Spoluhráč

Chceš ma fakt zabiť?!

V priebehu niekoľkých nasledujúcich týždňov sme s Paľom neprehodili ani slovo. Správame sa k sebe, akoby sme sa vôbec nepoznali. Jedinou výnimkou sú tréningy a zápasy, kde nám to prekvapivo klape. Môj výkon sa mi podarilo stabilizovať a zdá sa, že Tomáš sa upokojil. Žiadne ďalšie slová o zrušení zápasov sa už neobjavili. Čo je však zvláštne je to, že aj napriek tomu necítim väčší pokoj. Kedysi mi k šťastiu stačil dobrý výkon na ľade, v týchto dňoch mi to však prináša len malú útechu.

Situácia s Paľom ma začína každým dňom viac frustrovať. Napätie medzi nami je tak silné, že si to všimli už aj chalani. Spočiatku sa to snažili riešiť, avšak po pár nevydarených pokusoch to vzdali. Predsa len nešlo o až tak neobvyklý jav. S Paľom máme dlhú históriu nie práve ideálnych interakcií. Z pohľadu chalanov, ktorí ani z ďaleka netušia o všetkých interakciách, ktoré sa medzi nami odohrali, to musí vyzerať len ako ďalšia fáza už aj tak príšerného vzťahu.

Z môjho pohľadu to však nie je také jednoduché. Radšej by som sa vrátil do čias našich žabo-myších vojen predtým, ako sa to celé tak hrozne zamotalo. Nie len kvôli trápnym nepríjemným tichám a narušenej dynamike celého tímu, ktoré sa čoraz výraznejšie prejavujú. Hlavným dôvodom je, že mi jeho provokácie a hlúpe pripomienky prekvapivo chýbajú. Chýba mi intenzita pocitov a nálad, ktoré vo mne dokázal vyvolať. Hoci išlo najčastejšie o zlosť, súťaživosť či adrenalín. V týchto dňoch už ani neviem, aké to je nechať sa niečím takto strhnúť.

S povzdychom som vyšiel zo sprchy, ktorú som dnes extrémne natiahol v snahe zmyť so seba všetky svoje úbohé a zmätené pocity. S uterákom okolo pásu som sa vybral smerom do šatne. Všimol som si, že dvere do šatne boli zavreté, čo je zvláštne, keďže tie väčšinou nechávame dokorán. V momente, keď som však mykol kľučkou, ktorá nepovolila mnou prešla panika. Nie. Nie. Nie. Toto nie je možné. Zhlboka som sa nadýchol a skúsil to ešte raz. Keď sa dvere ani teraz neotvorili, dovolil som panike rozliať sa po celom mojom tele. Neverím, že som tu skutočne zamknutý. Ako je to vôbec možné? Mykal som kľučkou akoby som dúfal, že si to pod mojím nátlakom rozmyslí.

Frustrovane som si rukami prechádzal po vlasoch. Čo teraz budem robiť? Chalani sú už určite všetci preč. Ešte mám však malú nádej, že v budove ostal nejaký personál, ktorý ma bude počuť. A tak som začal trieskať do dverí a kričať o pomoc.

Po piatich minútach neustáleho kriku som sa už pomaly vzdával nádeje na civilizovaný odchod z budovy. Neostáva už nič iné, ako vyraziť dvere. S odhodlaním som teda o niekoľko krokov ustúpil.

S tichým „to zvládneš" som sa po malej chvíli v plnej rýchlosti rozbehol smerom k dverám. Tie sa však v poslednej sekunde dokorán rozdrapili, na čo som však už nestihol zareagovať. V plnej sile som zrazil k zemi človeka, ktorý v nich stál. Človeka, s ktorým som v posledných týždňoch nenadviazal ani len očný kontakt. A teraz som sa celou svojou váhou strepal na toho chudáka, ktorý má v tvári taký šok, akoby videl ducha.

„Šibe ti?! Chceš ma fakt zabiť?"

„Prepáč, nečakal som, že sa tu z ničoho nič objavíš! Potreboval som sa dostať von a nikto sa neozýval, tak som si myslel, že... " pokračoval som vo svojom vysvetľovaní, pričom som si však všimol, že ma už nepočúva. Sledoval som ako jeho pohľad na malú sekundu smeroval z mojej tváre smerom nadol a následne veľmi rýchlo niekam na strop. Jeho líca zrazu mierne zružoveli. To je zvláštne. Veď tu nie je až tak horúco. V tom mi však došlo v akej situácii sa nachádzame. V tej sekunde a opäť v panike, tentoraz už z iného dôvodu, som sa prudko a nemotorne snažil pozbierať z našej kompromitujúcej polohy. Ležal som totižto vyvalený celým svojím telom na tom jeho. V uteráku! Bože, ja som taký debil. Raz! Zabilo by ťa raz nevyzerať ako idiot, Juraj? Toto moje vnútorné kontemplovanie som ešte podčiarkol, keď sa mi v snahe vstať a nestratiť pritom jediný kus textilu, tresnúť ho lakťom do brucha. V bolesti mierne skríkol. Skvelé. Gratulujem, Juraj. Si oficiálne prvotriedny debil!