Cesta Života

I. Wilhelm

Rok 1949

„Mami, mami niekto zvoní!" – kričala na mňa malá Rosie
„Už idem zlatíčko." – odpovedala som jej a vybehla som z kuchyne
Keď sa dvere otvorili nemohla som uveriť vlastným očiam. Mala som pocit, že sa mi sníva a tak som pokrútila hlavou a chcela som dvere zatvoriť. V tom ich ale zastavila jeho mocná ruka.
„Hanna." – prehovoril zrazu
„Ty.. mal si byť mŕtvi." – vyšlo z mojich úst
Pred našim domom stál Wilhelm. Živý a zdravý, len o niečo starší. Hľadela som mu priamo do očí a nemohla som uveriť tomu, že je naozaj tu. V tej chvíli sa mi vynorili všetky spomienky. Na nemocnicu v Berlíne, na v tom čase ešte mladého chlapca, ktorý takmer zomrel. Na ten deň kedy sme mu zachránili život aj napriek náletu. Na chlapca, ktorý chcel tak veľmi bojovať a zvíťaziť.
„Mŕtvi? O čom to hovoríš Hanna?" – prerušil ma z môjho premýšľania
„Poď dovnútra."

Sadol si na stoličku v kuchyni a zahľadel sa von oknom.
„Predtým ako mi všetko povieš by si sa mal s niekým zoznámiť.
Rosie, poď prosím na chvíľu sem." – kričala som z okna
Wilhelm na mňa nechápavo pozrel. Ale v tej chvíli už medzi dverami stála Rosie a svojou malou ručičkou mu mávala na pozdrav.
„To je... Nie, to snáď nie! Ako je to možné?" – nechápavo sa pýtal
„Mami? A kto je tento ujo?"
„Toto Rosie je tvoj strýko Wilhelm."
V tom momente sa zodvihol zo stoličky a podišiel k nej bližšie. Chytil ju za rúčku a zahľadel sa jej do očí: „Vyzerá presne ako on." – padol na kolená a snažil sa potlačiť slzy
Rosie ho pohladila po vlasoch a s úsmevom pozrela na mňa. Ja som jej úsmev opätovala a naznačila som jej aby sa išla hrať k babičke.
Keď odišla Wilhelm ešte stále kľačal na kolenách. Podišla som k nemu a pomohla som mu vstať.
„Tajne som dúfal, že ho tu nájdem. Že prežil a zachránil sa spolu s tebou." – v tej chvíli už nedokázal udržať slzy
Pokrútila som hlavou a so slzami v očiach som ho objala.
„Ako si ma vôbec našiel? A ako si vlastne vedel, že ja som tá Hanna, do ktorej bol tvoj brat zamilovaný? Nerozumiem tomu."
„Je to veľmi dlhý príbeh Hanna." – vyzliekol si sako a opäť si sadol na stoličku
Uvarila som mu čaj, rukou som mu naznačila aby ma nasledoval a spoločne sme si sadli na sedačku v obývačke.

„Pár dní po odchode z nemocnice som sa dostal do Friedhelmovej jednotky. Zariadil to Fischer, z mojich dokladov sa dozvedel, že som jeho brat. Chcel mu urobiť radosť a preto ma preradil k nemu. Nikdy som sa vlastne nedozvedel aký mal na to dôvod ale bol som mu vďačný. Bol to úžasný pocit mať brata pri sebe.
Stále o tebe rozprával. Nebol deň kedy by ťa nespomenul. Vyrozprával mi všetko čo ste spolu zažili, čo urobil tvojim rodičom a ako veľmi ho to trápilo. Rozprával mi aj o tom ako ti chcel povedať, že sa do teba zamiloval ale nenabral odvahu. Bál sa, že by si ho odmietla kvôli tomu čo urobil. Prečítal mi všetky tvoje listy, ktoré si mu písala. Až vďaka tomu poslednému, ktorý prišiel tesne pred začiatkom ofenzívy som si uvedomil, že celý ten čas hovoril o tebe.
Potom už som mu ja vyrozprával ten svoj príbeh počas pobytu v nemocnici. Keď som skončil, zbadal som v jeho očiach slzy. Boli to slzy šťastia a vďaky, že si tak tvrdohlavo nástojila na tom aby ma doktor aj napriek náletu operoval. I keď si ma v tom čase vôbec nepoznala.
Nikdy som ho nevidel takého šťastného ako v ten deň. Veľmi ťa miloval Hanna. – z jeho slov mi pukalo srdce, tak veľmi to bolelo
Zo začiatku ofenzívy vyzeralo všetko veľmi dobre. Boli sme presvedčení, že to zvládneme. Jedného dňa sme však mali za úlohu dobiť dom, ktorý bol preplnený Rusmi. Nečakali sme však, že ich tam bude tak veľa. Ja spolu s jedným chlapom sme to tam išli obzrieť. V tom však na nás zaútočili štyria Rusi. Padlo množstvo výstrelov. Chlapa ktorý tam bol so mnou zabili. Ja som však už nemal žiadnu muníciu a tak som vyskočil z okna. Chcel som sa vrátiť späť k jednotke ale v tom začal celý ten dom horieť. Nebol som si istý, či niekde naokolo ešte nie sú Rusi a tak som sa ukryl do malého auta, ktoré stálo neďaleko. Rozhodol som sa, že chvíľu počkám a potom sa vrátim k jednotke.
Keď som sa vrátil už tam neboli. V ten deň som svojho brata videl posledný krát.

