Cesta Života

VII. H ako Hanna

Dvere sa otvorili a v nich stála nízka tmavovlasá žena. Prekvapene na nás hľadela: „Želáte si?" opýtala sa.
„Zdravím, som Wilhelm Schwarz, hľadáme Hansa Kunsta, boli sme priatelia, kedysi dávno."
Dvere sa o niečo viac pootvorili a v nich sa objavil vysoký blonďavý muž s modrými očami.
„Wilhelm? Neverím, si to naozaj ty?" muž sa usmieval od ucha k uchu, chytil ho okolo ramien a spoločne vošli dovnútra.
Pozrela som na ženu, ktorá ešte stále nechápavo stála pri dverách: „Som Hanna Weiss, teší ma," usmiala som sa na ňu.
„Emma Kunst, poď ďalej," tiež sa usmiala a rukou mi naznačila, že môžem vojsť.

Wilhelm a Hans už spoločne sedeli v obývačke a spomínali na staré dobré časy. Ich smiech sa niesol celým domom. Spolu s Hansovou ženou, sme sa postavili k nim a nechápavo na nich hľadeli.
„Och, prepáč, Wilhelm. Toto je moja žena, Emma," chytil ju za ruku a pobozkal ju.
„Teší ma, Som Wilhelm a toto je moja," odmlčal sa a pozrel na mňa.
„Som Hanna," spolu s Hansom sme si potriasli rukami.
„A vy dvaja, ste?" usmial sa Hans a pozrel najskôr na Wilhelma a potom na mňa.
„Poriadne unavení," zasmial sa Wilhelm. Akoby sa bál, že poviem niečo iné.
„Samozrejme, už je neskoro. Hans, mali by sme našich hostí uložiť. Predsa, aj zajtra je deň."
Spoločne nás zaviedli na poschodie a bez akýchkoľvek otázok, prečo sme u nich, a čo od nich potrebujeme nás ubytovali v ich hosťovskej izbe. Nakoľko sme nemali žiadne oblečenie, podarovali nám to svoje.
„Kúpeľňa je hneď oproti," usmiala sa Emma. Zaželali nám dobrú noc a pobrali sa spať.

Vošla som do sprchy a naplno si užívala prúd tečúcej vody, ktorá dopadala na moje vlasy. Premýšľala som nad tým, ako sa má Rosie, Heinrich a babička. Ako to asi zvládajú a vôbec, či sú v poriadku. Nezostávalo mi nič iné, ako dôverovať Heinrichovi, že ich dostal do bezpečia a nič im nehrozí. Tak veľmi mi chýbali. Do očí sa mi nahrnuli slzy, a ja som viac nedokázala potlačiť svoje pocity. Nechala som ich voľne plynúť.
Vrátila som sa do izby, ľahla som si do postele a po niekoľkých minútach som prestala vnímať svet okolo.

