Cesta Života

VI. New York

Zotmelo sa, ale vlak stále nezastavoval. Cítila som ako mi oči padajú únavou.
„Pospi si, zobudím ťa, keby sa dialo čokoľvek," zašepkal mi do ucha.
„Ja neverím, že sa toto celé deje znova. Najskôr Friedhelm a to všetko čo sme spolu museli prežiť, nekonečné úteky, strach o Annu a teraz? To isté sa deje s tebou, s tým rozdielom, že v celom tomto je zapletená moja dcéra. Nikdy ti neodpustím, ak sa mojej rodine niečo stane, rozumieš?" nahla som sa nad neho a zahľadela som sa mu priamo do očí

„Odpusť mi, Hanna, naozaj som nechcel, aby to takto dopadlo. Keď som ťa vyhľadal, myslel som, že Friedhelm žije. Chcel som byť s ním, celý ten čas som veril, že prežil a to bola moja jediná útecha. Všetci ostatní z mojej rodiny boli mŕtvi, preto som dúfal, že jemu sa podarilo prežiť. Keď som vtedy zistil, že opak je pravdou, takmer som sa zrútil. Ale spoznal som Rosie a bolo mi s vami tak dobre. Tak veľmi ma to k vám ťahalo. Prosím, Hanna, odpusť mi, že som bol taký hlúpy a ohrozil vás," zhlboka sa nadýchol, otočil sa a nenápadne si zotrel slzu zo svojho líca.

Tak veľmi som mu rozumela. Po tom všetkom čo zažil, tá vojna a odlúčenie od rodiny. Aj napriek tomu, ako veľmi som sa na neho hnevala, že nás ohrozil, bolo mi ho ľúto. Uvedomila som si, že som k nemu bola príliš drsná.
„Prepáč aj ty mne, prosím. Viem, že to je pre teba náročné. Nechcela som," nestihla som dopovedať, v okamihu sa tentokrát nahol on nado mňa.

Všade naokolo bola tma, do tvárí sme si takmer nevideli. Snažila som sa zhlboka dýchať a čo najlepšie pred ním skryť svoju nervozitu. Svojou rukou nežne vošiel do mojich vlasov. Ešte viac sa ku mne priblížil. Tentokrát, som už cítila jeho teplý dych na mojich perách. Svojou druhou rukou ma pohladil po líci a pery priložil na tie moje. V tej chvíli pre mňa prestalo existovať všetko naokolo. Cítila som, že si nie je istý, tým čo urobil. Ďalej som už neváhala, chytila som ho za krk a pritiahla som ho k sebe bližšie. Jeho bozk som mu opätovala. Bez akýchkoľvek výčitiek, voči Heinrichovi. Akoby vôbec neexistoval. Zrazu sme tam boli len my dvaja a nič viac.
Naše vášnivé bozkávanie prerušil trúbiaci vlak a nečakane silné osvetlenie. Wilhelm sa v rýchlosti zošuchol vedľa mňa a z obrovskej kopy sena, v ktorej sme ležali vystrčil hlavu.
„Vyzerá to tak, že prichádzame do stanice," zamumlal si popod nos

„Kde sme to?" opýtala som sa ho tak pokojne, akoby sa medzi nami pred pár minútami nič nestalo.

„Mám pocit, že," odmlčal sa. „Je to New York."

„A čo teraz?" zaujímalo ma.

„Vystúpime, musíme nájsť niekoho, kto nám pomôže."

„Pomôže s čím?" nechápavo som sa pýtala

„Zbaviť sa tých chlapov, ktorí po mne idú a ukončiť to všetko. Urobiť hrubú čiaru, za mojou minulosťou, za vojnou a za všetkými zverstvami, ktoré som v nej napáchal. Hneď ako sa nám to podarí, pomôžem ti dostať sa späť k Rosie a k tvojej rodine, sľubujem."

Nechápavo som na neho hľadela. Bola som zmätená z toho, čo sa medzi nami len pred chvíľou stalo. Mala som pocit, akoby zabudol. Chcela som vedieť, čo to malo znamenať. Či to pre neho vôbec niečo znamenalo, a čo sa vlastne medzi nami deje.
Na dlhšie rozprávanie však teraz nebol čas. Museli sme sa dostať z vlaku. Všetko ostatné muselo počkať.

„Ale, kto nám pomôže? Vieš tu o niekom, kto by vedel ako von z tejto situácie?"

Vlak zrazu začal pribrzďovať a pred našimi očami sa začala objavovať hlavná stanica.
„V prvom rade, sa musíme dostať z vlaku, potom ti všetko vysvetlím," prikývla som hlavou na znak súhlasu.

