Cesta Života

VIII. Vášeň

Dvere sa zatvorili a my sme zostali sami. Wilhelm ma ešte stále držal okolo pása. Jeho ruka pomaly skĺzla dolu, chytil ma za tú moju a pritiahol ma k sebe bližšie. Svojou druhou rukou mi odhrnul vlasy z tváre a pohladil ma po líci.
Snažila som sa zhlboka dýchať a nebyť nervózna. Pozrela som mu do očí a viac som nedokázala uhnúť pohľadom. Priblížil sa ku mne ešte o niečo viac. Rukou mi vošiel do vlasov a mne sa podlomili kolená. Nezaváhal ani nachvíľu a svoje pery priložil k tým mojim. V tom momente som prestala vnímať všetko okolo nás, zostali sme tam len my dvaja. Akoby nič iné neexistovalo. Len neuveriteľná vášeň, ktorá bola medzi nami.
Ten pocit, ktorý som mala pri ňom. Bol to presne ten istý, aký som zažívala len s Friedhelmom.
Pomalým spoločným cúvaním, sme zrazu narazili do stola. Na malú chvíľu sa odtiahol a opäť mi pozrel do očí. Potom svoj pohľad upriamil na gombíky, ktoré som mala na šatách. Videla som na ňom, že je nervózny a tak som mu svojim úsmevom naznačila, že je to v poriadku.
Jeden po druhom, ich začal rozopínať, až kým šaty neskĺzli dolu na zem. Tento krát som vášnivo pobozkala ja jeho a vyzliekla som mu tričko. On ma nežne položil na posteľ a nahol sa nado mňa. Svojimi prstami som prešla po jazve, ktorú mal na hrudi. Pritiahla som ho k sebe bližšie a opäť ho pobozkala. Ten pocit, keď sa naše telá spojili, bol neopísateľný.

Ráno

Otvorila som oči a okamžite som pocítila silnú bolesť hlavy. Niekoľko krát som zažmurkala očami a zahľadela som sa do steny. Môj mozog si pomaly začínal prehrávať minulú noc, a to čo sa udialo. Chcela som sa postaviť, ale niečo mi to nedovoľovalo. Bola to Wilhelmova ruka, ktorou ma pod perinou držal okolo pása. Pozrela som na neho, nasledoval ďalší bolestivý pohyb hlavou. Wilhelm stále tvrdo spal. Vložila som ruky pod perinu a snažila som sa zodvihnúť tú jeho, aby som sa vyslobodila. Zhlboka som sa nadýchla:
„Čo je? Čo sa to deje?" zamumlal si popod nos.
Svojou rukou, ktorú mal pod perinou zrazu začal niečo hľadať. Keď si po chvíli uvedomil, že sa dotýka môjho tela zastavil sa. Otvoril oči a pozrel na mňa. Bol to čudný pohľad, úplne iný, ako ten, ktorý som si pamätala zo včera.
Keď svoju ruku odtiahol, zamotala som sa do prikrývky a odišla som do kúpeľne. Pravdou je, že som čakala iné privítanie na dobré ráno. Myslela som, že sa porozprávame, o tom, čo sa medzi nami stalo. Ale jeho pohľad ma odradil. Netušila som čo sa mu odohráva v hlave, a aj napriek tomu, že som to chcela vedieť, rozhodla som sa počkať.

Keď som sa vrátila späť do izby, už tam nebol. Prezliekla som sa a vybrala som sa do kuchyne.
„Dobré ráno, Hanna, tak aká bola noc? Dúfam, že ste spali dobre, po našej malej párty," smiala sa Emma.
Spolu s Wilhelmom sme nečakane pozreli na seba. Pri jeho pohľade mi telom prešli zimomriavky a ja som nedokázala odpovedať.
„Spali sme dobre, ďakujeme," prehovoril zrazu Wilhelm a kývol hlavou.
Zrazu, akoby som sa prebrala z tranzu, posadila som sa a ponúkla som sa raňajkami, ktoré Emma pripravila.
„Dnes spolu zájdeme do firmy, pred chlapmi si môj bratranec a na istý čas ti tam nájdeme nejakú prácu. A ja skúsim od chlapov zistiť, či nepoznajú niekoho, kto by nám pomohol. Ale musíme byť opatrní, nie každému sa dá veriť."
„A tebe Hanna, ukážem môj obchod s oblečením, trochu mi tam vypomôžeš."
Hneď po raňajkách sme sa všetci vybrali von. Wilhelm so mnou takmer neprehovoril, netušila som, čo sa deje. Akoby sa za tú noc úplne zmenil. Stále mi hlavou behalo, čo som urobila, čo som pokazila a čo bude ďalej.
Spomenula som si na Heinricha. V podstate, som ho podviedla. Vedela som, že mu to veľmi ublíži. Za ten čas, čo on ochraňuje Rosie a babičku, ja som si užívala s iným. Bolo mi zo seba strašne. Aj napriek tomu, že som k Heinrichovi nikdy necítila takú lásku ako k Friedhelmovi a Wilhelmovi, mala som ho rada. Bol stále pri mne, pomáhal mi a podporoval ma.
Nedokázala som sa sústrediť na nič, nevnímala som cestu ani ľudí okolo nás. Emma celý čas niečo rozprávala, ale vôbec som netušila čo. Moje myšlienky boli hlučnejšie. A čo Rosie a babička, ako sa majú? Kiežby som im mohla napísať, aspoň jeden list. Tak veľmi som chcela byť s nimi doma.
„Hanna, počúvaš ma ty vôbec?" vytrhla ma z mojich myšlienok Emma.
Ani neviem ako a zrazu sme vstupovali do malého obchodíku s oblečením. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som na ňu.
„Prepáč mi, som dnes trochu mimo. Po včerajšej noci, ma strašne bolí hlava a nie som vo svojej koži," z časti som jej vlastne hovorila pravdu.
„Dám ti na tú hlavu nejakú tabletku, niečo by som tu mala mať. A potom ťa prevediem týmto mojim malým butikom."
Zo zásuvky vytiahla malú tabletku a podala mi pohár vody: „Ďakujem, si moja záchrana."