Prebudili ma slnečné lúče, ktoré dopadali na moju tvár a príjemne hriali. Cez potvorené okno vial príjemný vánok. Musela som sa pousmiať nad takýmto dokonalým prebudením. Kiežby som sa teraz a takto prebudila vo svojom dome. S malou Rosie spiacou v mojej posteli.
Pozrela som vedľa seba. Ležal tam pokojne spiaci Wilhelm. Sledovala som ho ako spí, zrazu môj pohľad zastavil na jazve, ktorú mal na hrudi. V tej chvíli som si spomenula na ten deň, kedy sme sa stretli prvý krát. Keď ho priviezli s guľkou v hrudi. Keď sa jeho rana počas jedného z náletov otvorila, a ja som nástojila na tom, aby sme ho opäť operovali. Jazva na jeho hrudi bola spomienkou na našu spoločnú minulosť. V malom okamžiku sa pohol, a svoju ruku zodvihol a položil ju na vankúš ponad moju hlavu. Vtedy som to zazrela, malé tetovanie, ktoré mal nad ľavým rebrom: Máj 1943, H. Nebola som si istá, či naozaj dobre vidím. Zodvihla som hlavu z vankúša a priblížila som sa k jeho spiacemu telu.
„Spomienka, aby som nezabudol," zasmial sa.
„Je to, to písmeno," nedopovedala som, bola som v šoku.
„Áno, H ako Hanna. Pretože keby vtedy nebolo teba, zrejme by som tu už nebol."
Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som mu do očí. Naše pohľady sa stretli a ja som opäť pocítila ten pocit, ktorý som vždy prežívala pri Friedhelmovi.
„Po príchode na front, som spoznal jedného chlapíka, tetoval na požiadanie. Bol v tom naozaj dobrý, tak som sa rozhodol, že si dám od neho vytetovať aj ja. A práve toto, je jedna z mojich najsilnejších spomienok."
Nedokázala som mu odpovedať, bola som prekvapená z toho, čo som práve videla, a čo mi povedal.
„Mali by sme ísť, musíme Hansa požiadať o pomoc," prehovorila som po niekoľkých minútach ticha.
Zodvihla som sa z postele, zobrala si šaty, ktoré mi prichystala Emma a vybrala sa ku dverám. Po celý ten čas, som cítila jeho oči na mojom chrbte. Keď som vošla do kúpeľne, konečne mi odľahlo. Neverím, že som sa zamilovala do Friedhelmovho mladšieho brata. Čo by si tak o mne asi len pomyslel? Pýtala som sa samej seba. Nie, nie! Na toto nie je vhodný čas, dnes nás čaká náročný deň. Musíme sa so všetkým zdôveriť, pre mňa ešte stále cudzím ľuďom, a veriť, že nám dokážu pomôcť. Opláchla som si tvár studenou vodou, obliekla som si Emmine ľanové šaty a zamierila som do kuchyne. Wilhelm spolu s ostatnými už sedel za stolom. Keď som vošla do kuchyne, prezrel si ma od hlavy až po päty a pousmial sa.
„Dobré ráno, Hanna, musím povedať, že tie šaty, ti naozaj pristanú," zasmiala sa Emma a prizvala ma ku stolu.
„Ďakujem, Emma, sú naozaj krásne," úsmev som jej opätovala.

Počas našich spoločných raňajok, sme Hansovi a Emme vyrozprávali celý náš príbeh. Všetko pekne od začiatku, až po našu včerajšiu návštevu u nich doma. Dobrou správou bolo, že nás nedosúdili, a aj napriek nebezpečenstvu, ktoré im hrozilo, trvali na tom, aby sme zostali. Hans sľúbil Wilhelmovi, že urobí všetko pre to, aby mu pomohol zbaviť sa chlapov, ktorí ho prenasledujú. Žiaľ, nebude to také ľahké. Najskôr sa musí nakontaktovať na tých správnych ľudí. Otázkou však zostávalo, či tí ľudia budú ochotní pomôcť. Nezostávalo nám nič iné, ako čakať a veriť, že Hansovi sa pošťastí.
Spoločne sme sa dohodli, že pred ich susedmi a známymi, budeme predstierať, že sme manželia a Wilhelm je Hansov bratranec. Prišli sme po dlhých rokoch na návštevu.
„Veľmi pekne vám ďakujeme, ako sa vám odvďačíme?"
„Hanna, Wilhelm a ja sme boli dlhé roky najlepšími priateľmi. Aj práve preto, som mu dal túto adresu, keby náhodou. Urobím všetko pre to, aby sme vás z toho dostali. Hlavné je, aby vás tu nenašli, musíte si dávať pozor. Nikto z nás nevie, kto koho pozná. Musíte byť nenápadní, obyčajní manželia, ktorí prišli na návštevu. A čo sa práce týka, ty Wilhelm môžeš zájsť so mnou do firmy, určite pre teba niečo nájdem. A Hanna," nedopovedal.