„Friedhelm si celý ten čas myslel, že si zomrel v tom horiacom dome." – šepkala som so slzami v očiach

„Zrazu som nevedel čo ďalej, netušil som čo mám robiť. Napokon som vymyslel plán. Obliekol som si na seba ruskú uniformu, ktorá patrila jednému z tých mŕtvych Rusov. A čakal som na príchod ďalšej ruskej jednotky. Keď po niekoľkých dňoch konečne prišli svojou výbornou ruštinou som im vysvetlil, že som mal počas boja úraz a prebudil som sa tu úplne sám. Bol som dezorientovaný a nevedel som kam ísť. A od tej doby som patril k nim.
A vďaka tomuto môjmu plánu som sa dostal až do Berlína. Spolu s Rusmi som oslavoval víťazstvo aj napriek tomu, že vo svojom vnútri som bol veľmi sklamaný. Všetko kvôli čomu sme bojovali bolo zbytočné.
Po nejakom čase som sa dozvedel, že moja matka so sestrou sú mŕtve. To ako a kedy sa to stalo neviem, nikto zo susedov to nevedel. Mojou jedinou nádejou bol Friedhelm, chcel som ho nájsť za akýchkoľvek okolností. Pár dní pred tou ofenzívou mi dal adresu tvojej babičky. So slovami: „Keby sa dialo čokoľvek, nájdeš ma pri Hanne!"
Váš dom však už neexistoval. Prešiel som niekoľkých susedov, nikto nevedel čo sa s vami stalo. Až som napokon našiel tých správnych. Chvíľu trvalo kým som to z nich dostal ale napokon sa mi to podarilo. Bol som rozhodnutý opustiť Berlín ešte v ten deň. Po príchode domov som však zostal nemilo prekvapený. Celý dom bol hore nohami a predo mnou stáli dvaja muži v čiernych kabátoch. Boli to muži, ktorí chytali vojnových zločincov.
A od toho dňa sa môj pobyt v Berlíne predĺžil na tri roky. Boli to dlhé roky mučenia, vypočúvania a súdov.. – odmlčal sa

„A nakoniec ťa pustili?"

„Nie Hanna, utiekol som."

„Takže ťa budú hľadať."

„Až pokiaľ ma nenájdu. Nemal by som dlho zostávať na jednom mieste. Som si istý, že oni si dokážu zistiť čokoľvek. Je možné, že už dávno vedia kde som. Myslel som si, že mi Friedhelm pomôže. On tu však nie je a to znamená, že to musím vyriešiť sám.
Teba ani Rosie nechcem ohroziť a preto radšej pôjdem. Len mi ešte povedz Hanna, ako sa to stalo? Ako zomrel môj brat?"

„Stretli sme sa v jednej z nemocníc neďaleko Berlína, bolo to v štyridsiatom piatom. Priviezli ho tam ťažko raneného, vyzeralo to veľmi zle ale napokon ho zachránili. Prebral sa po niekoľkých dňoch s čiastočnou stratou pamäte. Vôbec si nepamätal to obdobie, ktoré sme spolu prežili. Trvalo niekoľko týždňov kým sa zotavil a kým sa mu vrátila jeho pamäť.
Hneď na to sme sa rozhodli, že spolu utečieme. Počas toho ako evakuovali nemocnicu sme sa ukryli a napokon sa nám podarilo utiecť. Boli sme šťastní a verili sme, že budeme konečne slobodní.
Podarilo sa nám nájsť dedinu, v ktorej sme sa chceli ukryť. V tej chvíli však Friedhelma postrelili Rusi, ktorí nás videli ako utekáme z nemocnice. Ešte stále vládal chodiť a tak som sa rozhodla, že ho do tej dediny dostanem. Po tom ako sme do nej vstúpili ho postrelili znova.
V ten deň som o neho prišla. Naša spoločná sloboda netrvala ani len jediný deň." – snažila som sa zhlboka dýchať a potláčať slzy ale nedalo sa to

Pozrel mi do očí a na malý moment som mala pocit, že vedľa mňa sedí Friedhelm. Jeho jasné, modré oči vyzerali presne ako tie Friedhelmove.
„Mám pocit, že tá bolesť nikdy neskončí. Prešli tri roky a bolí to stále rovnako."

„Viem Hanna. Ale Friedhelm bol určite šťastný. Keby si ho videla pri tom ako o tebe rozprával. Svoje posledné dni života strávil pri tebe. Pri osobe, ktorú tak veľmi miloval.
Bola si pre neho všetkým." – cez slzy sa usmial a silno ma objal

Tak veľmi mi pripomínal Friedhelma. Ani nie vzhľadom. Okrem ich jasno modrých očí si neboli veľmi podobní. Ale povahy mali navlas rovnaké