Spoluhráč

Hra na schovávačku

Po dlhom premýšľaní som sa o niekoľko dní neskôr rozhodol, že túto situáciu potrebujem uzavrieť. Play off sa blíži a moja myseľ potrebuje byť čistá. Nemôžem si dovoliť sa každú noc budiť na sny o tom večere. To, že sa snažím nadviazať očný kontakt s Paľom takmer na každom tréningu bezúspešne už niekoľko týždňov mi tiež nepomáha. Paľo vravel, že to bola hrozná chyba. Došiel som preto k presvedčeniu, že sa pravdepodobne proste len príliš opil a pomýlil si ma s niekým iným. Ignorujem nepríjemný pocit v žalúdku, ktorý je určite dôsledkom mojich zlých stravovacích návykov v posledných dňoch.

„Okej, chalani, perfektný tréning, vidíme sa zajtra," ukončil to na dnes náš kapitán. Teraz je moja šanca. Začal som korčuľovať cez celú ľadovú plochu až kým som nezastal meter pred Paľom, ktorý to nečakal a zráčilo sa mu na tvári prekvapenie.

„Potrebujem s tebou hovoriť," odhodlane som mu povedal.

„Nie," obišiel ma a vybral sa smerom z ľadu. Čo? Kým som sa spamätal s cieľom ísť za ním, už tam nebol. Odkedy je takýto rýchly?

Na druhý deň to skúšam znova. Tentokrát však som už rátal s tým, že sa mi bude chcieť vyhnúť, takže som mu zablokoval východ z ľadu svojím telom. Hodil na mňa frustrovaný pohľad.

„Pozri, neviem o čo ti ide, ale nechcem sa s tebou rozprávať a ponáhľam sa," povedal s veľkou snahou znieť ležérne. Ja ho však už poznám a viem, že to hrá.

„Paľo, trvá to už dlho a ja nemôže..."

„Juraj! Môžeš na slovíčko?" zavolal na mňa z chodby Tomáš. To vážne? Keď som sa opäť pozrel na Paľa na jeho tvári som zbadal ironický úškrn, ktorý som nevidel už niekoľko týždňov. Cítim, že aj toto je lepšia reakcia ako nič, preto som sa rozhodol ho nateraz nechať ísť.

Zdá sa, že Pavol pochopil, o čo mi ide a nasledujúcich pár dní si vždy našiel spôsob zmiznúť z ľadu skôr, než som za ním stihol prísť. Každým dňom vo mne rastie pocit frustrácie, ktorý prerastá až do zúfalstva. Je to naozaj také ťažké venovať mi aspoň pohľad? V tomto momente už mi od neho stačí naozaj akákoľvek reakcia. Stačí aby mi len ukázal, že vníma moju existenciu. Keď som dnes po tréningu vošiel do šatne a zbadal, že tam Paľo opäť nie je, neovládol som sa a od zlosti som tresol päsťou do skrinky.

„Woah, ukľudni sa, ty Rambo," posmešne mi hovorí Šimon, „čo ťa serie?" spýtal sa ma zatiaľ čo si balil veci do tašky.

„To je jedno, nechcem sa o tom baviť," odišiel som bez ďalšieho slova do sprchy.

Pri večernom behu som dúfal, že moja zlá nálada poľaví, avšak pri každej myšlienke na Pavla vo mne zas kypí zlosť. A tých myšlienok napriek mojej snahe nie je málo. Je to celé jeho vina, keby ma nechal si to s ním normálne vydiskutovať, mohol som sa už sústrediť iba na hokej. Premýšľam nad tým ako dosiahnuť, aby sme sa mohli o celej tejto veci v kľude porozprávať. V tom momente mi napadol trochu nemorálny, ale účinný plán. Uškrnul som sa a pridal do behu.

Netrpezlivo som čakal, kým Tomáš ukončí tréning. V momente, ako to spravil som zmizol z ľadu rýchlejšie než kedykoľvek predtým. V rýchlosti som si všimol udivené pohľady chalanov, na to som však nemal čas brať ohľad. Rýchlo som sa prezul, zhodil zo seba dres aj chrániče a iba v tričku utekal na miesto. Na prezliekanie mi čas už nezvýšil, keďže Paľo sa vždy dostane z haly ako jeden z prvých. Pri čakaní na jeho odchod som si aspoň párkrát prehrabol vlasy. V tom momente som započul kroky a spozornel. Keď som si bol istý, že to je Pavol, pripravil som sa. Stačilo mi pár sekúnd na to, aby som ho prudko schmatol, odtiahol pár metrov a zavrel sa s ním do menšieho skladu.

„Zošalel si? Čo to stváraš, okamžite ma pusť," kým sa však spamätal, dvere za nami boli zatvorené a zamknuté.

„Ukľudni sa, daj mi päť minút a nechám ťa na pokoji," hovorím mu zmierlivým hlasom. Zdá sa však, že je veľmi odhodlaný sa so mnou nerozprávať.

„Juraj, toto už nie je sranda, nechaj ma na pokoji, vravel som ti, že sa s tebou nechcem o ničom rozprávať," prehrabol si rukou vo vlasoch, „navyše ani neviem, čo chceš. Sám si vravel že ti mám dať pokoj a to teraz robím, čo máš za problém?"

„To som od teba žiadal ešte predtým."

„Pred čím?" vidím, ako zrazu spozornel.

„Ty dobre vieš o čom hovorím," zadíval som sa mu do očí, v ktorých som začal pozorovať prichádzajúcu paniku. Môj pár sekundový pocit víťazstva však zastavilo to, že začal vrieskať.

„Chalani? Tomáš?!!" kričal silným hlasom, ktorý sa ozýval v celom okolí.

„Nie! Prestaň! Šibe ti?"

„Mne? Ty si ma tu zavrel!" neveriacky na mňa pozrel, „Haló? Chalani," keď prídu chalani na to, čo som spravil, nebudem o tom počuť konca. Pri predstave toho, že sa celý tím bude baviť na tom, že som sa zamkol s mojím problémovým spoluhráčom do skladu, som spanikáril. Potreboval som, aby prestal kričať skôr, ako ho niekto započuje. A tak ho som ho umlčal jediným spôsobom, ktorý mi v tom momente prišiel na rozum.

Mojimi perami na tých jeho.