Tajomstvá bieleho lesa ✔

7. VLČIA KRÁĽOVNÁ

- Sarra -

„Sarra, stoj!" počujem Johnov hlas ale nereagujem, som odhodlaná a chcem to zastaviť. Chcú aby sme šli von tak idem von aspoň ja.

„Čo to robíš Sarra?" povie môj brat. Všetko to trvá len sekundy ale mám pocit, že tie dvere sú odo mňa vzdialené hodiny.

Dobre, tak toto som naozaj nečakala. Na čistinke pred domom je asi 10 mužov. No mužov, sú v rôznom veku, niektorý starší a niektorý mladší ako sú John a Max. Všetci do jedného majú na sebe prehodenú kožušinu podobnú tej s ktorou prišiel pred chvíľou môj brat. Fajn isto sú to vlkolaci ale čo po nás chcú? A kde sa vlastne šesť mesiacov schovávali?

„Čo od nás chcete?" Dobre, tak toto prekvapilo aj mňa. Môj hlas znel sebavedomo. Nebol v ňom žiaden strach ani panika. No, tak musím uznať, že ten adrenalín robí naozaj svoje. Tmavovlasý muž sa priblíži trochu bližšie. Do diaľky nevidím najlepšie, takže neviem rozoznať jeho výraz tváre ale jeho gestá vyzerajú byť dosť zmetené. Potom to pochopím vedia, že John je upír a on práve teraz stojí za mnou napriek tomu že je deň. Max sa postaví za mňa s druhej strany. Na to, čo sa tu deje sa musím usmiať. A áno teraz sa cítim ako nejaká filmová hviezda, ktorá ma za sebou vždy nejakých bodyguardov.

Všetci muži, ktorí práve stoja pred nami sa poklonili. Čo? Prečo to spravili? Prekvapene som sa rozhliadla po okolí každý s nich sa uklonil akoby sme boli dáka šľachta. Pozriem sa na Johna a Maxa. Ich pohľady sú rovnako zmetené ako ten môj. Netušia čo sa tu práve teraz deje a prečo všetci do jedného si pokľakli. Nastalo len ticho dlhé trápne ticho.

„Kto ste?" Max si odrhne. Musím uznať bola to naozaj len básnická otázka ale nič lepšie ma nenapadlo a pozerať sa na desiatku mužov, ktorý sa nám klaňajú a cez kamarátov majú prehodený kus kožušiny, mi trochu vadil.

„Sme vlci z bieleho lesa a ty si obdarená." Tmavovlasý sa postaví a vyrovnane sa na mňa pozerá. Je to ten, ktorý nás chcel dostať von z chaty a teraz ... Počkať ... Čo? Som obdarená čo to znemená?

„To si povedal aj mne ale to, že ste vlci s bieleho lesa nám nič nehovorí." Ozve sa Max ale mňa skôr zaujala tá druhá časť jeho odpovede.

„Ako to myslíš, že som obdarená?" spýtavo sa pozriem smerom k nemu a v sekunde zabudnem na Maxové slová. Vôbec ma teraz nezaujíma, kto sú vlci z bieleho lesa.

„Tvoja krv." No a sme doma, zas sa to bude točiť okolo mojej úžasnej krvi, ktorú každý chce pre seba. „Ten upír môže chodiť po slnku. Ty si tá, na ktorú sme čakali celé storočia." Čo prosím? Na mňa niekto čakal? Tak teraz už nechápem vôbec ničomu. Viem, že moja krv je dôležitá pre nadprirodzený svet ale prečo títo tu na mňa čakali storočia?

„Do mojej krvi vás nie je nič. Ak nás tu nechcete my odídeme." Max si po mojich slovách oddrhne a potichu mi zašepká do ucha. „Nemáme kam ísť, Sarra." Do toho sa zapojí aj John: „Má pravdu, ak je tvoja krv pre nich dôležitá a nechajú nás tu, tak by si, si ich mohla aspoň vypočuť." Do toho ešte Max dodá: „Ak ti neublížia, mať za sebou ešte svorku vlk..." No dobre už mi toto začalo trochu liezť na nervy.

„TICHO!" vykríknem. Všetci ostanú ticho a prekvapene na mňa pozerajú.

„Mám už po krk stále počúvať aká je moja krv výnimočná. Viem že je, ale stále mi to pripomínať nemusíte. A mám po krk sále utekať a skrývať sa. Takže ak nás chcete vyhodiť, tak my odídeme len mňa a moju krv nechajte prosím už na pokoji. Prosím." Zlyhal mi hlas a do očí sa mi začali tlačiť slzy. Áno je to divné, ja viem ale ja už naozaj nevládzem. Všetko čo sa stalo za posledných 6 mesiacov je na mňa už priveľa. Sme stále na úteku a toto tu malo byť bezpečné miesto a teraz sa stane toto? Naozaj už nevládzem ďalej takto pokračovať.

