštnym pocitom bola bolesť. Alebo skôr jej absencia. Samozrejme, keď si prešiel po svojom útlom tele, dokázal nahmatať nespočetné modriny, ktoré po hoci len jemnom dotyku boleli. No necítil všade prítomnú bolesť, ktorá sa nedala konkretizovať na určité miesto. Rovnako prekvapivý bol aj fakt, že jeho najboľavejšie miesta boli zviazané snehobielym obväzom. Bolo zrejmé, že niekto sa o neho postaral. Dával si pri tom veľký pozor, aby Elliotovi neublížil ešte viac.

Elliot sa rozhliadol okolo seba. Ležal v posteli uprostred izby. Za ním bolo okno, ktoré bolo zakryté hrubými, tmavými závesmi, aby čo i len najmenší paprsok slnečného svetla nemal šancu preniknúť do šerej izby. Celá izba bola striedmo a jednoducho zariadená, Elliotovi pripadala takmer sterilná. Jeden nočný stolík pri posteli, jedna veľká šatníková skriňa, jeden pracovný stôl so stoličkou. Všetok nábytok vrátane postele bol svetlo-hnedej farby, zatiaľ čo steny boli pokryté náterom obyčajnej bielej farby. Priamo oproti Elliotovej posteli boli zatvorené dvere. Za nimi sa nachádzala veľká neistota, bolesť a strach. Alebo nádej? Elliot to zatiaľ nemohol vedieť.

Elliot hladoval. Vo svojom starom ubytovaní, alebo skôr väzení, dostával jesť len veľmi málo a veľmi nepravidelne. Niekedy prešli aj dni, počas ktorých dostal iba vodu a občas kus suchého chleba. Už z tak chudého chlapca sa stala kosť a koža, takmer bez energie. Možno to bolo aj dobre, často totiž odpadával počas všetkého, čo mu robili. Mlátenie, bičovanie, znásilňovanie, to a omnoho viac občas preletelo jeho mysľou. Tieto spomienky sa do jeho duše zapichovali ako dýka. Elliot dúfal, že už nikdy nebude musieť zažiť niečo podobné. Nový priestor, skutočná posteľ a izba, do ktorej dopadalo slnečné svetlo mu do duše vliali maličký kúsok nádeje. Omnoho viac však cítil strach a neistotu.

"Čo ak je toto len ďalšia z ich zvrhlých hier? Možno to naposledy prehnali a tak ma musia dať aspoň trochu dokopy, aby som im mohol opäť slúžiť." Elliotovi behalo hlavou mnoho spomienok.

Nevedel si spomenúť čo predchádzalo tomuto zobudeniu. Netušil ako a prečo sa ocitol v tejto izbe, prečo sa o neho niekto postaral a obviazal mu jeho rany, netušil nič, no jeho strach prevládal nad akoukoľvek nádejou, ktorú mohol mať. V jeho situácii skrátka nemal nárok na nádej. Žiaden sedemnásťročný chlapec si nezaslúži byť v situácii, v akej sa ocitol Elliot.

Elliot chcel byť len obyčajný chlapec, chcel niekam patriť, a miesto toho sa ocitol v mieste, kde zažil najväčšie utrpenia, ako si dokázal predstaviť.

V tej dobe mal ešte len šestnásť. Ako to v takom veku chodí, aj on chcel byť člen nejakej partie. To znamenalo alkohol, občas dokonca aj nejaké drogy. Piatočné večery strávené v meste, chodenie domov poza chrbát rodičov. Najhoršie pajzle, v ktorých boli ochotní privrieť aj obe oči a naliať niekomu, kto ani zďaleka nevyzeral dospelo. V podobnom podniku sa Elliot ocitol aj večer, ktorý sa mu stal osudným.

S partiou kamarátov do seba liali jeden poldecák za druhým. Niekto z partie totiž oslavoval sedemnástku a pozýval. Keď sa Elliot postavil, s jasným cieľom ísť na záchod, zapotácal sa. Trvalo mu to dlhšie ako by bolo obyvklé a prípustné, ale nakoniec sa mu podarilo úspešne sa dostať na záchod, aj z neho. Nevracal. Elliot nikdy po alkohole nevracal. Ešte pred tým, ako sa vrátil ku svojej partii, to cestou vzal na bar.

"Jednu borovičku." Poprosil a čakal na svoje pitie.

Na bare sedeli dvaja muži. Neboli ničím výrazní, obyčajní zákazníci, akých bolo v bare desiatky. Aspoň tak sa zdalo Elliotovi. Kým mu barman nalial, Elliot sa obrátil od baru a pozeral sa na stoly, ktoré boli zaplnené partiami podobnými ako tá jeho. Elliot, v alkoholovom opojení, rozmýšľal nad tým, či mu nejaká z opitých tvári nepríde povedomá. Často sa tu objavovali aj iní ľudia, mimo jeho partie, ktorých poznal.

"Euro päťdesiat." Hlas barmana ho vytrhol zo zamyslenia.

Elliot sa pomaly otočil. Poldecák už bol položený pred ním. Zaplatil a rozhodol sa, že ho rovno do seba kopne. Z nejakého dôvodu mu vôbec nesadol. Prišlo mu z neho zle, a musel bežať na záchod. Ani si nevšimol, ako muži na bare posunuli bankovku barmanovi, a hneď potom sa postavili a následovali ho. Dobehnutie na záchod bolo posledné, čo si pamätal pred zobudením sa v temnej, chladnej pivnici.

Spomienky z pivnice boli veľmi hmlisté. Občas sa mu vracali, no teraz sa na ne snažil nemyslieť. V tej pivnici strávil niekoľko mesiacov, oslávil v nej svoje sedemnáste narodeniny a myslel, že sa z nej už nikdy nedostane. No zrazu sa ocitol v sterilnej izbe, v mäkkej posteli a netušil, čo ho čaká. No obával sa. Veľmi sa obával. V pivnici sa o neho nikdy nestarali. Nikdy ich nezaujímalo jeho krvácanie alebo jeho modriny. Dávali si pozor, aby mu neublížili príliš, aby ostal stále nažive, ale to boli jediné zábrany, ktoré voči nemu mali. O to väčšmi sa bál, keď ho teraz ošetrili a presunuli do pohodlia.

Nevedel, čo na neho chystajú, prečo taká zmena. No Elliot mal pocit, že jeho presun neveštil nič dobré.