Cesta Života

IX. Alice

Po prvýkrát, za celý ten čas, čo sa Wilhelm objavil pred našimi dverami, som sa v jeho spoločnosti necítila dobre. Netušila som, čo sa deje v jeho hlave. Prečo sa náhle tak zmenil, vyhýba sa mi a rozpráva sa so mnou len v nevyhnutných prípadoch.
„Tak, aký bol tvoj prvý deň?" zaujímalo ma po príchode do našej izby, ktorú sme obývali spoločne.
„Fajn, je to menšia firma, v ktorej sa venujú zváraniu. Hans tam má dobré postavenie a podarilo sa mu presvedčiť šéfa, aby ma na nejaký čas zamestnal. Chvíľu sa musím zaúčať, kým sa do toho dostanem," odpovedal stroho.
„A podarilo sa mu od niekoho zistiť, ako nám pomôcť?" zaujímalo ma.
„Bol tam so mnou prvý krát, Hanna. Nemôže si dovoliť hneď prvý deň riskovať a vypytovať sa!" zdôrazňoval nepríjemným tónom.
Nechápala som. Nevedela som si vysvetliť, čo sa s ním deje. Chcela som sa ho opýtať, ale začal krútiť hlavou, podišiel k oknu a zahľadel sa von. Uvedomila som si, že v našom rozhovore už naďalej nechce pokračovať. Prišlo mi to všetko ľúto a do očí sa mi nahrnuli slzy.
„Prepáč, že som sa vôbec pýtala!" zotrela som si slzu z líca a rozhodla sa odísť.
„Hej, hej, Hanna! Počkaj prosím," schytil dvere a znovu ich zatvoril.
Moju tvár chytil do svojich dlaní a zodvihol ju, aby sa naše pohľady stretli. Palcom zotrel slzu, ktorá sa kotúľala po mojom líci.
„Prosím prepáč mi, nechcel som sa ťa dotknúť. Som len strašne nervózny, z toho všetkého čo sa deje," povzdychol si.
„A myslíš, že ja nie? Tak veľmi by som chcela byť teraz s Rosie. Netuším či je v poriadku, neviem kedy ju znova uvidím. Ona je v Kanade a ja trčím tu. Ešte nikdy sme neboli tak dlho od seba," viac som sa neudržala, potrebovala som to všetko dostať zo seba von.
Strach o rodinu, odlúčenie a pocit neistoty. Do toho všetkého Wilhelm, do ktorého som sa zamilovala, ale bála som sa mu zdôveriť. Netušila som, či cíti to isté alebo si chcel len užiť. Jeho nevysvetliteľné správanie a vyhýbanie sa mi. To všetko ma ranilo, a ja som to potrebovala dostať von.
„Urobím všetko pre to, aby si s ňou bola čím skôr. Sľubujem!" pritiahol ma k sebe bližšie a z celej sily ma objal.
Cítila som silný tlkot jeho srdca. Vedela som, že hovorí pravdu. Bola to predsa jeho neter, miloval ju ako svoju vlastnú dcéru.
„Do celej tejto situácie, som ťa dostal ja. A prisahám, že ťa z nej dostanem aj von."
„A čo.." nestihla som dopovedať, spoza dverí sa ozvalo klopanie.
Spolu s Wilhelmom sme od seba odstúpili a on otvoril dvere. V rýchlosti som si poutierala slzy z tváre a snažila som sa usmievať. Vo dverách stála Emma: „Prepáčte, že ruším ale rozhodli sme sa, že zájdeme nachvíľu von. Pozvala som aj Alice a samozrejme, budeme radi, keď sa ku nám pridáte."
Wilhelm sa otočil mojim smerom, zrejme sa chcel opýtať, či chcem ísť. Ale nestihol to.
„Choď. Ja zostanem, necítim sa dobre. Ale vy sa zabavte," pokúsila som sa o úsmev.
„SI si istá? Môžem zostať."
Veľmi som chcela, aby zostal so mnou. Aby sme sa rozprávali a mohli si vysvetliť, čo sa medzi nami vlastne deje. Na druhej strane, som ho o to nemohla požiadať.
„Choď, ja si oddýchnem," rozlúčila som sa s nimi a oni odišli.
Nedokázala som spať, moja hlava bola plná myšlienok, ktoré neutíchali a nedovoľovali mi zaspať. Netušila som čo mám robiť, ako zamestnať hlavu aby prestala toľko myslieť. Nakoniec som si zobrala papier, pero, sadla som si za stôl a začala som písať.

Milý Henrich,

Je to už niekoľko dní, čo sme sa rozlúčili. Veľmi mi všetci chýbate, netuším, kde vlastne ste a vôbec, či ste v poriadku. Avšak, nezostáva mi nič iné ako veriť, že sa ti podarilo nájsť bezpečné miesto pre babičku a Rosie.
Mojej drahej Rosie odkáž, že ju milujem najviac na celom svete a verím, že čoskoro budeme opäť spolu. Kiežby si mi mohol napísať, ako sa máte, ako Rosie rastie a čo nové sa naučila. Kiežby som mohla odoslať tento list, bez obáv o vaše životy. Žiaľ ale nemôžem. A vy nemôžete napísať mne...

