Tajomstvá bieleho lesa ✔

5. TAJOMSTVO, KTORÉ SKRÝVA LES

- Max -

Preberiem sa uprostred lesa na akej si čistinke. Ležím na ľadovej zemi posiatej bielym snehom. Ešte stále vo mne koluje horúca krv vlka, ktorého som práve v sebe prebudil, takže chlad nepociťujem aj napriek tomu, že som úplne nahý. Neuvedomil som si to čo sa stane ak sa premením úplne. Pol roka som bol väzňom otcovho rozkazu a nemohol som sa prirodzene premeniť. Zabudol som na ten grif s premenou aj keď si uvedomujem aké je to nebezpečné. Ten netopier ma naozaj mohol zabiť a vlastne bol len kúsok od toho aby sa to naozaj nestalo, keby som sa nezačal meniť určite by ma zabil.

Vlastne, keď nad tým tak uvažujem vôbec si nepamätám čo sa diala po premene. Posledné čo si pamätám je Johnov zdesený pohľad a potom len zatvorené ťažké dvere. Ďalej neviem nič, neviem ani to ako som sa dostal von s tej pivnice. Vedel som že sú tam dvere cez, ktoré sa človek nedostane ale pre vlka by to problém nemal byť. Presne cez tie dvere som sa musel dostať von z domu. Lenže problém je netuším kde som a ako dlho som mimo.

Viem, že časom si zvyknem a moja vlčia časť bude so mnou spolupracovať a budem vedieť aj vo vlčej podobe riadiť svoje správanie ale to chce čas. Na všetko si musím znovu zvyknúť ale mám pocit voľnosti. Pocit, že som to znova ja a nikto ma nedrží späť. Viem, že v sebe mám ešte pozostatky tých tabletiek ale cítim ako sa mi vracia sila.

Kosti ma stále bolia, nie je sa čo čudovať. Práve sa mi zlomili všetky kosti v tele. Negramotne sa postavím a rozhliadnem sa po okolí. Super vôbec netuším kde som a akým smerom mám ísť. Som uprostred lesa a všetko je tu rovnaké. Rozhodnem sa ísť rovno. Po chvíle cesty mi začína byť chladno. Napriek tomu, že som vlkolak a moja krv je horúca som aj človek, ktorý je úplne nahý a vonku je niekoľko stupňov pod nulou.

Počujem ako niečo zavrčí. Obzriem sa ale nič nevidím, môže to byť vlk alebo iná zver, ktorá sa nachádza v lese. Trochu ma prepadla panika ak by to bol vlk, toho zvládnem som predsa vlkolak ale čo ak to bude iné divé zviera a rozhodne sa mať so mňa potravu. Znovu počujem vrčanie tak pridám do kroku. Dobre teraz viem, že nejde o jedno zviera ale o celú svorku. Začnem bežať, vôbec neviem či správnym smerom ale panikárim. Rozhliadam sa všade naokolo ale nič nevidím. Chvíľu sa pozriem na oblohu a tá chvíľa nepozornosti sa mi stala osudnou o niečo som sa potkol a spadol som na zem.

Chcel som sa postaviť ale ostal som prekvapený s toho čo vidím. Okolo mňa stáli traja vlci. Teda bol som si istý, že sú to vlkolaci. Boli väčší a ich pohľad nebol zvierací ale ľudský. Všetci ma preklínali pohľadom.

„Kto ste?" vypadlo so mňa. Vedel som odpoveď nedostanem. Vlci nedokážu komunikovať s človekom. Existuje vlčia telepatia ale to by som musel byť aj ja vo vlčej podobe a to teraz nie som. Jeden s nich sa zatrasie a spadne s neho kožušina, ktorá je sfarbená presne ako jeho srsť. Prehodí ju cez moje intímne partie a ja prekvapene pozriem na to zviera. Čo to má znamenať? To isté gesto zopakuje vlk, ktorá sa nachádza po mojej ľavej ruke.

Ten najmohutnejší vlk, ktorý bol strede a daroval mi svoju kožušinu sa začne meniť. Počuť praskanie kostí. Premena trvala naozaj krátko a na jeho tvári sa neukázal ani kúsok bolesti. Kožušinu, ktorá ležala na zemi si omotal okolo pásu.

„To by sme sa mali pýtať my teba. Čo robíš v našom lese?" povedal nepríjemný hlasom. Mal som pocit akoby jemu tento les patril a ja som tu len votrelec.

„Ja som sa pýtal ako prvý." Odvrkol som. Určite to znelo ako od dieťaťa v škôlke ale ja musím chrániť aj Sarru a neviem čo od týchto tu môžem čakať.

„Sme vlci z bieleho lesa." Kývol hlavou na znak toho, že som na rade. Som dosť vykoľajený s toho, že sme našli chatu uprostred ničoho a predsa je tu niečo. Svorka vlkolakov.

