Oheň v jej vlasoch

IX. Kapitola (KOREKCIA ✓)

27. september, rok 1066, dedina Stamfordbridge, grófstvo Yorkshire v Anglicku

~

Kto vymyslel modlitby a čo ho k tomu nezmyslu viedlo?

Eirik sediaci pod stromom v riedkom lesíku, ktorý počas horúceho poludnia poskytoval jediný tieň široko ďaleko, zdvihol zrak k nebu.

Ak sa za tou modrastou klenbou bez jediného mraku schovávala božská bytosť, nedala o sebe nijako vedieť. Otočila sa im chrbtom, zatratila ich...

Odložil meč a brúsny kameň a prezrel si mužov okolo seba.

Bojovníci kráľa Haralda, ktorých už o niekoľko hodín či dní mal čakať stret s armádou anglického kráľa, sa takmer do jedného modlili. Väčšina z nich prosila o ochranu kresťanského Boha a jeho anjelov, niektorí sa ale vracali ku svojim koreňom a vzývali starých bohov ktorí im mali dať silu v boji.

Svojím spôsobom im rozumel.

Haraldovi zvedovia si postupujúcich Angličanov všimli až žalostne neskoro.

Jednoznačne nemali dosť času na to, aby sa preskupili či ustúpili - mohli sa len čo najlepšie pripraviť na nepriateľov príchod.

Navštívil Haralda v jeho stane uprostred narýchlo postaveného tábora pri rieke. Plánoval spolu so svojím panovníkom zaistiť, aby ich straty boli čo najmenšie a premyslieť, ako čo najrýchlejšie prelomiť anglické obkľúčenie.

U kráľa ale nenašiel ani známku pochopenia či rozumu.

„Sme Nóri! Sme vikingovia, nie nejakí zbabelí roľníci!" vykríkol Harald. „Ak je naším osudom postaviť sa im tu a vybojovať našu bitku, nech je tak. Nebudeme utekať z boja."

Kráľ podozrievavo prižmúril oči.

„Alebo mi jarl Orn poslal bojazlivú krysu namiesto bojovníka? Či ešte horšie, mám ťa považovať za zradcu, Hallgrimsson?"

Pokrútil hlavou. Bez ďalšieho slova sa z vládcovho stanu vytratil.

Ozrutní muži strážiaci vchod ho vyprevádzali pohľadom, ani sa však nepohli. Boli protikladom zhonu, ktorý vládol v celom tábore.

Sú to najlepší bojovníci Nórska, pomyslel si Eirik, a namiesto toho aby sa chystali na bitku, stoja pred stanom a strážia muža ktorý je polovičným bláznom.

Bola to myšlienka zradcu, pre Eirika ale nebola nová.

Odkedy im Tostig nevyjednal povolenie earlov vstúpiť do Yorku, kráľ Harald bol čoraz zúrivejší, jeho očakávania čoraz náročnejšie a jeho predstavy o vývoji udalostí čoraz menej skutočné.

Keď svojim bojovníkom rozprával o sláve ktorá na nich čakala, oči sa mu šialene leskli. A naopak, keď utŕžili porážku či keď sa veci nevyvíjali podľa jeho predstáv, zlovestne potemneli.

Eirik pochopil, že čím skôr si prizná že jeho kráľ nie je dobrým vládcom a vodcom, tým ľahšie pre neho bude postarať sa o vlastné bezpečie keď bude musieť, namiesto toho aby lipol na Haraldových falošných ideách.

A ten čas nastane skôr, než sa nazdám.

Nuž, namiesto prípravy taktiky nadchádzajúceho boja spolu s kráľom, musel celú zodpovednosť prevziať na svoje plecia.

Zhromaždil mužov z Hrafnsviku, Hraniho a Skegga v tienistom lese, kde mohli načerpať sily ľahšie než na pražiacom slnku. Z pasce do ktorej ich zovrel Harold a jeho vojsko nemôže dostať všetkých, cestu pre necelú stovku bojovníkov z jeho rodného mesta však vysekať dokáže.