Oheň v jej vlasoch

VI. Kapitola (KOREKCIA ✓)

„Selwyn! Si to naozaj ty?"

Aedwyn na okamih nemohla uveriť vlastnému šťastiu. Tu, takmer uprostred bojiska dvoch obrovských armád natrafí na mladíka, o ktorom už nedúfala, že ho niekedy uvidí.

Zabudla na Nefju, stojacu len o krok ďalej a rozbehla sa ku krívajúcemu Selwynovi. Len sťažka zakrývala slzy, ktoré sa jej nahrnuli do očí.

„Si zranený. Čo sa ti stalo?"

Selwyn pomaly obrátil hlavu k rane na svojom ramene, akoby si ju všimol až teraz. Jeho ruka ju však zvierala kŕčovito a zdalo sa, že sa musí bolesti brániť zatínaním zubov a vraštením obočia.

„Za toto mi jeden z tých pohanských psov ktorí napadli Normouth zaplatí vlastnou krvou. Rovnako zaplatia za to, čo urobili tebe a tvojej rodine, Aedwyn." Pri tých slovách si Selwyn odpľul. „Toto nie je vhodné miesto na náš rozhovor. Poď so mnou. Musíme sa dostať čo najďalej od severanov."

Takmer urobila prvý krok, no zastavila sa keď zazrela vedľa seba Nefju. Hnedovláska sa priblížila potichu ako duch.

„Hva er det han vil?" spýtala sa, keďže Selwynovej saštine nerozumela.

Aedwyn sa chystala odvetiť jej, no uvedomila si, že nemôže skrátka povedať že odchádza a zmiznúť so Selwynom. Akonáhle by sa o tom dozvedel Eirik a ostatní severania, vystopovali by ich. Možno by to trvalo dlho, no Aedwyn si bola istá, že Hallgrimsson a jeho druhovia by ju našli.

Ako nájdu každého.

Nestihla povedať ani jedno slovo, keď opäť prehovoril Selwyn. Jeho výraz tváre a tón sa zmenili. Prebodával Nefju nenávistným pohľadom a zdalo sa, že len zranené rameno mu bráni v tom aby ju neprebodol dýkou za svojím opaskom.

„Ona," fľochol okom na Nefju a bolo jasné, že v mysli pre ňu už našiel stovky iných hanlivých výrazov, „je tu s tebou?"

Prikývla.

„Poznám ju. Po tom čo som utiekla z Normouthu, pomohla mi." Aedwyn sa otočila k Nefji. „Vente. Jeg kjenner ham."

Počkaj. Poznám ho.

Jej znalosť severského jazyka bola nedokonalá a hrubá, na tých pár jednoduchých slov si ale dokázala spomenúť.

Nefja bola s jej vysvetlením dostatočne spokojná, Selwyna ale jej slová podráždili.

„Hovoríš ich pohanským jazykom? A čo myslíš tou pomocou?" Vykročil k Aedwyn a tá inštinktívne ustúpila keď si všimla ako jeho oči potemneli. „Aedwyn, ona a jej ľudia napadli a zničili Normouth. Stále si jej tak vďačná?"

„Zničili? Normouth bol úplne zničený?"

Aedwyn zaháňala slzy a slabosť vkrádajúcu sa do jej hlasu. Pokúšala sa držať sa posledných zvyškov nádeje, tvárou v tvár zármutku v tvári Selwyna ale neobstála.

„Zhorelo všetko okrem kamenných hradieb. My ani ostatní, ktorí tam žili, sa nemáme kam vrátiť."

Zakryla si ústa dlaňou aby skryla vzlyk. Jej domov viac neexistoval. Jej rodina sa rozpŕchla ďaleko od neho a v blízkosti ich starého sídla zostala iba Aedwyn.

Nevedela, kedy sa zvyšok jej rodiny vráti, ani či sa to vôbec stane.

No jedným si bola istá.

Ak sa niekedy vrátia, bude ich čakať a dovtedy sa postará o to, aby Normouth nechátral. Vráti do neho život, aby jedného dňa opäť privítal svojich starých obyvateľov.

„Bojoval som s tými severanmi a snažil som sa ho ochrániť. Ale musel som utiecť, porazili nás. Na našom statku som nenašiel svojich rodičov, možno sú mŕtvi. Zostali mi už len bratia v kráľovej armáde na juhu. Musím sa tam vydať a nájsť ich. Ty pôjdeš so mnou, Aedwyn, a spolu sa tým severským psom pomstíme!"