„Som vlkolak na úteku." Znechutene si ma prehliadol a mne prebehol mráz po chrbte, nie však zo zimy ale zo strachu.

„Prečo si tu?" nemohol som odpovedať, musím chrániť sestru a toho jej netopiera. Prvé čo ma napadlo bol útek. Premeniť ani čiastočne som sa ešte nedokázal a úplnú premenu bez splnu nezvládnem. Negramotne som sa postavil a bol som pripravený na útek. No jeden s vlkov ma potkol a znovu som padol na zem.

„Takže po zlom." Povedať vlk v ľudskej podobe. Obaja vlci prišli ku mne jeden z ľavej strany a druhý z pravej strany. Zdesene som sa na nich pozrel trochu som tušil čo ma čaká. Chvíľu čakali a pozerali sa na zrejme svoju alfu. Nie, nebol alfa to by som cítil ale rešpektovali ho. Prikývol a vlci sa mi zahryzli do zápästia a donútili ma tak rozpažiť ruky. Bolestivo som zareval, že to musel počuť aj netopier so Sarrou. Moja krv v sekunde začala zafarbovať biely sneh. Pozrel som sa najskôr na jedného a potom na druhého vlka ich tesáky sa mi zarývali hlboko do kože.

„Ešte raz! Prečo si tu?" povedal nervózne a priblížil sa ku mne. S úst mu vychádzal nepríjemný pach hnilého mäsa. S toho mi bolo jasné, že viacej času trávia vo vlčej podobe ako v ľudskej, čo je pri vlkolakoch dosť zriedkavé.

„Som na úteku, už som to povedal." Precedím cez zuby a snažím sa nevnímať tú nepríjemnú bolesť. Znovu kývne, čo vlci hneď pochopia a zahryznú ešte silnejšie. Tento raz nevykríknem, snažím sa to potlačiť. Snažím sa bolesť predýchať ale nezlepšuje sa to.

„Môžeme takto pokračovať, kým o tie ruky neprídeš. Viem, že bývaš v tej chate na čistinke na druhej strane lesa." Vedel som, že som v sračke ale že až v takej som nečakal. Nevedel som čo povedať, keď vie kde bývam viem aj o Sarre a Johnovi. Naozaj neviem čo mám spraviť. Budem mlčať, viem že prídem o ruky a ktovie ešte o čo ale ja to zvládnem Sarru ochránim.

„Všimli sme si to až dnes, keď si sa zvlčil. Videli sme ťa bežať s ten chaty." Takže netušia, že sme tam už pol roka a zrejme vedia len o mne. Pozriem sa na vlkov, ktorí mi ubližujú a potom sa nenávistne pozriem do očí tomu tretiemu.

„Neviem čo mám iné povedať som na úteku, pred svojou svorkou. Mučili ma a hľadal som útočisko." Snáď to zaberie ak sa opýta ako som sa dozvedel o tomto mieste poviem zas len pravdu, že od mami.

„Klameš." Odvetil a pozeral sa na tých dvoch. Tú bolesť nezvládnem ale musím. Nemôžem prezradiť Sarru. Zdesene sa pozriem na jedného s vlkov a potom znova na toho v ľudskej podobe. Cítim ak jeden zosilnej zovretie.

„Nieeee." Vykríknem bolestne a potom pritlačia obaja vlci. „Nie prosím dosť." S očí mi vypadli slzy. Po psychickej stránke som porazený. Myslel som že znesiem viac ale nie nedokážem to.

„Tak povedz pravdu." Po jeho slovách som sa pomrvil, čo som hneď ťažko oľutoval. Vlci, ktorí ma držali pritlačeného k zemi sa ani len nepohli. Môj pohyb spôsobil len to že ich tesáky sa do mojich rúk zaryli ešte hlbšie.

„Hovorím pravdu." V podstate som naozaj neklamal, buď vie o Sarre a Johnovi alebo ma len skúša. Určite počuje moje srdce ale pri tej bolesti a strate krvi sa ani nemôže čudovať, že bije ako o život.

„Kto sú tí dvaja v chate?" Teraz mám pocit akoby sa zastavil svet. Bolesť som prestal vnímať, len nemo hladím do očí tomu neznámemu chalanovi, s čiernymi vlasmi, vypracovaným telom a zelenými očami.

„Je to moja sestra a jej frajer." Odvrkne a zatočí sa mi hlava.

„Pustite ho." Povie neznámy. Obaja vlci ho počúvnu a pustia ma. Chvíľu nerozumiem čo sa deje ale nečakám aby ma ďalšia chvíľa nepozornosti zas dostala tam, kde som bol pred chvíľou. Postavím sa na nohy, kožušinu, ktorú som mal prehodenú cez seba si priviažem okolo pása a utekám smerom, ktorý ma dúfam privedie domov. Z diaľky len počujem jeho hlas. „Prídeme si po vás."