Cesta Života

IV. Nečakané stretnutie

Rok 1951

Trvalo to presne rok, čo sa mi podarilo ako tak preniesť cez Wilhelmov odchod. Jeho dvojmesačný pobyt u nás v mojom srdci zanechal malú nedoliečenú ranu. Všetky myšlienky na neho, som sa každý deň snažila potláčať do úzadia, no nie vždy sa to podarilo, tak ako som si to predstavovala.
Za tie dva roky sa toho veľmi veľa zmenilo. Z malej Rosie sa stala ako ona hovorí, veľká Rosie v predškolskom veku. Čoraz častejšie sme doma riešili oblečenie, šminky a najmä chlapcov zo škôlky. Za ten čas mala Rosie viac kamarátov dokopy ako ja nádejných stretnutí s mužmi. Nie že by nebol čas alebo, že by v Bostone žilo tak málo nezadaných mužov, len to akosi nikdy nevyšlo.
Dokonca už aj babička si našla svojho vysnívaného muža, s ktorým sa rozhodla stráviť zvyšok života a, tak sa pred troma mesiacmi vzali. Od toho momentu sa stále usmieva a žiari ako slniečko, a vraj by aj nie keď má po svojom boku takého muža ako je John. Každá žena v jej veku by jej ho mohla závidieť.

Jedného dňa keď som prechádzala stánky so zeleninou a ovocím na trhu, niekde v pozadí som započula ako niekto kričí moje meno. Najskôr som tomu nevenovala žiadnu pozornosť, nebola som predsa jediná Hanna na svete. Až kým sa volanie nezdvojnásobilo. V tej chvíli som zastavila a otočila som sa. Zostala som stáť ako prikovaná, keď som pred sebou zbadala Heinrichovu tvár.
„Z diaľky som si nebol istý, či si to naozaj ty..." usmial sa a vystrel svoje dlane mojim smerom.

„Ja neverím vlastným očiam! Ty si.. prežil. A čo tu vlastne robíš?" podišla som k nemu bližšie a objala som ho.

„To isté sa môžem opýtať aj ja teba, nemyslíš?" zasmial sa.

Sedeli sme všetci spoločne na terase a dlho sme sa rozprávali. Ja som mu vyrozprávala svoj príbeh a on zase ten jeho. Po evakuácií nemocnice, z ktorej sa nám podarilo spolu s Friedhelmom utiecť, pre neho nastali ťažké časy. Ešte chvíľu slúžil ako lekár, pomáhal nie len zraneným vojakom ale aj civilistom. Po skončení vojny, keď Rusi nakoniec dobili Berlín, bol zatknutý a na niekoľko mesiacov uväznený. Keď ho nakoniec pustili nemal žiadny domov, žiadnu rodinu, ku ktorej by sa mohol vrátiť. Nakoniec mu však pomohli starí známi, ktorí taktiež prežili. Poskytli mu strechu nad hlavou a opäť začal pracovať ako lekár, v jednej z berlínskych nemocníc. Po dvoch rokoch dostal ponuku, ktorá sa neodmieta.
A tak sa rozhodol, že zmení svoj život a odišiel za prácou sem do Bostonu.

„Kto by to bol povedal, že svet je taký malý, však Heinrich?" prehovorila babička.

„To máte pravdu. Nikdy by ma ani len nenapadlo, že Hannu ešte niekedy uvidím. Teda, dúfal som, že keď sa im podarilo utiecť, že prežijú. To čo sa stalo Friedhelmovi ma mrzí. Ale vaša dcérka je nádherná." zahľadel sa mi priamo do očí a naširoko sa usmial.

„Zostal jej aspoň strýko..." pri pomyslení na Wilhelma sa mi srdce opäť rozbúchalo.

„Friedhelm mal brata?" Heinrich na mňa prekvapene pozrel.

„Áno, mladšieho. Počas vojny, sme ho spoločne zachránili, spomínaš si? Bolo to pri bombardovaní Berlína.
Pred dvomi rokmi tu s nami nejaký čas žil, a však musel odísť, za prácou." zaklamala som, pretože na kolenách mi sedela Rosie.

„Samozrejme, spomínam si, netušil som, že oni dvaja boli bratia."


Bolo už neskoro večer, keď od nás Heinrich odchádzal. V jeho spoločnosti som sa cítila veľmi príjemne.
„Toto nečakané stretnutie ma veľmi potešilo, Hanna. Rád by som si to niekedy zopakoval, teda ak by si mala záujem."

„Podobne a budem veľmi rada, ak sa čoskoro opäť uvidíme," usmiala som sa na neho a on mi na líce venoval jeden letmý bozk.

V tej chvíli som pocítila ako sa mi do líc naberá červeň, a tak som rýchlo uhla pohľadom. Videla som na ňom, že si to všimol ale nepovedal nič, len sa usmial a odišiel.


Od tohto osudného dňa sme sa spolu s Heinrichom začali stretávať čoraz častejšie. Po istom čase sme si obaja uvedomili, že k sebe cítime niečo viac ako len priateľstvo a nebránili sme sa tomu. Vďaka nemu som bola opäť šťastná, aj keď ani z ďaleka nešlo o tak silnú lásku akú som cítila ku Friedhelmovi.
Avšak najmä vďaka Heinrichovi sa mi každým dňom, čoraz viac darilo nemyslieť na Wilhelma.
Môj život sa po veľmi dlhej dobe začal uberať správnym smerom, a ja som si konečne mohla povedať, že som skutočne šťastná.
Teda až do toho osudného dňa, kedy sa neozval zvonček pri dverách...

