Tajomstvá bieleho lesa ✔

2. NOVÝ DOMOV

- Sarra -

Už prešlo šesť mesiacov a stále si neviem zvyknúť na fakt, že máme nový domom. Áno, viem znie to šialene ale tak buďme k sebe úprimný celý môj život je šialený. Teraz sedím na starom koženom gauči a pozerám sa do horiaceho krbu, z ktorého vychádza príjemné teplo a rozmýšľam nad tým čo bolo a čo bude. Takto to robím už šesť neuveriteľných mesiacov. Nechcem povedať, že ja, môj brat a priateľ sme na úteku, pretože tak to nie je. My sa len snažíme ukryť. Pred kým? Predsa pred vlastnou rodinou a šialenou upírskou princeznou, ktorá mne osobne nikdy ublížiť nechcela ale Johnovi áno a to bol dôvod prečo sme s toho nádherného zámku ušli.

Naozaj mám už plné zuby utekať ale aj sa schovávať. Max si myslí, že sme tu v bezpečí. Mama nás neprezradí a Celeste ani len netuší, kde sme. Moje myšlienky sú stále rovnaké: Naozaj nás tú nikto nenájde? Som tu v bezpečí? Budem žiť? ... Toto mi neustále víry v hlave. Nikdy nezabudnem na prvý rozhovor s mojím bratom po príchode do tejto chaty uprostred ničoho.

*******

Bolo príjemne teplo, trochu vlhko po daždi ale to nám nevadilo. Vtedy sme všetci taja mali pocit bezpečia. Teda, nemôžem hovoriť za ostatných ale ja určite áno. Po tom čo som si prežila únos, epickú lásku, pokus o vraždu, mučenie môjho priateľa, útek, život na zámku, žiarlivú ex a ďalší útek som chcela naozaj mať už len pokoj a s tejto chaty som taký pocit naozaj mala. No môj brat ma zastavil skôr ako stihla prejsť cez prach domu.

„Hej Sarra." Povedal Max, vážnym tónom a chytil ma za rameno aby som sa nepohla už ani o krok ďalej. John už bol dnu a prezeral si veľký obraz vlka nad krbom. Ja som sa pozrela do Maxových očí, ktoré tak veľmi chýbali. Áno bola som šťastná, že sním môžem byť a že nám nič nehrozí.

„Viem, že ty mu veríš a ..." na chvíľu sa odmlčal vyzeral akoby sa mu zdvihol žalúdok s myšlienky, ktorá mu práve prešla hlavou. „ ... myslím tomu netopierovi." Moje kútiky sa zdvihli smerom k ušiam. Naozaj ho nemôže osloviť menom?

„Max, nehovor mu tak má predsa meno, volá sa John." Povedala som milo, vtedy ma pustil a pozrel sa mi do očí akoby mi chcel dať karhanie.

„Sarra, je to stále upír. Možno si do neho zaľúbená až po uši ale neverím mu. Prahne po krvi a kedykoľvek môže na nás zaútočiť. Ja som vlkolak ubránim sa ale ty ..." celú si ma prehliadne a dodá smutne „ ... ty máš ešte tú krv. Cítim ju aj ja a to sa s ňou neživým. Sarra neverím mu a nikdy mu ani nebudem. Pochop moje obavy a buď pri ňom opatrná." Naozaj mal pravdu viem, že John mi neublíži, teda určite nie vedome ale stať sa môže čokoľvek. Vedela ti aj Celeste a to tvrdila, že pod jej strechou som v bezpečí. Len som prikývla a išla som dnu.

*******

Áno táto chata je dokonalá, napriek všetkému čo sa stalo, milujem to tu. Prešlo už niekoľko mesiacov ale stále si tu pripadám ako na zimnej dovolenke. Mám pocit, že sem patríme, aj keď to znie akokoľvek divne pretože naša zostava sa skladá s upíra, vlkolaka a človeka s nadprirodzenou krvou ale mám pocit, že tak je to správne a som tu šťastná. S myšlienok ma vytrhne známy hlas.

„Nech sa páči, slečna vaša horúca čokoláda." Nado mnou stojí John oblečený v károvanej košeli, ktorú ma rozopnutú a pod ňou má biele tielko. V rukách drží dva hrnčeky čokolády. Usmejem sa jednu si zoberiem. Trochu zasyčím, pretože šálka ma trochu pálila.

„Pozor hovorím že horúce." Pobavene odvetí John a sadne si veľa mňa. Ja si o neho opriem hlavu a pozriem sa na poletujúce vločky stehu, ktoré sa mihocú za oknom.

