Ticho som sedela a pozerala sa na jeho fotografiu. Moja tvár vyzerala zarazene, priam neveriaco. Akoby to bolo pre mňa nemožné.. Nemožné uveriť tomu čo sa stalo alebo to čo sa deje.
Na sebe som mala čierne čipkované šaty a čierne topánky na vysokých opätkoch, bola som dokonalo nalíčená ako bábika a vyzerala som tak.. Vyrovnane. Vyzerala som tak sebaisto a chladno.. ako ľad. Nebolo na mne vidieť ani štipku smútku alebo akéjkoľvek inej emócie... Ale to ma predsa vždy učili. Nikdy neukázať ľuďom svoje pravé emócie... a preto ich ani nikto nikdy nevidel. Nikto až naňho... jedine on ma prinútil mu ich ukázať. On bol prvý na ktorého som sa úprimne usmiala. On bol prvý ktorý uvidel môj smútok, môj hnev či moju radosť.
Ešte nedávno sme sa spolu smiali na nezmyselných vtipoch ostatných chalanov zo SuJu. Teraz je ale preč. Mŕtvy. Stratený. Je preč.. Ako sa to mohlo stať? Ani som si to neuvedomila a po lícach mi začali tiecť slzy. Mala by som si ich utrieť veď čo ak ma niekto uvidí ale.. Neutrela som si ich. Tie slzy sa nedlai zastaviť. A pri tej spomienke som sa ešte viac rozplakala.
"Sľúb mi že sa pokúsiš... Sľúb mi, že nebudeš stále len plakať. Nechcem aby si plakala. Chcem aby si sa smiala. Chcem aby si... bola.. šťastná." jeho hlas bol slabý ale snažil sa jej povedať všetko čo chcel. Bolo mu jedno že by nemal toľko hovoriť. Bolo mu jedno že takto sa stále rýchlejšie priblíži k smrti. Chcel jej to povedať.
"Leeteuk... Ako..."
"Sľúb mi, že sa nebudeš skrívať... za vyrovnanú tvár. Sľúb mi, že sa budeš smiať a... Sook Neul... Prosím... Sľúb mi to." jeho hlas bol stále slabší.
"Leeteuk..." rozplakala som sa." Budem sa snažiť, nemožem ti to sľúbiť ale budem sa snažiť."
"Tak to je dobre." usmial sa a pomaly s bolesťou sa zdvihol a pobozkal ju na čelo."Dobré dievča." ticho zašepkal a usmial sa.
Sľúbila som mu to.. Sľúbila som mu že sa budem snažiť. Ale... Prečo musel zomrieť práve on?
Plakala som stále viac, tá neznesitelná bolesť... Nikdy na ňu nezabudnem. Na to ako sa mi pomaly srdce menilo na prach. Nechcela som.. Nechcela som stále uveriť že by niekto taký dobrý a čistý mohol byť mŕtvy. Nikdy už nebudem šťastná... Nikdy... Ale sľúbila som mu... Že šťastná budem.
"Leeteuk!" zrieskla som a jediné čo som dokázala bolo.. plakať.
Čoskoro na to som sa dozvedela že som tehotná. Nechápala som to a nechcela som to. Chcela som byť navždy sama ale.. Vyšlo to inak..
Presne 1.7., presne na jeho narodeniny mi začala odtekať plodová voda a začalo sa to... Potom ma odviezli do nemocnice a po 4 útrpných hodinách som porodila. Nechcela som sa na to dieťa pozrieť. Mala som strach čo uvidím ale.. Keď mi sestrička vložila do rúk malí batôžtek z ktorého vykukovala len ružová hlavička. Bola som šťastná. Vykukovali na mňa dve tmavé zvedavé oči a smejúci sa obličaj. Bol celí po otcovi. Vyžarovalo z neho šťastie. Šťastie ktoré vyžarovalo len z neho. Rozplakala som sa a pritisla som si ho k sebe.
Odteraz sa budem smiať, odteraz sa budem snažiť.. Aj pre teba a aj pre nášho chlapca, nášho malého Tae Boka.. Naše malé Veľké Šťastie.