S úsmevom od ucha k uchu som sa blížila ku vchodovým dverám, rukou som chytila kovovú kľučku a otvorila som. Skôr než som sa vôbec stihla spamätať z prvotného šoku, už som vo svojom náručí zvierala Wilehlmove nevládne telo.
„Heinrich.. pomoc!" kričala som na celý dom.

Wilhelm bol celý od krvi, telo mal dobité a takmer nereagoval. Spoločne s Heinrichom sme ho položili do obývačky na sedačku, zatiaľ čo Heinrich bežal po svoju lekárničku, ja som sa ho snažila prebrať: „Wilhelm, počuješ ma? To som ja Hanna."
On však nereagoval. Spolu s Heinrichom sa zrazu objavila aj vystrašená Rosie. V rýchlosti som k nej pribehla: „Mami, to je... strýko Wilhelm? Čo sa mu to stalo?" hľadela na neho so slzami v očiach.

„Neviem zlatíčko ale Heinrich mu pomôže, neboj sa. Teraz choď za babičkou a my sa o neho postaráme. Potom, keď mu bude lepšie za ním môžeš prísť," usmiala som sa na ňu a naznačila som jej, aby išla.

„Hanna..." ozval sa zrazu tichý chrapľavý hlas, ktorý sa niesol našou obývačkou, okamžite som k nemu podišla bližšie a chytila som ho za ruku.

„Wilhelm, čo sa stalo? Kto ti to urobil?"

„Našli ma," zastonal.

„Čože? Vedia teraz kde si?" neodpovedal, zatiaľ čo sa Heinrich snažil postarať o jeho zdravotný stav, ja som sa pokúšala dostať z neho tú najpodstatnejšiu vec.

„Wilhelm, no tak, počuješ ma?! Potrebujem vedieť, či vedia, že si tu?!" kričala som na neho.

„Hanna, je ranený!" upozornil ma Heinrich.

„Môže nás dostať do nebezpečenstva, rozumieš? Ak zistia, že je tu..."

„Skôr, či neskôr na to prídu..." zašepkal ranený Wilhelm.

Okamžite som sa rozbehla do vedľajšieho domu, v ktorom bývala babička spolu s Johnom.
Keď uvidela môj výraz tváre okamžite vedela, že niečo nie je v poriadku.
„Musíte ísť! Rosie pôjde s vami!"

„A čo ty a Heinrich?" pýtala sa prekvapene.

„Heinrich pôjde s vami, niekam vás odvedie. Do bezpečia, tam kde vás nenájdu!"

„V žiadnom prípade, Hanna! Nemôžeš tu zostať s ním!" v babičkinom hlase som počula hnev.

„Pomôžem mu utiecť a vrátim sa za vami. Ale Rosie nemôžem ohroziť, ju nie. Musíte ju ochrániť!" touto vetou som náš rozhovor ukončila.
Podišla som bližšie k Rosie a so slzami v očiach som jej vysvetlila, čo musím urobiť. Už dávno nebola to malé dievčatko, ktorému som mohla čokoľvek povedať, preto som sa rozhodla, že najlepšie bude, ak sa dozvie celú pravdu. Videla som na jej tvári smútok z toho, že sa musíme odlúčiť. Pre mňa to bolo rovnako ťažké, pretože sme od seba ešte nikdy neboli.
„Ja viem mami, že robíš správnu vec. Ocko by bol na teba hrdý za to, že pomáhaš strýkovi Wilhelmovi. Ja ťa budem čakať, sľubujem!" so slzami v očiach sme sa objali, musela som byť veľmi silná aby som sa pred ňou nerozplakala, pretože som vedela čo by to spôsobilo.

„Veľmi ťa ľúbim, zlatko. Čoskoro budeme zase spolu," usmiala som sa a pobozkala som ju na jej jemné vlnité vlásky.

Ako som zatvárala dvere babičkinho domu cítila som tú obrovskú bolesť vo svojom srdci. Takéto odlúčenie som si nepredstavovala ani v tom najhoršom sne. Musela som sa zhlboka nadýchnuť, aby som opäť raz potlačila slzy. Vedela som totižto, že ma ešte čaká jeden, nie veľmi príjemný rozhovor s Heinrichom, ktorý s mojim plánom nebude súhlasiť.
A ako som už predpokladala, tak sa aj stalo. Veľmi dlho sme tam stáli a každý z nás sa snažil presadiť si to svoje, ak by to trvalo ešte o niečo dlhšie asi by som tam v tej chvíli na Heinricha veľmi nakričala. Rozumela som tomu, že nechce ísť bezo mňa, aj tomu, že sa o mňa bál ale tak ako sa on bál o mňa, som sa ja bála o Rosie. Napokon, však nasilu pristúpil na môj plán a sľúbil mi, že všetkých odvezie niekam do bezpečia. Vedela som, že jemu môžem dôverovať.
Keď Heinrich ošetril Wilhelmovi poslednú ranu, nastal čas aby sme sa rozlúčili. Bolo to silné a emotívne lúčenie, naozaj som netušila, že sa jedného dňa dostaneme do takejto situácie.

„Odveziem ich na chatu, v ktorej sme spolu boli pred niekoľkými mesiacmi. Tam nás nájdeš. Budeme ťa čakať a hlavne, dávaj na seba pozor. On ti teraz veľmi nepomôže, je celý dobitý, chvíľu to potrvá, kým sa tie rany zahoja," zo svojej lekárničky vytiahol malú vreckovú zbraň a vložil mi ju do ruky.

„Ale Heinrich, toto snáď nebudem potrebovať," namietala som.

„Nikdy nevieš Hanna. Chcem aby si sa vrátila živá a zdravá, s inou možnosťou nepočítam!" usmial sa, pobozkal ma na pery a do ucha mi zašepkal svoje posledné zbohom.