My lovely wolf⇀ ⓉⒶⒺⒼⒾ

V.

Neviem ako dlho som spal, no pocit, že som na niečom mäkkom ma zobudil. Popravde, nevadilo by mi to, ak by som si nepamätal, že som zaspal na zemi v lese. A ja pod sebou cítim niečo príjemne mäkké a nie tvrdú zem.

Pomaly som otvoril svoje unavené oči, na čo mi pohľad padol rovno na líšky, ktoré si na mne stále spokojne spali. No mňa v tomto momonete najviac zaujala vec, čo som zahliadol kútikom oka.

Hlavu som natočil tým smerom a rovno som si všimol niečí chvost. To by bolo v poriadku len problém bol aký bol. Vlčí ale asi tak päť-krát väčší.

Hlavu som teda otočil na druhu stranu. Tým mi pohľad padol na hlavu vlka, ale teda bytosti, čo sa na neho poodbá. Pretože jeho hlava bola obrovská.

Aj on spokojne spal, preto som sa snažil ukľudniť svoje srdce a nijak ho nezobudiť. Nieviem, čo je zač a čo je schopný urobiť. Hlavne tomu nechcem dať dvôvod na moje usmrtenie.

No prekvapilo ma, že tento bol iný ako minule. Ten, čo som včera videl bol celý čierny a tento bol skôr do takej sivej až striebornej. Veľké špicaté uši mal sklopené pri hlave. Jeho obrovské laby vyzerali takto z blízka ako malé vankúšiky. Jeho na pohľad jemná srsť bola podľa predsáv mäkká, huňatá akrásne hriala. Z nejakého dvôvodu som sa veľmi rýchlo ukľudnil a pri ňom som zrelaxoval.

Vlastne až teraz som si uvedomil, že ja na ňom ležím. A jemu to očividne nevadí. Veď ako aj keď ma teoreticky on sám na seba uložil. Ja čo si pamätám som zaspával na studenej zemi. A mojím jediným zdrojom tepla boli líšky na mojom tele.

Zamyslel som sa až tak, že som si ani neuvedomil, že sa vlk zobudil. Z mojích myšlienok ma prebralo až to, keď som pocítil menší dotik na mojom ramen.

Rovno som sa otočil tým smerom, na čo som sa stretol s pohľadom vlka. Boli sme veľmi blízko seba a len tak sme sa jeden druhému pozerali do očí. Akoby sme chceli z očí toho druhého niečo prečítať.

No po chvíli mi došlo, ako blízko sme pri sebe. Potom mi na mysel prišlo to, že ide o mäsožravca a môže ma kedykoľvek zabiť mihnutím oka.

Preto som dal zo seba pomaly líšky dole a pre ich pohodlie som ich oprel o toho vlka či čo to je. Pokladal som ich opatrne a pomaly, pri čom som sa očkom pozrel na rekaciu toho vlka. Nevizeral, že by mu to vadilo. Skôr celý čas pôsobil celkom kľudne.

Keď som sa uistil, že líšky spia a majú pohodlie, postavil som sa. Všimol som si, že vlk ma celý čas pozoruje. Akoby kontroloval, či mi niečo nie je alebo či si nejak neublížim.

Keď som sa postavil, pomaly a opatrne som sa priblížil k jeho hlave. Na to som pomaly položil ruku na jeho hlavu a nežne ho poškrabkal medzi ušami. Hneď na to zavrel oči a vydal spokojný zvuk.

,,Postaraj sa o nich", prehlásil som nežne. Tým som si získal jeho pozornosť s nastraženými ušami. Usmial som sa, zobral som si svoje veci a pomaly som sa pobral na cestu domov. Ešte pred odchodom som sa naposledy pozrel na vlka, ktorý sa na mňa stále zaujato pozeral. Nemusí ma kontrolovať. Nie som jeho štena ani nič podobné.

Po pamäti som sa pobral cez kroviny na vyšľapanú cestičku. Hneď ako som bol na nej a chystal som sa pobrať domov, počul som za sebou prasknutie konárov.

Od ľaku som trochu nadskočil a pomaly som sa otočil tým smerom. Rovno mi pohľad padol na toho vlka, ktorý sa za mnou pomaly prikradol. Trochu mi odľahlo pri zistení, že je to on.

,,Choď domov. Ja sa o seba dokážem postarať", prehlásil som a pobral som sa na cestu. No stále som mal pocit, že ide niekto za mnou. Snažil som sa to ignorovať, no po nejakej dobe som sa naštval a prudko som sa otočil. Rovno som si všimol, ako za mnou vlk v určitej vzdialenosti zastavil.

,,Choď domov. NIe som tvoje štena. Nemusíš na mňa dávať pozor", prehlásil som po cetse k nemu. Hneď ako som bol pri ňom, začal som ho tlačiť opačním smerom. No s ním to ani nehlo.

,,FAJN!!! Ale iba po koniec lesa", prehlásil som porazene, na čo mi prikývol. Nejak som sa k tomu nevyjadril a tak som sa pobral po boku s vlkom na cestu. 

Celú cestu som rozmíšľal, ako to, že mi rozumel. Ako viem, že vlci sú inteligentné stvorenia, ale to, že mi rozumel ako človek je pomaly nevysvetliteľné.

Akonáhle som vyšiel z lesa, všimol som si, že zastavil presne na začiatku lesa. Prekvapene som sa na neho pozrel a pobral som sa k nemu. Rovno som ho objal, na čo sa mi na tvári usadil menší úsmev.

,,Ahoj", prehlásil som hneď ako som sa od neho odtiahol a pobral som sa na cestu. Ešte raz som sa obzrel za seba, na čo som si všimol, ako ma stále pozoruje. Skôr sa uisťuje, či som v poriadku.

Toto je zváštny deň.