Cesta Života

III. Zmätok

O 2 mesiace neskôr

Boli to už dva mesiace čo s nami Wilhelm býval. Za ten čas si ho malá Rosie veľmi obľúbila a trávila s ním väčšinu svojho času. Ba dokonca viac času ako so mnou. Každé ráno ju vodieval do škôlky, hrávali sa spolu na dvore a učil ju veci, ktoré doposiaľ nepoznala.
Aj my sme sa zblížili. Často sme sa rozprávali o Friedhelmovi, o vojne a o minulosti. Rozprával mi o ich detstve, o tom aký mali medzi sebou vzťah a taktiež o ich malej sestre Charlie.
Jeho nočné mory sa za tie dva mesiace zlepšili z každodenných na neuveriteľné dve za týždeň. Avšak aj napriek tomu, že ich bolo výrazne menej vždy sa upokojil až po mojom príchode. Sám to ešte stále nedokázal.
To že sme si ho my s malou Rosie tak veľmi obľúbili sa nedalo povedať o babičke. Tá sa po niekoľkých dňoch rozhodla, že sa opäť nasťahuje do domu, v ktorom kedysi žila teta Gabi.
Vraj bol ten dom už dlho neobývaný a nechce aby chátral. Ja som aj napriek tomu vedela, že skutočným dôvodom bol práve Wilhelm a jeho nočné mory, ktoré ju ubíjali a nemohla kvôli nim spávať.

„Hanna, dokedy tu ešte zostane?" prekvapila ma svojou otázkou babička, s ktorou sme spoločne sedeli pri rannej šálke čaju.

„Čo- čo je to za otázku?" nechápavo som na ňu hľadela.

„Hanna, mňa neoklameš ja vidím ako sa na neho dívaš. Ja chápem, že ti ho tak veľmi pripomína ale je nebezpečné aby tu zostal čo i len deň navyše. Kedykoľvek ho tu môžu nájsť,a ak sa to stane, pôjdeme s ním rozumieš mi? Zavrú nás za to, že sme mu poskytli pomoc. Premýšľala si vôbec čo by sa v takom prípade mohlo stať Rosie?!" v tej chvíli som začula ako niečo na chodbe spadlo.

Okamžite som sa postavila a vybehla som na poschodie do Wilhelmovej izby.
Stál pri okne a hľadel von, ani sa neunúval otočiť mojim smerom.: „Wilhelm ja.. babička to tak..." nenechal ma dohovoriť.

„Má pravdu Hanna! Už tu viac nemôžem zostať aj napriek tomu, že by som chcel. Po dlhých rokoch strávených vo vojne, bez rodiny, bez priateľov som sa konečne cítil byť niekde doma. Boli to nádherné dva mesiace ale je na čase aby som odišiel. Už vás viac nemôžem ohrozovať! Nikdy by som si neodpustil keby sa Rosie alebo tebe..." odmlčal sa.

„Ale predsa prešli už dva mesiace, možno ťa už nikto nehľadá. Možno ťa už dávno považujú za mŕtveho," snažila som sa potláčať slzy, ktoré sa mi tisli do očí.

„To nikto z nás nemôžeme vedieť Hanna. Nemôžem riskovať vaše životy! Odídem dnes, ešte predtým ako sa Rosie vráti domov, nechcem jej ublížiť," to boli jeho posledné slová, ktoré som bola ochotná počúvať, hneď potom som odišla z izby.

Cítila som obrovskú bolesť v srdci. Rana, ktorú mi v ňom zanechala Friedhelmova smrť sa opäť začala otvárať. Cítila som ako sa moje srdce pomaličky triešti na malé úlomky.
Začala som zhlboka dýchať aby som tomu zabránila. V malej chvíli som si spomenula na babičkine slová: „vidím ako sa na neho dívaš," táto veta mi stále behala hlavou.
To že mi Wilhelm prirástol k srdcu bola pravda, predsa len bol to Friedhelmov brat.
Mala som ho rada ale... zrazu som si spomenula na jeho prvú nočnú moru. Na ten moment kedy ma objal, dotkol sa mojej ruky a naše pohľady sa stretli. Stalo sa to v tú noc...
V hlave som mala obrovský zmätok. Srdce mi bilo ako o život a nedokázala som zastaviť slzy, ktoré sa mi kotúľali po lícach.
Na jednej strane som si vyčítala svoje správanie. Bol a ešte stále to je Friedhelmov brat!
„Preboha Hanna!" kričal rozum.
Na druhej strane som však vedela, že citom sa človek neubráni. Láska prichádza, vtedy keď ju najmenej očakávame. Z môjho premýšľania ma vytrhlo tiché klopanie na dvere

