Vykúpenie

Kapitola 4: Spoznávanie

Elliot si doprial ďalší krátky spánok. Po zobudení sa rozhodol privolať pána Q. Chcel vedieť viac o tom, kde sa nachádza a kto vôbec pán Q je. Pomocou tlačidla na nočnom k sebe privolal pána Q.

"Ako sa cítiš?" Pán Q sa ho opýtal, hneď ako vošiel do izby.

"Už lepšie." Elliot odvetil.

"Čo by si si želal?" Pán Q bol rád, že sa Elliot cítil lepšie.

Pristúpil k Elliotovi a priložil mu ruku na čelo. Teplota už ustúpila. Elliotovi sa taktiež vrátila zdravá farba do tváre.

"Mohol by som vidieť dom?" Elliot sa opýtal.

"Samozrejme." Pán Q veľmi ochotne súhlasil. Počkal, kým sa Elliot obliekol.

"Počkaj ešte chvíľku." Pán Q si odbehol.

Vrátil sa so šľapkami pre Elliota.

"Podlaha tu býva studená." Vysvetlil.

Elliot sa obul a nasledoval pána Q, ktorý ho viedol po dome. Keď vyšli z Elliotovej izby, zahli doľava. Vpravo končila chodba a pred ním sa nachádzala kúpeľňa, o ktorej Elliot už vedel. Na konci chodby mali pred sebou schodisko. Kým sa k nemu dostali, prešli okolo dvoch zatvorených dverí.

"Toto je moja pracovňa." Pán Q povedal pri prvých dverách.

"A toto moja spálňa." Dodal pri dverách bližšie pri schodoch.

Keď zišli dole, ocitli sa vo veľkom otvorenom priestore. Bola to obývačka spojená s kuchyňou. Väčšina tohto priestoru sa nachádzala naľavo od nich. Celý dom bol moderne zariadený. Elliotovi sa páčil. Oproti schodom bola dvojica dverí. Spolu s dverami napravo tvorili trojicu dverí na prízemí.

"Tam je hosťovská izba." Pán Q ukázal na dvere napravo od nich.

"Oproti nám je kúpeľňa a samostatný záchod." Vysvetlil dvojicu dverí pri sebe.

Z otvorenej obývačky sa dalo vojsť cez veľké presklené dvere vyjsť do záhrady. Vchodové dvere sa ukrývali napravo, v chodbe ktorá viedla okolo hosťovskej izby.

Pán Q ukázal Elliotovi hosťovskú izbu, ktorá bola veľmi striedmo zariadenia. Podobne ako Elliotovej, nachádzal sa v nej iba základný nábytok hnedej farby. Steny ostali biele.

Pán Q zostal stáť uprostred obývačky.

"Väčšinu svojho času trávim v pracovni alebo v spálni. Dole som hlavne keď varím." Vysvetlil Elliotovi.

"A čo robíte za prácu?" Elliot bol zvedavý.

"Vlastním stavebnú firmu. V súčasnosti iba z domu dohliadam na to, že všetko ide tak, ako má. Samotnú firmu za mňa riadia už iní ľudia." Pán Q vysvetlil.

"Nenudíte sa?" Elliot sa opýtal. Spolu s energiou sa v ňom objavil aj kúsok odvahy. Mal pocit, že sa nemusí až tak báť.

Pán Q sa úprimne zasmial.

"Ja mám schopnosť si vždy nájsť niečo, čo robiť. Teraz si to napríklad ty." Pán Q mu odpovedal.

Nastal moment ticha. Elliot ani pán Q nevedeli, čo povedať. Nakoniec sa Elliot odvážil opýtať niečo, čo mu celý čas vŕtalo hlavou.

"Prečo?" Opýtal sa.

Obom bolo jasné, na čo sa pýta. Prečo sa nejaký náhodný, majetný muž rozhodol kúpiť Elliota. Prečo to urobil, ak ho nechce využívať. Aspoň to tak Elliotovi doposiaľ prišlo.

"To je ťažká otázka. Respektíve odpoveď na to je ťažká, a pre mňa aj bolestná." Pán Q začal hovoriť po chvíľke uvažovania.

"Sadni si." Pán Q si sadol na gauč a ukázal Elliotovi na miesto vedľa neho.