„Potrebuješ krv, nie čokoládu." Ako to dopoviem, cítim ako stuhne. Pri úteku sme nestihli zobrať zásoby Celestinej krvi, čím je John odkázaný na tú moju aby sa mohol pohybovať po slnku. Vlastne nemáme tu nič. Prvá dedina je stovky kilometrov vzdialená od tohto miesta a jediný kto chodí pre zásoby je Max. Niekedy sa mu podarí doniesť prenosnú chladničku plnú krvných konzerv ale niekedy donesie krv od mäsiara a to Johna zasýti tak na pol hodinu a potrebuje ďalšiu.

„Sarra už sme to preberali. Na tebe sa kŕmiť nebudem, dobre vieš ako to dopadlo naposledy." Odvetil trochu nervózne. Je iný ako bol pred pol rokom. Čo sa čudujem, všetci sme sa zmenili. Každého s nás to celé zmenilo. Mal pravdu viem ako to dopadlo, do teraz mám jazvu na zápästí ale aj tak potrebuje sa živiť krvou. Nech je to akokoľvek nechutné a neprijateľné ale je to jeho podstata a nikto ju nezmení. Jediný človek široko ďaleko som tu ja. On ma potrebuje tak ako potrebujem ja jeho.

„John, prosím. Veď aj v tej jaskyni si sa ovládol. Ovládneš sa aj teraz. Ja ti verím." Nebola som si úplne istá ale dôverovala som mu. Videla som to ako slabne každým dňom a to ma zabíjalo. Áno vedela som, že je to sčasti moja chyba. Úplne stačilo aby som zo zámku odišla len ja jeho som zo sebou brať nemusela. Celeste by mu určite odpustila. Veď, mala pre neho veľkú slabosť ale ... dobre, musím si to priznať bola som v tomto sebecká.

„Sarra, prestaň, ešte mám pár vreciek a za pár dní pôjde Max na nákup niečo donesie viem to." Prevrátim očami a odchlipnem si s čokolády a pozriem sa do jeho krásnych hnedých očí.

„Sme obaja rovnako tvrdohlavý vieš?" na tvári sa mu vyčarí veľký úsmev, rovnaký aký na tej mojej. Šálku položí na stôl a pozorne sa na mňa pozrie. Prstom mi preje ponad pery a ešte viac sa usmeje.

„Tie fúzy s čokolády vám pristanú slečna." Zachichocem sa a pohľadom prejdem po jeho tvári. Oči mi skĺznu k jeho perám, trochu sa k nemu priblížim a rovnako ako on ku mne. Ruky si omotám okolo jeho ramien a začneme sa bozkávať. Nie, už nie naozaj sa nebojím priznať to že ho milujem.

„Blee, nemôže to robiť vo svoje izbe?" povie Max a vytrhne nás s romantickej chvíľky. Prevrátil oči a pozriem sa smerom na brata.

„Čo keby si, si na to zvykol?" drzo odvetím. Musím sa priznať, že toto naše škriepenie mi veľmi chýbalo. Viem, že Maxovi naše bozky naozaj vadia. On jednoducho Johnovi neverí a nikdy ani nebude ale vie, že ja ho milujem a nechce mi v tom brániť. Zhlboka sa nadýchnem a postavím sa.

„Takže chlapci moji. Mám taký nápad." Obaja spozorneli a vydesene na mňa pozreli. Až mi to prišlo vtipne, no smiech som v sebe potlačila.

„Myslím, že by ste ma mali naučiť bojovať." Johnovi vystrelilo obočie až k plafónu a Maxovi doslova spadla sánka.

„Už sme to preberali. Tu si bezpečí bojovať sa učiť nemusíš." Odvetil rázne môj brat. Prešiel okolo nás a začal hádzať drevo do krbu, ktoré bol vziať.

„Max má pravdu. Sebaobrana nie je zlý nápad." Podporí ma John a ja sa šibalsky usmejem.

„Lenže my sme jej ochrana. Nepotrebuje sa brániť sama." Odvrkol Max. Popravde nerozumela som jeho odmietavému správaniu. Dobre je pravda, že ak by som sa poranila a John by ucítil moju krv nemuselo by to dobre dopadnúť ale aj tak, musím sa vedieť brániť.

„Raz zistíš, že mám pravdu braček." Ako som to odpovedala namierila som si to do kúpeľne ale ešte som započula Johnovu otázku nemierenú k Maxovi.

„Čo si taký nervózny? Už si jej to povedal?" Počkať! Čo? Akože, čo mi mal Max povedať? Naozaj som tomu nerozumela. Odkráčala som do kúpeľne. Som odhodlaná sa dozvedieť aké majú tí dvaja tajomstvo. Už len to, že niečo predo mnou skrývajú je podozrivé. Veď navzájom sa neznášajú.