Cesta Života

V. Potlačené pocity

Po Heinrichovom odchode zostalo v dome úplne ticho, zrazu všetok smiech a krik utíchol. Pozrela som smerom na sedačku, kde ležal nevládny Wilhelm. Všimla som si, že sa mu hlava zošmykla z vankúša, a tak som podišla k nemu aby som mu ju napravila. Vo chvíli keď už som stála nad ním a snažila som samu zodvihnúť hlavu, otvoril oči a pozrel na mňa:
„Stále ho nosíš," prehovoril .

„Čože?" nechápavo som na neho pozrela, v jeho blízkosti sa moje srdce rozbúchalo oveľa silnejšie, najmä vo chvíli keď sa naše pohľady stretli.

„Môj prívesok," pomalým pohybom zodvihol ruku a svojím prstom mi doňho cinkol.

„Ja.. áno, teda, obidve ho nosíme. Aj ja, aj Rosie," cítila som ako sa mi do líc naberá červeň, strácala som sa v jeho očiach, nedokázala som poriadne rozprávať ale snažila som sa aby si toho nevšimol

Moja odpoveď na jeho tvári vyčarovala úsmev. Ten úsmev, ktorý som už dva roky nevidela, ten úsmev, ktorý mi tak veľmi chýbal.
„Pomôžeš mi prosím ťa? Rád by som si sadol."

„Si si istý? Myslím si, že by si mal ešte ležať," nemusel ani odpovedať, v tom ako som dopovedala posledné slovo, sa o to už snažil sám.

V rýchlosti som ho chytila za ramená a pomohla som mu posadiť sa. V malom momente, ani som si nestihla všimnúť kedy sa to stalo, ma držal za ruku a niečo mi do nej vkladal:
„Tiež ju nosím stále pri sebe," pozrel mi do očí a usmial sa.

Tento krát vyčaroval úsmev na perách on mne. Veľmi ma potešilo, že má moju vreckovku stále pri sebe, aj po tých dvoch rokoch. Okrem toho som si však spomenula aj na ten deň, kedy som podobnú vreckovku zahliadla u jedného z ranených vojakov v nemocnici. Ten deň, kedy som po veľmi dlhej dobe opäť videla Friedhelma.
Z môjho zamyslenia ma vytrhol Wilhelmov tichý hlas: „Si v poriadku, Hanna?"

„Áno, áno... ja, prinesiem ti vodu," položila som vreckovku na sedačku a odišla som do kuchyne.

Mala som plnú hlavu myšlienok, ešte stále som sa poriadne nespamätala z toho, čo všetko sa tu len pred niekoľkými hodinami udialo. Premýšľala som nad tým, kde sa asi práve teraz nachádza moja rodina, ako sa majú a hlavne ako to všetko zvláda Rosie. Pevne som verila, že sú niekde na ceste ku Heinrichovej chate, a najmä som dúfala, že sú mimo ohrozenia.
Práve som do pohára nalievala vodu, keď som za svojim chrbtom pocítila akési teplo. V rýchlosti som sa otočila a už, už som chcela vytiahnuť Heinrichovu zbraň, keď mi Wilhelm zachytil ruku a svoj prst mi priložil na ústa. Priblížil sa bližšie k môjmu uchu a tichým hlasom prehovoril:
„Niekto je v dome, na poschodí," srdce mi išlo z hrude vyskočiť z toho šoku, ktorý mi spôsobil.
Hneď nato som si však uvedomila, že sme sa práve ocitli v oveľa väčšom nebezpečenstve. Chytila som ho za ruku a naznačila som mu aby ma nasledoval. Jeho zranenia nás brzdili, no napokon sa nám podarilo ukryť v malej komore, kde sa nachádzalo veľké množstvo nepotrebných vecí. Vďaka nim, tam nebol takmer žiadny priestor. Stáli sme tam oproti sebe, tvárou v tvár a naše telá sa jemne dotýkali. Snažila som sa nenadviazať očný kontakt, vedela som, čo by to so mnou urobilo. Srdce mi stále silno bilo ale, nie len zo strachu čo s nami bude, ak nás nájdu ale aj z nervozity, ktorú mi spôsobovala jeho prítomnosť.
Zrazu som pocítila, ako svojim prstom jemne prešiel po vnútornej strane mojej dlane. Moje srdce sa na malý moment zastavilo, telom mi prebehli malé zimomriavky, a v istej chvíli som mala pocit, že nič okrem nás neexistuje.
Naše prsty sa preplietli a všetky tie potlačené pocity z minulosti, opäť vyplávali na povrch.

„Ranený možno som, ale nie natoľko aby som ohrozil tvoj život. Dostanem ťa odtiaľto, sľubujem," pevne mi zovrel dlaň na znak toho, že mu môžem dôverovať.
Neodpovedala som mu, nedokázala som to. Nakoniec som predsa len podľahla a naše pohľady sa stretli. Svojou druhou rukou mi chytil vytŕčajúci pramienok vlasom, a pomalým pohybom mi ho zastrčil za ucho, čím sa jemne dotkol môjho líca.
„Hanna, ja..." za dverami na chodbe zrazu niečo buchlo, v tom sme sa obaja strhli a ja som mala pocit, akoby som sa práve prebudila zo sna.