"To, čo ti teraz poviem, som ešte nikdy nikomu nepovedal. Vedia to len ľudia, ktorí sa toho zúčastnili." Pán Q začal.

"Keď som bol tínedžer, mojim rodičom sa nedarilo. Podnikali, no neboli v tom dobrí. Dostali sa do dlhov. Veľkých dlhov. Požičali si od nesprávnych ľudí. Zlých ľudí. Keď im moji rodičia nevedeli peniaze vrátiť, títo ľudia sa rozhodli konať. Jedného dňa, mohol som mať toľko, čo ty teraz, som sa vracal zo školy domov. Pred naším domom stála biela dodávka. Bolo to zvláštne, ale nevenoval som tomu pozornosť. Keď som okolo nej prešiel, dvere sa otvorili a dva páry silných rúk ma do nej vtiahli. Počas bieleho dňa, na ulici priamo v meste. Nikto to nevidel. Snažil som sa kričať, no cez ústa mi dali handru. V tej handre niečo muselo byť, zaspal som. Zobudil som sa priviazaný o posteľ, v temnej izbe. Nahý. Chodili za mnou muži, občas aj ženy. Robili si so mnou čo sa im zachcelo. Tí ľudia, zlí ľudia, si za to nechávali platiť. Trvalo to niekoľko mesiacov. Keď som dlh mojich rodičov takto splatil, znova ma uspali. Vyložili ma nahého pred naším domom. Rodičia chceli ísť na políciu, no spolu so mnou dostali výstrahu, že nabudúce sa už nevrátim. Nikdy som sa z toho úplne nedostal. Začal som nenávidieť svojich rodičov. Keď som mal osemnásť, ušiel som z domu. Začal som si privyrábať na stavbe. Bol som šikovný a vedel som to s ľuďmi. Skamarátil som sa s kolegami, nakoniec som sa rozhodol si založiť vlastnú firmu a pár bývalých kolegov som v nej zamestnal. Začalo sa mi dariť a firma s rozbehla. Navonok pôsobím ako mladý, úspešný muž. No tie spomienky, na tú izbu, na tých ľudí, na tú bolesť, tie neodchádzajú. Často sa v noci budím z nočných môr. Nikdy som nedokázal nadviazať intímny vzťah po tejto skúsenosti. Nikto by totiž tomu nerozumel. Tomu čo potrebujem." Pán Q sa na chvíľu odmlčal.

"Keďže som úspešný, spoznal som pár bohatých ľudí. Práve cez jedného z nich sa ku mne dostalo, že niekto predáva chlapca. Keď som zistil o čo ide, vedel som, že ťa musím kúpiť a pomôcť ti. Viem aké to je, ako sa cítiš. Snažím sa k tebe byť odmeraný, lebo viem, že nie si pripravený dôverovať ľuďom. No tak veľmi ti chcem povedať, že to bude v poriadku. Že hoci spomienky ostanú, dá sa to. Dá sa žiť ďalej, fungovať, a potláčať to. Tak veľmi ťa chcem držať v náruči a povedať ti, že všetko bude dobré. Ja som nemal nikoho, kto by to urobil, a hrozne mi to chýbalo. Preto som to urobil. Pretože tu chcem byť pre teba, chcem ti pomôcť. Aby si sa opäť mohol cítiť normálne, aby si mohol byť opäť ten istý chlapec ako predtým. Aj keď nikdy nebudeš úplne rovnaký." Pán Q dohovoril.

Keď dopovedal posledné slová, začali mu stekať slzy po tvári. Elliot sa rozplakal s ním. Elliota samého prekvapilo, čo urobil potom. Pritiahol sa k pánovi Q a objal ho. V silnom objatí spolu plakali. Trvalo pár minút, kým sa obaja upokojili. Ostali v objatí. Ich tváre sa navzájom dotýkali. Oddeľovalo ich iba pár milimetrov. Nikto nevedel, čo povedať. A tak ostali v tichu. Hoci sa spoznali len v ten deň, niečo na tom objatí bolo tak prirodzené, ako keby sa v ten moment nachádzali presne tam kde mali, presne s tým pravým človekom. Ani jeden z nich nechcel, aby to skončilo.