Prečkali sme, kým všetci ľudia vystúpili a stanica sa trochu vyprázdnila. Hneď na to sme vyšli z kopy sena a po rebríku sme zošli dolu. Všade naokolo bolo prázdno a ticho. O takej neskorej hodine bola stanica takmer vyľudnená. Vyšli sme von zo stanice a v tej chvíli som už súrne potrebovala vedieť, čo bude nasledovať.
„A čo ďalej, povedz mi viac o tvojom pláne," pozrela som mu do očí

Chytil ma za zápästie, poobzeral sa okolo nás a naznačil mi, aby sme si spoločne sadli na lavičku.
„Zhodou okolností, tu mám zopár známych, ak ich tak môžem nazvať. Je to niekoľko ľudí, ktorým sa podarilo emigrovať pred vojnou. Jedným z nich je Hans, ten je mi najbližší. Poznali sme sa zo školy, boli sme priatelia. Ešte pred začiatkom vojny sa rozhodol, že emigruje. Nebol ten typ chlapa, ktorý by bol ochotný bojovať za Nemecko, práve naopak. Pred odchodom mi dal jeho adresu tu v New Yorku, vraj, keby náhodou. Neveril som, že ju budem niekedy potrebovať.
Je to už pár rokov, nie som si istý, či ho tam vôbec nájdeme. Ale musíme to skúsiť, verím, že nám pomôže."

„Čo ak, tam už nebýva?" zaujímalo ma.

„Pôjdeme na túto adresu, ak ho tam nenájdeme, pokúsime sa od ľudí, ktorí tam budú zistiť, či o ňom niečo nevedia."

Wilhelm zo svojho vrecka vytiahol zopár mincí. Ja som pri sebe nemala nič. Nebol čas zbaliť sa, doma zostali nie len moje doklady ale aj všetky peniaze.
Povzdychol si, zodvihol ruku a privolal ňou okoloidúci žltý taxík. Vodič otvoril okienko a Wilhelm mu do rúk podal malý papier s adresou. Hneď na to mu do rúk vysypal všetky mince, ktoré sme mali: „Viac nemáme, vieme sa dohodnúť?" slušne sa ho opýtal.
„To je málo! Ten prívesok, na jej krku," ukázal na mňa prstom
Wilhelm pozrel mojím smerom. Na krku som mala retiazku spolu so známkou po Friedhelmovi a malý prívesok s písmenom H, ktorý mi daroval Wilhelm. Pevne som ju zovrela v ruke, za žiadnych okolností som sa jej nechcela vzdať. Ale vedela som, že zadarmo nás neodvezie.
„Nie!" prehovoril Wilhelm.
„V tom prípade, dovidenia," zasmial sa taxikár a začal zatvárať okienko na aute.
„Počkaj!" zastavil ho Wilhelm. Pozrel na svoju ľavú ruku, na ktorej mal staré ale zrejme drahé cenné hodinky.
„Tu máš, dostaneš za ne pekný balík peňazí," podal mu ich, taxikár si ich poctivo prezrel a nakoniec nám hlavou dal najavo, že môžeme nastúpiť.
Spoločne sme nastúpili: „Dúfam, že ho na tej adrese nájdeme a budem si môcť povedať, že tie hodinky za to stáli," povzdychol si.
„Mrzí ma to, bol to dar?" zaujímalo ma.
„Boli otcove, prežili so mnou všetko, dokonca aj tú vojnu."
„Ak by tuto slečinka mala záujem, vedeli by sme sa dohodnúť a tie hodinky, by som vám vrátil," zasmial sa taxikár.
V tom sa Wilhelm neudržal, vyskočil zo sedadla a chytil ho pod krk: „Drž hubu, ty," ešte väčšmi ho priškrtil a taxikár začal lapať po dychu.
„Wilhelm, prestaň! Potrebujeme predsa, aby nás doviezol na tú adresu. Nenechaj sa od neho vyprovokovať, prosím," chytila som ho za ruky a zahľadela som sa mu priamo do očí.
„Er ist ein Idiot," usmiala som sa na neho.
Úsmev mi opätoval a napokon taxikárov krk pustil. Ten si ešte niekoľko minút potom odkašliaval a podchvíľou nás kontroloval v spätnom zrkadle.

Brooklyn bol obrovský. Auto zastavilo na mieste po necelej hodine jazdy. Spolu s Wilhelmom sme bez jediného slova vystúpili.
„Sme na mieste, 146 Ellery St, Brooklyn. Nech nám šťastie praje," pozrel na mňa a spoločne sme vykročili vpred.