Emma ma previedla celým obchodíkom. Bol to malý ale útulný butik plný kvalitného oblečenia pre dámy. Rôzne kostýmčeky, blúzky, šaty, klobúky a kopec iných vecí.
„Vždy bolo mojim snom, mať takýto obchodík. Chvíľu trvalo, kým som si naň zarobila nejaké peniaze. Zo začiatku mi pomohli rodičia, neskôr aj Hans. Spomínam si, že po otvorení sem takmer nikto nechodil. Možno jedna zákazníčka za deň. Ale časom, keď sa správa o butiku rozšírila, ženy sem začali chodiť ako na klavír," smiala sa.
„Sú tu naozaj krásne veci. Odkiaľ ich vlastne berieš?" zaujímalo ma.
„Šijem si ich sama. Teda vlastne, už tu mám jednu pomocníčku. Každú chvíľu, by mala prísť."
„Páni, Emma, to je neuveriteľné. Netušila som, že si to oblečenie aj sama šiješ."
„Je to tak. O to viac ma teší, keď sú ženy spokojné. Keď si tu nájdu niečo jedinečné, kvalitné a vždy sa radi vrátia."
„Naozaj ťa obdivujem," zrazu sa otvorili dvere a do obchodu vošla krásna, vysoká blondína.
„Už ju tu máme. Hanna, prosím zoznám sa s Alice, mojou pravou rukou. Alice, toto je Hanna, moja rodinná známa."
Nastavila som ruku: „Ahoj, som Hanna, teší ma."
Podanie rúk sa však nekonalo. Alice zrejme nemala chuť sa zoznamovať, jednoducho len mávla rukou a odišla do druhej miestnosti. Nikdy som nemala potrebu človeka odsudzovať na základe prvého stretnutia, ale táto slečna mi prišla nesmierne arogantná.
„Má veľa práce. Zväčša sa striedame. Jeden deň šije ona a ja obsluhujem zákazníčky, a druhý deň naopak. Ale vďaka tebe, jej budem môcť teraz viac pomáhať a ty sa postaráš o naše dámy. Súhlasíš?" usmiala sa na mňa.
„Samozrejme, urobím všetko, čo odo mňa budeš potrebovať."
„Výborne, stačí len byť milá a vychádzať im v ústrety. Chceme aby odchádzali s tovarom a hlavne spokojné."

Deň plynul ako voda. Spoločne s Emmou a Alice sme si dali obed. Alice ma aj naďalej ignorovala, a vlastne, vôbec mi to nevadilo. Zvyšok dňa som obsluhovala zákazníčky a pred záverečnou nás prišiel vyzdvihnúť Hans spolu s Wilhelmom. Emma zamkla butik a hneď na to Hansa vášnivo pobozkala. Wilhelm na mňa ledva pozrel a kývol hlavou na znak pozdravu.
„Ani nás nezoznámiš, Emma?" ozvala sa zrazu Alice s úsmevom od ucha k uchu. Mala som pocit, že predo mnou stojí úplne iný človek.
„Och, ja hlupaňa! Prepáčte mi. Wilhelm, toto je Alice, moja drahá kolegyňa. Alice, toto je Wilhelm, Hannin muž."
Alice okamžite podišla k nemu a nastavila ruku. Videla som ako na neho pozerá, vôbec jej nevadilo, že som tam. Že som vlastne jeho žena.
„Teší ma," usmial sa WIlhelm, podal jej ruku a pobozkali sa na líce. A ja som v tej chvíli pocítila obrovskú zlosť a žiarlivosť zároveň.