S hnevom som odsunula stoličku a pokrčila som papier, na ktorý som písala. Bolo niečo po polnoci, keď som započula akési hlasy a smiech viacerých ľudí. Podišla som k oknu, aby som zistila čo sa tam vonku deje. Hans s Emmou sa pomalou a ťarbavou chôdzou vracali domov. Podľa ich veselej nálady, som usúdila, že boli mierne opití. Chvíľu po nich sa objavil aj Wilhelm, no nebol sám. Spoločnosť mu robila na prvý pohľad na mol opitá Alice. Avšak, ja by som dala ruku do ohňa za to, že to celé len predstierala. Chichotala sa, zakopávala a pridržiavala sa Wilhelmovho ramena. Cez otvorené okno som počula o čom sa rozprávajú.
„Och, to bol ale úžasný večer Wilhelm, tak rada som ťa spoznala. Mohli by sme si to zopakovať," smiala sa a rukou mu prechádzala po hrudi.
„Tiež som sa bavil, ale už pôjdem."
„A to necháš ísť dámu v takomto stave samú? Som opitá a je tma. Čo ak sa mi niečo stane?" krava, pomyslela som si.
Zrazu sa zapotácala dozadu, bolo do očí bijúce, že svoj opitý stav predstiera. Wilhelm, ju ako správny džentlmen chytil okolo pása a pridržal ju, aby nespadla. V tej chvíli Alice využila situáciu a vrhla sa na neho. Stála som tam ešte minútu a prekvapene som hľadela na to, čo sa deje pred mojimi očami. Čakala som, že ju Wilhelm odstrčí, ale opak bol pravdou. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Ako som mohla byť taká hlúpa? Pýtala som sa samej seba. Od hnevu som zatiahla záves a ľahla som si do postele.
Netrvalo dlho a dvere od izby sa otvorili. Cítila som, ako sa Wilhelm nahol nado mňa. Keď zistil že spím ľahol si na svoju stranu postele a okamžite zaspal.

Prepáč mi Friedhelm, že som bola taká hlúpa a dovolila som svojmu srdcu zamilovať sa do tvojho brata. Hneď od začiatku som mala vedieť, že to nie je správne. Už len preto, že ste bratia. Na jednej strane mi ťa tak veľmi pripomína ale na druhej, je úplne iný ako ty.
Moja hlava bola plná myšlienok. Nedokázala som zaspať, už vôbec nie vo WIlhelmovej prítomnosti, po tom čo som videla pred chvíľou. Uvedomila som si, že som zrejme bola jednou z mnohých, ktoré Wilehmovi podľahli. Ale nečudujem sa, asi to má v sebe. Niečo, čo ženy k nemu láka. A on si to podľa všetkého užíva. Povzdychla som si.

Na druhý deň

Po celú noc, som takmer nezažmúrila oko. Nad ránom som vyšla z postele, prezliekla sa a odišla z izby. Bola som hore prvá. Keď som schádzala dolu po schodoch, zostala som šokovaná. Na gauči v obývačke ležala spiaca Alice. Pokrútila som hlavou a odišla von z domu, nedokázala som tam byť ani o minútu dlhšie.
Kráčala som uličkami mesta, ktoré sa pomaly zobúdzalo. Slnko práve vychádzalo a jeho jemné lúče sa prebíjali spomedzi domov. Dotýkali sa mojej tváre a príjemne hriali.
Vyšla som na malý trávnatý kopček, z ktorého sa mi naskytol krásny výhľad na Brooklynský most. Ten výhľad bol naozaj očarujúci a tak veľmi upokojujúci. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo čas beží, keď som zistila, že tam sedím takmer hodinu. V rýchlosti som sa postavila a vybrala sa späť do Hansovho domu. Problémom však bolo, že som si cestu dobre nepamätala a zablúdila som. Kým som našla správny smer, prešla takmer ďalšie polhodina.

„Hanna, preboha kde si bola? Už nejaký čas ťa hľadáme!" pýtal sa prekvapene Wilhelm, nepríjemným tónom.
„Stalo sa niečo, Hanna?" zaujímala sa Emma.
„Nie, stala som skôr, pretože sa mi nedalo spať. Rozhodla som sa, že sa prejdem. Cestou späť som sa však trochu stratila a trvalo mi, kým som našla správnu cestu."
„Našiel som tvoj rozpísaný list, myslel som," nemohla som ho nechať rozprávať ďalej, nie pred všetkými.
„Môžeme sa prosím porozprávať osamote?"
„Čo sa deje?" prekvapene sa pýtal.
„Nechcem aby si riešil všetko pred ostatnými. Nemusia vedieť o mojom liste, ani o iných veciach. Sú to moje osobné veci. A ty, nemal si ho vôbec čítať!"
„Bol v koši, tam som ho našiel. Myslel som, že sa ti niečo stalo, zľakol som sa," povzdychol si.
„Nebol žiaden dôvod báť sa. A ešte som chcela, ohľadne toho, čo sa medzi nami stalo. Bola to chyba, bola som opitá a osamelá. Ty si na tom bol zrejme rovnako. Potrebovala som si to len vyjasniť, pretože ešte nejaký čas strávime spolu. Len aby medzi nami nebola napätá situácia," snažila som sa zhlboka dýchať, cítila som ako sa mi hrnú slzy do očí.
Bolo pre mňa veľmi náročné povedať mu všetky tie slová, najmä preto, že to boli klamstvá. Ale potrebovala som, aby vedel túto verziu a nie tú pravdivú. Že som sa do neho bezhlavo zamilovala a veľmi mi ubližuje jeho správanie.
„Hanna, ja.. Vlastne máš pravdu. Bola to chyba, ty máš predsa Heinricha, ktorý ti chýba a ja, som dlho s nikým nebol. Do toho všetkého ten stres, strach a alkohol. Každopádne som rád, že sme si to vyjasnili," nemala som mu k tomu viac čo povedať, zvrtla som sa na nohe a odišla som späť do kuchyne.