Cesta Života

II. Odhalenie

„Mal by som ísť Hanna. Každopádne som rád, že som ťa po toľkých rokoch videl a že som mohol spoznať Rosie."

„Kam chceš ísť?" – zaujímalo ma

„Neviem, niečo si tu na pár dní nájdem a potom budem musieť ísť ďalej."

„Zostaň tých pár dní tu. Moja sestra je na vysokej škole môžeš si na ten čas,. čo tu budeš požičať jej izbu. A lepšie spoznáš Rosie."

„Ja neviem Hanna, veľmi nerád by som vás ohrozil."

„Možno ani len nevedia kam si utiekol a možno ťa už dávno prestali hľadať."

„Tým si nie som istý, práve naopak. Svojim útekom som im dal najavo, že som sa predsa len niečím previnil. – zhlboka sa nadýchol
Ja teda zostanem na noc a do rána si to ešte premyslím. Bol by som naozaj nerád keby sa vám niečo stalo."

Ku spoločnej večeri som zavolala aj babičku aby sa s Wilhelmom zoznámila. Po večeri som uložila Rosie do postele a vrátila som sa späť do kuchyne.
„A babička?"

„Bola unavená a tak si išla ľahnúť."

„Chcela by som ti ešte niečo povedať Wilhelm. V tom čase keď sme boli s Friedhelmom v tej nemocnici prišiel mu list. Bol to list od Fischera. V tom liste sa mu priznal, že on bol jeho skutočným otcom."

„Čože? Ako je to možné?" – nechápavo na mňa hľadel

„Vaša matka ona...zaplietla sa s ním ale nakoniec si vybrala tvojho otca." – videla som na jeho tvári obrovské prekvapenie, zostal úplne šokovaný z toho čo som mu povedala

Zhlboka sa nadýchol a v rýchlosti sa postavil. Videla som na ňom, že je nervózny, prestupoval z jednej nohy na druhu a krútil pritom hlavou.
„Prepáč Hanna ale dnes bolo toho na mňa naozaj veľa, idem si ľahnúť."- nestihla som mu ani len odpovedať, v okamihu bol preč

Ľahla som si k Rosie do postele, pobozkala som ju na čelo a privinula som si ju k sebe. Bola som už v miernom polospánku keď som zrazu započula akési výkriky. Okamžite som sa posadila a lepšie som sa započúvala: nein, nein! – ozývalo sa celým domom
Pozrela som na Rosie, ktorá ležala vedľa mňa bez jediného pohnutia. Postavila som sa z postele a zamierila som do Lucynej izby, v ktorej spal Wilhelm. Na chodbe však už stála vydesená babička s vystrašeným výrazom na tvári.
„Hanna, čo to má znamenať?" – triasla sa od strachu

„Neviem babička ale zistím to. Ty si choď ľahnúť." – usmiala som sa na ňu a pohladila som ju po ramene

Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som na dvere. Wilhelm sa neozýval, v tej chvíli nastalo úplne ticho. Chytila som kovovú kľučku, otvorila som dvere a vošla som dovnútra.
„Nein, nein bitte! Er war mein Freund." – kričal Wilhelm zo spánku
Podišla som k nemu bližšie, bol spotený a celý sa triasol. Chytila som ho za ruku a prihovorila som sa mu: „Wilhem, to som ja Hanna. Počuješ ma?"
V tej chvíli otvoril oči, v rýchlosti sa postavil a dezorientovane začal pobehovať po celej izbe. Vydesene som na neho hľadela a nevedela som ako sa zachovať. Bol úplne mimo, stále dookola sa vypytoval kde je a čo tu robí. Postavila som sa z postele a priblížila som sa k nemu ale on odskočil.
„Wilhelm, počúvaj ma. To som ja Hanna, si u mňa doma a prišiel si sem úplne dobrovoľne." – s týmito slovami dookola opakujúcimi sa som sa k nemu opäť pomaly približovala

Keď už som stála v jeho tesnej blízkosti, zobrala som mu tvár do svojich dlaní a zahľadela som sa mu do očí. Do tých jasno modrých očí, ktoré mi boli tak veľmi povedomé. Vyzerali úplne rovnako ako tie Friedhelmove.
„Tu si v bezpečí." – prehovorila som po niekoľkých minútach odmlčania sa, ktoré spôsobili jeho oči

V tom momente akoby sa prebudil z nejakého tranzu, zamrkal očami a z celej sily ma objal. V tejto nečakanej situácií som nevedela ako sa mám zachovať. Bolo to už niekoľko rokov čo som neobjímala muža. Cítila som ako veľmi sa trasie a tak som mu objatie napokon opätovala.
„Prepáč mi, že som ťa zobudil. Ja... neviem to ovládať, nedokážem to. Všetko to začalo po vojne, tie nočné mory sú tak reálne. Všade naokolo sú mŕtvi vojaci, moji priatelia a ja im nedokážem pomôcť." – povzdychol, sadol si na posteľ a tvár si skryl do svojich mohutných dlaní

„Neospravedlňuj sa, všetko sú to následky vojny a ty nie si prvý ani posledný, ktorý si niečím takýmto prechádza. Spomínam si na tie dni, ktoré sme spolu s Friedhelmom strávili uväznení v Moskve. Počas spánku vykrikoval rôzne mená, celý sa triasol a bol úplne dezorientovaní. Jediný rozdiel bol ten, že on mal v tom čase vysoké horúčky, čiže mal často halucinácie."

„Ako a kedy sa toho zbavil?"

„To neviem naozaj ale časom to prešlo. Najhoršie to bývalo keď bol sám, mala som pocit akoby mu pomáhala moja prítomnosť. Keď som bola nablízku žiadne nočné mory ho neprenasledovali. A nakoniec zmizli úplne. – chytila som ho za ruku na znak podpory
Čas zahojí takmer všetky rany."

„Ďakujem ti Hanna! Už vtedy v nemocnici som ti bol nesmierne vďačný za to, že si mi zachránila život. Už vtedy som vedel, že si veľmi dobrý človek a takí sa hľadajú veľmi ťažko. Friedhelm mal obrovské šťastie, že stretol práve teba." – pri jeho slovách som cítila ako sa mi do líc naberá červeň a srdce mi začalo biť o niečo rýchlejšie

„Ehm, ja... pôjdem si už ľahnúť je neskoro." – bolo jediné čo som zo seba v tej chvíli dostala

Kľučku od dverí som už pevne zovierala vo svojej dlani, keď som zrazu pocítila jeho teplý dotyk na svojom zápästí. Otočila som sa a naše pohľady sa stretli. Akoby sa zastavil čas, akoby na malý moment všetko okolo nás prestalo existovať. Jeho jasno modré oči na mňa uprene hľadeli, akoby vo mne niečo hľadali. Niečo v mojom vnútri.
Jeho oči mi opäť raz pripomenuli Friedhelma, ktorý na mňa hľadieval presne tak ako on v tejto chvíli. Pri spomienke na neho som sa musela zhlboka nadýchnuť a v rýchlosti som uhla pohľadom.
Videla som na ňom, že si to všimol: „Ja len, ešte raz ďakujem." – prehovoril, ja som sa na neho usmiala a vyšla som von z izby

Celá rozušená z toho čo sa práve udialo som si líhala do postele. Nevinne spiacu a nič netušiacu Rosie som si pritisla k sebe a pohladila som ju po vláskoch.
V tú noc sa mi zaspávalo veľmi ťažko...