Spoluhráč

Strašná chyba

Ležím na posteli a pohľadom skúmam nezáživný strop v mojej izbe. Spánok neprichádza, pretože v momente, keď zavriem oči prehráva sa mi ten moment znova a znova dookola. Vidím jeho pohľad a jeho slzy. Jeho dotyk cítim akoby sa to stále opakovalo. V hlave mám milión otázok. Vôbec neviem, čo to celé znamená. Cítim hnev. Hnevám sa, že ma ten človek tak mätie. Hnevám sa, že mi nepovie, čo sa deje a čo si myslí. Hnevám sa, že rozpráva v hádankách. Avšak najviac sa hnevám na seba, pretože sa v skutočnosti nehnevám za to, čo spravil. Nie tak, akoby som mal. Neovládol som sa a vypustil som hlasný výkrik do vankúša. Potrebujem sa dať dokopy. Na toto nemám čas. Potrebujem dať všetko do svojho výkonu na ľade a takéto rozptýlenia mi nerobia dobre. Najlepšie by bolo, keby si to nepamätal alebo keby si ma s niekým pomýlil. Určite to tak je. S týmito myšlienkami som nakoniec zaspal, hoci v spánku som si od neho tiež neoddýchol.

S odhodlaním tváriť sa, že sa nič nestalo som ráno vybehol na ľad. Prišiel som medzi poslednými, čo sa na mňa nepodobá. Musím sa vrátiť k svojmu starému ja, ktoré malo v hlave iba hokej. Tak to je najlepšie. To je to, pre čo som stvorený. Pavlovi, ktorý už bol na ľade, dnes odmietam venovať čo i len jeden pohľad. Zdá sa však, že podobné odhodlanie má aj on. To nemôže myslieť vážne. Prečo sa na mňa nepozrie? Ja mám byť ten, ktorý odmieta jeho pohľady. S pocitom krivdy sa začnem naplno venovať tréningu. Ten je teraz to najdôležitejšie.

„Juraj, dnes si odviedol dobrú prácu. Som rád, že si si vstúpil do svedomia," Tomášova ruka mi v priateľskom geste rozcuchala vlasy. Po slovách uznania mi odľahlo. Pousmial som sa na neho a vybral sa smerom z ľadu. Pri odchode som zbadal už len záblesk Pavlovho dresu a následne ho videl zmiznúť do šatne. To azda nie je možné. Za celý tréning mi nevenoval ani pohľad. Keď si spomeniem na jeho intenzívne pohľady z včerajšieho večera mám pocit, že je to úplne iný človek. Zrazu mi na tele naskočila husia koža. Zaženiem spomienky na včerajšok a idem za chalanmi do šatne.

Takýmto spôsobom som prekonával aj niekoľko ďalších dní. Všetko by bolo perfektné, keby sa vo mne nezačala kopiť frustrácia. Pavol mi za posledné dni nevenoval ani jednu sarkastickú poznámku, žiaden pohľad, ani gesto. Rozčuľuje ma to a ja neviem prečo. Keď prechádzam okolo šatne započujem hlasy. Myslel som si, že som v hale ostal posledný. Išiel som za hlasmi s cieľom sa rozlúčiť, avšak keď som zistil, že je to Pavol so Samuelom, v panike som sa schoval za najbližšie skrinky. Čo to robím?

„Počuj, neviem čo ti je, ale začína to byť dosť zjavné. Evidentne nie si vo svojej koži, Paľo. Máš nejaký problém v súkromí? Vieš, že mi to môžeš povedať," nenápadne som vykukol a všimol si, že to vyzerá akoby bol Pavol na výsluchu. Zjavne mu táto debata nebola po chuti.

„Si dobrý kamoš, ale nerieš to, nič vážne sa nedeje," chystal sa odísť, avšak Samo ho chytil za zápästie. Napol som sánku. To hádam nie je nutné. Zrazu sa mi zdá, že stoja príliš blízko pri sebe. Moje oči sa podvedome prižmúrili. V hlave sa mi vynára spomienka spred pár dní, keď sme v podobnej situácii boli my dvaja. Nepáči sa mi to. Samo na Pavla hodil pohľad, ktorý v sebe skrýval úprimnú starosť. Odkedy sú vôbec takýto kamoši?

„Paľo, no tak."

„Proste som spravil strašnú hlúposť, chápeš? Nechal som sa uniesť a spravil som šialenú chybu," zakryl si tvár oboma rukami. To hovorí o mne? Ja mám byť tá chyba? To myslí vážne? Cítim ako mi vrie krv v žilách. Ďalej som nepočúval a vypadol čo najrýchlejšie z budovy. Kráčal som domov svižným tempom a v hlave sa mi prehrával ich rozhovor. Takže on si to pamätá a rozhodol sa tváriť, že sa nič nestalo. Hnev, ktorý pociťujem mám v tomto momente problém dostať pod kontrolu. Zmieril som sa s tým, že má dnes čaká ďalšia prebdená noc.