Máme nádej (We Have Hope) - Klaroline Story

25.Klaus sa cíti lepšie

Klausov pohľad

Bolo 10 večer, keď som sa zobudil a videl Caroline spať v kresle, rozhodol som sa, preložiť ju do postele. Potom som išiel do kuchyne a urobil som si vajíčka a slaninu, vedel som, že to bohvie, čo nie je na večeru, ale je to jediné,  čo viem urobiť. Potom som schmatol dva vaky s krvou 0- a B+.

Išiel som do svojej izby, taniere s vakmi som položil na stôl, potom som prišiel k posteli a zobudil som Caroline.

"Čo sa deje? Si v poriadku?" spýtala sa ma, keď sa zobudila.

"Je mi dobre a všetko je v poriadku. Zobudil som ťa, lebo sa musím s tebou porozprávať a poďakovať ti, takže som nám niečo pripravil na jedenie...."

" Ty vieš variť?" spýtala sa zvedavo.

"Toto a palacinky... Oh, a doniesol som ti B+, viem, že je tvoja obľúbená."

"Ďakujem ti, ale to si nemusel."

" A ty si tu nemusela zostať a spať na tej nepohodlnej stoličke, aby si sa uistila, že som v poriadku a dávala na mňa pozor." povedal som jej s úškrnom.

" Poďme jesť, som hladná." povedala Caroline a ja som sa usmial. Jedli sme , rozprávali sme sa, zasmiali sme sa.

" Dobre. Bolo tu super, ale musím sa vrátiť domov."

"Caroline,  nemusíš...."

"Klaus, sľubujem ti, že sa neprestaneme baviť, ale nemôžem tu s tebou ostať. Potrebujem čas..... Ak budeš potrebovať pomoc s Mikaelom, zavolaj mi."

" Dobre, páči sa mi, že mi chceš pomôcť, ale nechcem, aby som ťa vystavil nejakému nebezpečiu."

"Takže....Vám môžem  pomôcť s porazením Mikaela? " spýtala sa ma s úsmevom a ja som prikývol.

"Ďakujem, ďakujem, ďakujem." povedala, objala ma a potom odišla.

Pohľad Caroline

Išla som do nákupného centra, aby som si kúpila nové šaty. nepriniesla som si nič  do motela, takže potrebujem nové. Po pár hodinách nakupovania som sa vrátila do motela. Osprchovala som sa, obliekla som si tmavomodrý top s čiernymi jegginsami, nové čižmy a čiernu bundu, potom som išla do kúpeľne a dala som si svetlý make-up.

Bolo pol dvanástej večer a bola som hore. Rozhodla som sa ísť do baru. Sedím na balkóne a vypýtala som si od čašníka bourbon.

"Bolelo to, keď si spadla z neba?" spýtal sa ma roztomilí chalan, no ale ja som dneska nechcela spoločnosť. ( to len mne príde táto otázka, v podaní baliacej hlášky totálne trápna ? či aj vám?) 

"Áno, som duch , ktorí zomrel pred 50 rokmi, aby  niekoho doviedol k šťastiu.." povedala som mu a potom som počula ako sa Klaus uchechtol.

" Ahoj Klaus." pozdravila som ho.

"Láska." odzdravil ma s úškrnom.

" Vy sa poznáte? Je mi to veľmi ľúto Klaus, nevedel som.... radšej pôjdem." povedal ten chlap a potom zmizol.

" Nemusel si ho tak vystrašiť..." povedala som mu.

" Áno, ja viem..... Ale bola to zábava." povedal mi a ja som sa zachichotala.

" Dáš si so mnou drink?" spýtala som sa ho a on prikývol.

Pili sme, rozprávali sme sa, zabávali sme sa, potom som ho donútila ísť so mnou na parket. Teraz sme tancovali, ale vôbec sme sa nedotýkali. Začala hrať pomalá hudba, takže mi dal ruky okolo pása. Obtočila som ruky okolo jeho krku a hlavu som si položila na jeho hruď . Bol to taký dobrý pocit, byť v jeho náručí. Po chvíli pitia, tanca, spoločného smiechu som odišla do motela a on do štvrte.  

Ahojte! 

Ja, chcela by som sa vás opýtať, či vám všetko mám celý príbeh hneď zverejniť bez opravy, alebo budem tento týždeň pridávať po kapitole každý deň, ale už aj s opravou. 

Viem, že je to dlhé čakanie, ale ja už celý mesiac trávim na brigáde, a proste také dvojhodinové vysedávanie pred počítačom si ani neviem predstaviť takto po brigáde, lebo už ani na písmenká nevidím. 

Tak mi do komentov napíšte ako to chcete lebo mne to je jedno. Ale to čo napíšete urobím až zajtra, lebo už vypínam notebook

Pekný večer!

Vaša An:)