„O ňu, sa postarám ja, v obchode sa mi zíde ešte jedna pomocná ruka," usmiala sa Emma.
Neuveriteľné, aký boli ku nám milí.
„Ale začneme až od zajtra, dnes vám ukážeme zopár pekných miest a večer si spoločne užijeme pri dobrej večeri a pohári vínka," zasmial sa Hans a potľapkal Wilhelma po ramene.

Spoločne sme si užili príjemný večer plný tanca, hudby a dobrého jedla. Ukázali nám všetky ich obľúbené miesta, ale aj zákutia, ktoré nie každý pozná. Domov sme sa vrátili neskoro večer. Hans nám však oznámil, že na spánok je ešte čas. Odišiel do kuchyne a vrátil sa za pár minút, s fľašou vína v ruke.
„Priatelia, noc je ešte mladá," zasmial sa, vytiahol poháre a každému nalial.
Cítila som ako mi víno, ktoré sme pili ešte vonku pomaly vstupuje do hlavy. Hans však trval na tom, aby som dopila aspoň svoj posledný pohár. Na Wilhelmovi bolo už tiež vidieť, že je pripitý.
Bavili sme sa naozaj výborne, Emma pustila gramofón a všetci štyria sme spoločne tancovali. Už som si ani nevedela spomenúť, kedy som sa naposledy takto odviazala. Bol to príjemný pocit, nachvíľu zabudnúť na problémy okolo nás. Po všetkých tých rýchlych a bláznivých pesničkách, sa zrazu pustil pomalý slaďák. Hans spolu s Emmou na seba vášnivo pozreli, chytili sa za ruky a užívali si spoločnú chvíľu.
Wilhelm podišiel ku mne bližšie a vystrel ruku mojim smerom. Pozrela som na neho, usmieval sa. Svoju ruku som vložila do tej jeho, druhou rukou ma chytil okolo pása a naše telá sa začali pohybovať do rytmu hudby. Od tej chvíle som začala pociťovať nesmiernu nervozitu, a ten už pre mňa dobre známy pocit. Snažila som sa zhlboka dýchať a najmä, neudržovať s ním dlhý očný kontakt.
„Je všetko v poriadku, Hanna?" pošepkal mi do ucha, bol tak blízko, že som cítila jeho teplý dych na svojom uchu.
„Áno, samozrejme," prikývla som hlavou a stále som sa snažila vyhýbať jeho pohľadu.
Svojimi prstami mi podoprel bradu, v tej chvíli sa naše pohľady stretli. Boli sme pri sebe tak blízko, špičky našich nosov sa takmer dotýkali. Tak veľmi som ho túžila pobozkať. V tom momente sa gramofón s platňou zasekol a začal vydávať akýsi čudný zvuk.
„Och priatelia, tak čo, pokračujeme?" smial sa Hans.
„Bol to úžasný večer, veľmi dobre som sa bavila ale už je naozaj neskoro. Pôjdem si už ľahnúť," usmiala som sa.
„Drahý, Hanna má pravdu. Je na čase, ísť do postele."
Zhlboka som predychávala ten moment, ktorý medzi mnou a Wilhemom opäť raz vznikol. Vyšľapávala som schody, jeden za druhým a snažila som sa udržať rovnováhu. Z obývačky som ešte stále počula hlasy, no v malom okamžiku som už cítila Wilhelmovu blízkosť.
„Hanna, si v poriadku?" pýtal sa prekvapene Wilhelm, popri tom ako kráčal za mnou.
Zrazu sa mi akosi zamotala hlava a ja som prehliadla posledný schod. Nohy ma prestali poslúchať a pocítila som ako padám k zemi. Jeho silné ruky ma zachytili v poslednej chvíli. Zrazu, z ničoho nič, sme sa na tom obaja začali strašne smiať.
Držal ma okolo pása a spoločne, s úsmevom na perách sme vošli do izby.