„My nechceme aby ste odišli a keď vieme, kto ste ... neublížime vám." Znova do mňa vstúpil nával adrenalínu a hnevu. Videla som, čo spravili s Maxom a on povie že nám neublížia?

„Môjmu bratovi sa ešte stále nezahojili ruky po tom čo ..." znovu mi zlyhal hlas ale to nikomu nevadilo, pretože tmavovlasí muž ma hneď doplnil „To bola moja chyba. Nevedel som, že on je tvoj brat ak by som vedel, že si obdarená tak by som si to nikdy neopovážil." Ostala som len nemo na neho pozerať. To bolo ospravedlnenie alebo čo?

„Chceme aby ste išli s nami. Nič vám nehrozí len by ste sa mali porozprávať s vodcami našej svorky. Prosím poďte snami." Tak teraz naozaj neviem ako reagovať. Zmetene sa pozriem na Maxa a Johna, ktorí mi len prikývnu. Predpokladám, že mi chcú naznačiť, že mám súhlasiť. Popravde nechce sa mi ísť s partiou nahých mužov ale asi nebudem mať na výber.

„Dobre ale Max a John pôjdu s nami." Obaja sa ku mne priblížia akoby som im patrila a hrdo pri mne stoja a čakajú kedy vykročím.

„Dobre. Mimochodom som Finn." No aspoň viem ako ho volať. Teda asi by sa teraz patrilo povedať svoje meno. „Ja som Sarra." Prikývnem a on spraví rukami gesto, pri ktorom sa všetci muži behom pár sekúnd zvlčia a idú smerom k lesu. Finn mi naznačí aby sme ho nasledovali a aj on sa zvlčí. Ja, John a Max nesmelo vykročíme smerom akým sa idú všetci tí vlci.

„Mám už dosť rokov ale ako je možné, že sa premenili tak rýchlo a pomerne bezbolestne?" spýta sa John a akože nebudem klamať ale toto by aj mňa dosť zaujímalo.

„Sú čistokrvný, netopier." Odvrkne Max a ja len pretočím očami, zas sa idú škriepiť.

„Nehovor mi netopier a račej my vysvetli čo to znamená."

„To asi vy upíry nikdy nepochopíte." Naozaj sa idú hádať ako malé deti? Desiatka vlkov nás vlačí ktoviekam a oni sa idú hádať? Prečo?

„Dosť vy dvaja. Chceš povedať, že keď sa narodia ako ..." Max ma doplní: „s génom vlka." A ja po ňom zopakujem. „S génom vlka, tak sa môžu meniť hoci kedy a nemusia prežívať tie bolesti čo ty každý spln?" spýtavo sa pozriem na brata.

„V postate áno. Myslím, že ich to bolí rovnako ale sú na tom lepšie ako ja. Zrejme nemajú problémy s ovládaním." Pre poslednej vete Max zosmutnie. Chápem ho, teraz nemá tie tabletky, fajn pre neho je to lepšie ale pre mňa a Johna je to hrošie.

„Možno ti dajú rady ako sa ovládať." Dodá John.

„Mňa skôr zaujíma to prečo sa rozhodli ukázať až teraz?" John sa snažil chytiť ma za ruku ale ja som sa šikovne tomu vyhla. Neviem prečo ale práve teraz som nemala vôbec náladu ho držať za ruku a hrať sa na dokonalý pár.

„A ty sestrička si nám chcela kedy povedať že si vlčia kráľovná?" šibalský dodá Max a John sa usmeje.

„Nie som ich kráľovná." dodám. Tento rozhovor mi príde taký prirodzení a pritom je totálne bizarný. Naozaj si začínam želať aby sa to všetko vrátilo do normálu a boli sme obyčajný mladí ľudia, ktorý sú v horách na dovolenke. Chápem bratovu narážku ale aj tak mi to príde divné. Musele predsa o nás vedieť už pekne dlho. Nie?

„Tak prečo sa ti potom všetci do jedného tak krásne začali klaňať? Hmmm?" prevrátim očami a huncútsky sa pozriem do bratových modrých očí.

„Ja neviem a nechcem aby sa mi klaňali. Ak by existoval spôsob ako sa tej krvi zbaviť, tak nech si ju zoberú. Ja ... ja chcem už len pokoj a bezpečie." Smutne som sa pozrela do zeme, ktoré bolo posiate snehom.

John stuhne najskôr som si myslela, že je to mojou pripomienkou ale potom som uvidela, čo si získalo jeho pozornosť. Pri jedom strome bol biely sneh, sfarbený do rubínovej farby. Bola to krv. Pozrela som sa na Maxa, ktorý si mimovoľne siahol na zápästia, ktoré mal už zahojené. Bolo mi jasné, že tu ho vymákli. Od vtedy ostalo len ticho. Nikto s nás nič nepovedal, kým sme neboli v ich tábore. Bola som prekvapená s toho čo vidím práve pred sebou.