Oheň v jej vlasoch

II. Kapitola (KOREKCIA ✓)

Bol to nezvyčajne teplý jesenný deň.

Aedwyn na hlavu dopadalo slnečné svetlo, ktoré len občas zastavili konáre stromov. S rukami zviazanými za chrbtom sa potkýnala o kamene a korene trčiace zo zeme. Občas sa jej zdalo že ju vyčerpanie zmôže natoľko, že sa zvezie na kolená a viac nevstane.

To sa však nestalo. Vždy znovu urobila ďalší krok, uprela pohľad pred seba kde uvidela podobne spútaného Ricberta a nútila sa zachovať si jasnú myseľ.

Pokúsila sa zorientovať v okolí. No nevidela nič iba navlas rovnaké stromy a občas malú lúku v diaľke. Kiežby zazrela známy kopec alebo vežu kostola...

V okolí Normouthu poznala každú cestu a každý statok, do lesov ale s otcom a jeho mužmi nechodila. Tam smel chodiť iba jej brat. Aedwyn si myslela, že ak by si to priala, lord Maerec by jej dovolil sprevádzať ho pri love. No jej matka by niečo také nikdy nedopustila, to Aedwyn vedela. Preto o to otca nikdy nežiadala.

Jej otec... Muži ktorí ju zajali, poznali jeho meno. Budú ju držať ako rukojemníčku a požadovať výkupné? Vymenia ju za niekoho zo svojich, kto padol do zajatia?

Za chrbtom pevne zovrela päste. Nepovie im nič z toho, čo vie. Tak či tak otec sám nevedel veľa o zámeroch kráľa Harolda. A Aedwyn toho vedela ešte menej - kráľa videla iba raz, v ranom detstve. Nemala tušenia o tom, čo sa odohráva v mysliach mocných.

No nebola ani slabá a bezbranná. Normouth bol často cieľom útokov, prepadávali ho severania od mora a škótske klany z vysočiny na severe. Normouthskí muži narábali so zbraňami rovnako zdatne ako so sekerami a rýľmi a Normouthské ženy sa odmala učili zašívať rany a v prípade nebezpečenstva sa s deťmi ukryť v lese.

Výnimkou nebola ani dcéra pána Normouthského hradu - Aedwyn hrozilo nebezpečenstvo tak ako všetkým ostatným. Ak to zvládli ženy ktoré tu žili pred ňou, ona sa hrozbám postaví takisto. V žilách jej koluje krv tých, ktorí prežili.

Po krku jej stiekla kvapka potu. Aedwyn by uvítala možnosť si umyť tvár alebo aspoň zviazať vlasy aby jej nepadali do tváre. Jej šaty a obuv takisto neboli vhodné na pochod lesom, o tom sa ale pred mužmi zmieňovať nechcela.

„Zastavte. Som unavená. Odmietam ísť ďalej bez odpočinku." Do svojho hlasu vložila všetku odvahu, ktorú v sebe vtedy našla.

Severan ktorý držal v rukách povraz zvierajúci jej zápästia sa iba zachechtal. Videla, ako pokrútil hlavou.

„O tom kedy zastavíme, rozhodujeme my. A nemysli si že si odpočinieš skôr, než dorazíme do tábora. Hoci," zaškeril sa na ňu, „oddych ťa nečaká ani tam. Je veľa vecí, na ktoré sa ťa Čierna líška bude chcieť spýtať."

Okrem výrazného prízvuku hovoril po sasky dobre.

Učil ho ten prepychovo odetý zradca? A čo Čierna líška, ktorú spomínal?

Aedwyn v hlave vírilo tisíc otázok, nahlas ale nevyslovila ani jednu.

Musí predstierať že nerozumie ničomu, na čo sa pýtajú. Tak ju budú považovať za hlúpu ženu a časom vzdajú snahu získať od nej informácie o anglickom vojsku.

Vymenia ju za jedného z vlastných zajatých mužov? Alebo ju predtým zabijú keď zistia že nie je užitočná?

Zahnala myšlienky na neistú budúcnosť. Jediné čo môže urobiť je pokúsiť sa zabrániť tomu, aby sa do severského tábora vôbec dostala.

Keď severan silno potiahol za povraz, v hlave Aedwyn sa zrodil plán.

Namiesto toho aby pridala do kroku, sa zrútila na zem. Dopadla celou váhou a pocítila ako sa do jej boku zaryli drobné skaly vytŕčajúce z lesnej zeme.