Heart On Fire

7. Časť - Hra alebo skutočnosť?

 Jeho pery sú ešte stále na mojich a ja si začínam situáciu uvedomovať. Napriek jeho nežnému dotyku ho od seba odstrčím a vystrašene sa mu pozriem do tváre. „Čo to do... malo znamenať?!" znova kričím. Snažím sa zo všetkých síl, ktoré mi ešte ostali, pozbierať sa. Čo ak je to jeho taktika v neexistujúcej hre? Čo ak sa z neexistujúcej hry stáva skutočné bludisko, z ktorého jediná cesta von znamená porážka druhého? Čo ak sa mi teraz vysmeje do tváre so slovami v zmysle, že vedie jedna nula? Do líc sa mi hrnie červeň a stále sa cítim ako omámená. Nesmiem dopustiť, aby si to všimol. Keby to urobil, ešte stále mám šancu oponovať mu s tým, že ten bozk bol taký nechutný, slizký a odporný. Aké klamstvá! Bol mmmm úžasný, skvelý, ... Nie! Prinútila som sa zastaviť tok takýchto myšlienok. Nepáčilo sa mi to. Robert je hnusný. Zhlboka som sa nadýchla a nasadila som kamenný výraz pokrytý známkami hnevu a zúrivosti. „Chcel som to urobiť už na našom prvom stretnutí," šepol a sklonil hlavu. Potom ju mierne nadvihol a pristúpil ku mne. Ja som šla krok dozadu. „Klameš," odseknem. „Kiež by som ti mohol dokázať to, že to myslím vážne," oči sa mu lesknú a zamračím sa. Buď to myslí vážne, alebo je sakra dobrý herec. Možno — keby sa tak hnusne nesprával na obede a deň nášho zoznámenia, aj by som mu uverila. No musím byť obozretná. Nechcem zažiť výsmech od neho, ani od nikoho iného, kto by sa na Robertovom možnom pláne zúčastnil. Rozhodla som sa nevenovať mu ani jeden pohľad navyše. Prudko som sa otočila a šla som do baru. Nešiel za mnou, nepočula som za sebou žiadne kroky a keď som si v bare znova sadla ku pultu na vysokú stoličku, kútikom oka som sledovala dvere. Nešiel za mnou. „Vodku, prosím," objednala som si. Hodila som do seba ďalší pohárik a vychutnávala som si Martini od nejakého nápadníka zo stola 13. „Nenechám ťa tu," počula som Robov hlas za sebou a otočila som sa. Čo tu on zasa robí? „Au!" prudko ma chytil za zápästie a znovu ma ťahal von. „Nie," opakovala som. „Nasadni," odsekol a otvoril dvere svojho auta, ktoré stálo tesne pri vchode do baru. „Nie!" „Nasadni si!" zvýšil hlas a jemne ma postrkol, tak som si napokon sadla na predné sedadlo a ruky som si prekrížila na prsiach. Jeho hra, či čo to je, sa mi vôbec nepáči.