V rýchlosti som si zotrela slzy z tváre a prehovorila som: „Ďalej."
Keď sa dvere otvorili a v nich stál on, v ruke zvierajúc svoju tašku plnú vecí vedela som, že sa prišiel rozlúčiť. Musela som sa opäť raz zhlboka nadýchnuť aby som sa pred ním nezrútila.
Položil tašku na zem, podišiel ku mne bližšie a pevne mi zovrel dlaň. Hľadeli sme si hlboko do očí, no ani jeden z nás neprehovoril.
Pomalým pohybom svojej druhej ruky mi otvoril dlaň a niečo mi do nej vložil. Sklopila som zrak a zahľadela som sa do dlaní. Boli to dve malé, kovové srdiečka na ktorých boli vyryté písmená: R ako Rosie a H ako Hanna. Stálo ma to naozaj veľké úsilie aby som sa pred ním nezosypala.

„Dal som ich vyrobiť, aby ste mali na mňa aspoň malú spomienku," prehovoril.

„Ďakujem ale v našich srdciach zostaneš už navždy," pokúsila som sa o úsmev.

V rýchlosti som sa otočila, otvorila som zásuvku a vybrala som z nej malú hodvábnu vreckovku: „Aby si mal aj ty na nás nejakú spomienku," podávala som mu ju so slzami v očiach.

On mi úsmev opätoval a podišiel ku mne bližšie. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď ku mne natiahol svoje mohutné ruky aby ma naposledy objal.
Povedz mu to Hanna! Tak načo čakáš?! Kričalo moje ranené srdce. Neurob rovnakú chybu, ako si urobila v minulosti. V tej chvíli som ho však nepočúvala a nechala som zvíťaziť rozum.
„Zbohom Hanna," zašepkal mi do ucha.
Zrejme čakal nejakú odozvu, pretože ešte chvíľu ma držal vo svojom náručí. Ja som sa však nezmohla na jediné slovo. Až keď sa za ním dvere zatvorili vypadlo zo mňa jedno tiché a bezcenné neodchádzaj!
Podišla som bližšie k oknu aby som sa na neho naposledy pozrela. Videla som ako odchádza ale nedokázala som ho zastaviť. Vedela som, že keby zostal, ohrozil by tým všetkých. Nikdy by si neodpustil keby sa nám kvôli nemu niečo stalo. Napriek tomu som však tajne dúfala, že by zostal aspoň tu v Bostone.

Keď sa babička spolu s Rosie vrátili zo škôlky, poriadne ešte ani neprekročili prah dverí a domom sa ozval Rosiin jemný hlások: „Strýko Wilhelm, už som doma!"
Vedela som, že vysvetlenie jeho odchodu babička nechá na mňa. Keď som uvidela tú jej anjelskú tvár, všetky sily ma opustili. Zhlboka som sa nadýchla a venovala som jej jeden silený úsmev. Podišla som k nej bližšie, pobozkala som ju na čelo a nastavila som jej ruku aby išla so mnou.
Nikdy by ma ani len nenapadlo, že vysvetliť trojročnému dieťaťu prečo jeho strýko odišiel môže byť tak náročné. Otázky: a prečo? kedy sa vráti? uvidíme ho ešte niekedy?
Ma ubíjali už len z toho dôvodu, že som na ne nepoznala odpoveď.
„Vieš zlatíčko, strýko Wilhelm musel odísť za prácou niekam veľmi ďaleko. A keďže tam bude mať prácu musí tam zostať aj bývať ale jedného dňa sa určite ešte stretnete," nevedela som či chcem oklamať ju alebo vlastne aj samú seba.

„Ale môžeme ho ísť niekedy navštíviť však, mami?" opäť ma prekvapila svojou otázkou.

„Uvidíme," snažila som sa potláčať slzy, tak veľmi som sa na Wilhelma hnevala za to, že ma v tomto nechal samú, aj napriek tomu, že som vedela ako veľmi by ho to ranilo.

Chytila som ju za ruku a vložila som do nej malé kovové srdiečko, ktoré jej nechal Wilhelm vyrobiť: „To je na pamiatku, od strýka."
Pozrela na mňa tými svojimi nebeskými očami a usmiala sa od ucha k uchu.

„Neboj sa mami, nemusíme smútiť, ja viem, že sa opäť raz stretneme," odpovedala tak suverénne akoby si tým bola úplne istá, akoby iná možnosť ani neexistovala.

Usmiala sa na mňa a bez jedinej slzy odišla z izby. A ja som nechápala. Naozaj som nechápala ako môže byť na svoj vek taká silná, a tak múdra. Bez pohnutia som sedela na posteli a neveriacky som hľadela na dvere, ktoré sa za ňou zatvorili.