My lovely wolf⇀ ⓉⒶⒺⒼⒾ

II.

Okolo 16:30 som bol pripravený na ďalší deň. Tým pádom som mal kopu času a tak som sa rozhodil ísť niekam sa prejsť. Chcel som si prevetrať hlavu v prírode, tak som sa rozhodol pre les neďaleko od nášho domu.

Zobral som zo sebou len mobiô, peňaženku a slúchadlá a pobral som sa do predsiene. Tam som si obul svoje tenisky a z oznámením môjho odchodu som sa pobral na cestu.

O tomto čase sú ulice celkom hlučné kvôli škôrkarom a detí, ktoré sa nedávno vrátili domov. Nemám veľmi rád hluk ale deti priam zbožňujem. Aj keď svoje vlastné mať nikdy nebudem. Nevadí, aspoň poskytnem pocit rodiny nejakému dieťaťu z detského domova.

Netrvalo dlho a ocitol som sa pred vstupom do lesa. Neváhal som a rovno som sa pobral na cestu, ktorú poznám už nejakú dobu.

Príjemný kľud, ticho a vôňa čerstvosti. To mi tak chýbalo. Vždy mi to pomohlo pretriediť myšlienky. A ako menší som sem chodil len tak pre kľud alebo keď som chcel byť len sám, či byť len tak mimo domu.

Prechádzal som sa po vychodenej cestičke a do pľúc som zbieral čerstvý ničím nepoškvrnený vzduch. Tiež som počúval zvuk prírody. Nič krajšie som ešte nepočul.

Po chvíli som sa stratil vo svojich myšlienkách a svojom osobnom priestore, a tak som sa ocitol na mieste, kde som ešte nikdy nebol. Vlastne som ani nevedel, že také prekrásne misto tu existuje. Vyzeralo to ako z nejakej rozprávky.

Uprostred čistinky sa tiahlo väčšie jazieko, ktoré malo prekrásnu čistú vodu. Okolo nej obolo stromy, ktoré žiarili svetlo zelenou farbou. Ku jazierku viedlo niekoľko cetičiek, ktpré lemovala prekrásne zdravá tráva s kameňmi, ktoré boli pokrité machom. Všade na vôkol bolo počuť štebotanie vtáčikov. Z jednej z cetičiek som si všimol srnky, ako sa spokojne napájali.

Toto miesto pôsobilo tak ukľudňujúce, až nereálne. Akoby toto miesto patrilo mýtickej bytosti. Proste nereálne, ale príjemné.

Usmial som sa a rovno som sa vyzul zo svojích tenisiek. Rpovno som si dal dole aj ponožky a posadil som sa ku jazierku tak, aby som si mohol nohy namočiť do vody. A ako som si myslel, voda bola príjemne studená.

Netrvalo dlho a za sebou som počul prasknutie konára. Hneď som sa za seba pozrel a všimol som si dve malé líšky ako sa ku mne približujú. Musel som sa nad tým usmiať a pomaly som k nim natiahol ruku. Hlavne pomaly, aby som ich nevyplašil.

Neveril som, že by sa ku mne priblížili a aj keby sa tak stalo, nenechali by sa mnou pohladiť. No na moje počudovanie sa tak nestalo. Líšky sa ku mne po chvíli priblížili a nechali sa mnou hladiť.

Toto miesto je očividne magické. Veď akoby nie, keď som si nedávno všimol, že sa tu mäsožravce hrajú s bylinožravcami. To by sa len tak v prírode nestalo.

Ani neviem ako dlho som tam tak sedel, no môj pohľad padol na niečo na druhej strane jazierka. Nebol to ani vlk, ani medveď. Vyzeralo to skôr ako taký mix oboch.

Zviera sa viac podobalo na vlka. Mal tmavo čiernu dlhú srsť. Mohol merať niečo okolo dvoch metrov keď nie viac. Jeho oči boli viditeľne modré, až oceánske. Neprestajne sa na mňa pozeral, akoby ma skúmal a rovnako som bol na tom aj ja. Nikdy som také stvrenie nevidel.

Chcel som sa postaviť a pomaly sa za ním pobrať, no skôr ako som stihol niečo urobiť sa otočil a odbehol cestou, ktorou prišiel.

Ešte nejkú dobu som sa pozeral na miesto, kde ešte pred chvíľou stál. Nakoniec som len zakrútil hlavou a postavil som sa. Obul som si tenisky a z dobrovodom líšiek som sa pobral na cestu naspäť.

Keďže som nemal poňatie kde som, následoval som líšky. A to sa mi aj podarilo. Líšky ma zaviedli na vychodenú cestu, ktorú som dobre poznal.

,,Ďakujem krásavice", usmial som sa a vďačne som ich poškrabkal za uškami. Hneď na to sa rovno rozbehli pravdepodobne domov. Tak ako aj oni som sa aj ja pobral na cestu domov.

Doma som si od úľavy ľahol na posteľ a zadíval som sa do stropu. Začal som premýšľať nad tým stvorením. Očividne mi to bude behať po rozume do vtedy, kým nezistím, čo je zač.

,,Čo si zač?"