Oheň v jej vlasoch

XI. Kapitola (KOREKCIA ✓)

27. september, rok 1066, dedina Stamfordbridge, grófstvo Yorkshire v Anglicku

~

Kráľ je mŕtvy. Bitka sa skončila.

To, čo nasledovalo po Haraldovej smrti, už nebolo skutočným bojom.

Anglické vojsko využilo svoju niekoľkonásobnú prevahu na to, aby rozdrvilo zvyšky nórskej armády ktoré stále vzdorovali.

Angličania nebrali zajatcov. Ak sa im podarilo dostihnúť severanov unikajúcich z bojiska, zbavili sa ich mečom, oštepom, či šípom - ak boli priďaleko.

Kedysi obrovské vojsko kráľa Haralda po zabití svojho panovníka pripomínalo zomierajúceho koňa, kopajúceho nohami v poslednom kŕči.

Príchod Eysteina a posíl z Ricallu síce do jeho žíl vlial trochu životodarnej krvi, nemohol ale zachrániť armádu, ktorá podľahla rozkladu.

Eirik a poslední z berserkov, ktorých ešte nezasiahli anglické šípy a oštepy, sa zomkli okolo kráľovho tela. Harald nehybne ležal a na hrdle mu zasychala krv.

Stuhnutou rukou zvieral šíp ktorý mu priniesol smrť kým poslední z jeho bojovníkov odrážali útočiacich Angličanov.

Pod jeho telom ležala dlhá tyč s vlajkou s vyšitým havranom. Symbol Haraldovho kráľovstva sa váľal v špine a krvi.

Eirik o krok ustúpil. Ocitol sa za chrbtami dvoch bojovníkov, priamo nad kráľovým telom a vlajkou.

Siahol po tyči a zdvihol ju tak, aby vlajku bolo opäť vidieť nad hlavami mužov.

Zástava s havranom sa zatrepotala. Vyšitý vták sa zdal byť živým, podobným havranom krúžiacim nad bojiskom posiatym telami mužov i koní.

Čierne kŕdle havranov sa vznášali nad bojovým poľom. I spýtal sa ich básnik: „Kam letia?" Krídla havrana ho nesú z bitky do bitky, kúpe sa v krvi padlých, v pazúroch zviera ich mäso a jeho dych páchne hnilobou.

V mysli sa mu mihli verše, ktoré si od skalda v Hranfsviku vypočul ešte ako chlapec v sieni jarla Orna.

Každý severan vedel, že havrany boli symbolmi vojny a zároveň spravodlivosti. Z výšky upierali svoje zraky na bojisko, bohovia sa dívali na hrdinské skutky ich očami. Po bitke sa ich operení poslovia nasýtili mäsom padlých hrdinov i zbabelcov bez rozdielu.

Osud jeho a ostatných mužov priviedol do Stamfordbridge aby zahynuli pod havraňou zástavou mŕtveho panovníka a stali sa potravou pre vtáčích poslov vojny. Stane sa tak, alebo sa vrátime do Hrafnsviku?

Hrafnsvik. Havraní záliv.

Bolo miesto, kde sa narodil, predzvesťou jeho smrti?

Eirik zaťal zuby a premohol bolesť rebier pri dýchaní, stratu citu v poranenej ruke i závrat spôsobený stratou krvi. Bitka sa chýli k neslávnemu koncu, neznamená to ale, že i on sám musí skončiť neslávne.

Ak tu dnes má zomrieť, postará sa aspoň o to, aby si ľudia pamätali jeho meno zo ság a básní.

Zdvihol zástavu vyššie a zhlboka sa nadýchol aj napriek pomliaždenému hrudníku.

„Do boja!" vykríkol. „Pomstime nášho kráľa! Nech Odinovi služobníci roztrhajú srdcia našich nepriateľov!"

Neveril v starých bohov, vedel ale, že väčšina bojovníkov a berserkov sa v boji utiekala práve k nim. Aby im vrátil silu do boja, musel zvoliť správne slová.

Zapichol tyč do zeme nasiaknutej krvou a pridal sa v boji k berserkom. Cez rinčanie zbraní začul niekoho kričať po nórsky.

„Bojujte, severania!" zaznel nad bojiskom niečí rev. „Nemajte s Angličanmi zľutovanie! Až bitka skončí, havrany sa nasýtia ich očami!"