*Dark*

6. Luna

,,Takže máš teraz v mysli zamknutú démonku, ktorá nabrala rovnakú podobu, akú máš ty," skonštatovala Amanda, ktorá sedela spolu s mojím otcom oproti mne v menšej miestnosti paláca. Vedľa mňa sedel Ronan a liečiteľka mi obväzovala ruky, aby mágia z rán neprúdila do celej miestnosti. Obväz však stopercentne nefungoval a kúsky Temnoty stále prenikali na slobodu.

Prikývla som. ,,Len v okolí jej očí a rúk tečie čierna krv z rán," podotkla som.

Teta sa na chvíľu zamyslela. ,,Keď si s ňou bojovala, mala si svoju predošlú podobu, či si už mala rany na rukách?" spýtala sa.

Snažila som si spomenúť na tie hrozné momenty. ,,Nie som si istá," priznala som, ,,ale myslím, že som mala svoju pôvodnú podobu. Bez rán a čiernej krvi."

,,V tom prípade tvoje telo práve nesie znaky aj teba, aj Wolkry," povedala Amanda. ,,Je len na vás, ktorá nakoniec vyhrá a ovládne toto telo."

Vzdychla som si. ,,Takže tá prvotná výhra nestačila."

,,Sama hovoríš, že sa k tebe neustále prihovára," mykla plecami a napila sa vína.

Tá červenovláska ma nudí. Počula som hlas z mojej hlavy a prvý raz som s démonkou musela súhlasiť. Amanda sa ku mne vždy prihovárala nezaujato a otrávene, až som pri nej strácala chuť žiť.

,,Ako vyliečime tie rany, Iris?" spýtal sa otec našej kráľovskej liečiteľky, ktorá práve skončila s obväzmi.

Iris nervózne preglgla. ,,Pán môj, obávam sa, že som sa s takýmito ranami ešte nestretla. Vyzerá to tak, že telo princeznej prijalo démonskú krv za svoju. V jej tele som nenamerala žiadne červené krvinky a je zázrak, že princezná ešte žije. Jej veličenstvo stratilo všetky bunky potrebné na regeneráciu rán, tým pádom je vylúčené ich zahojenie."

,,A čo s tou unikajúcou mágiou, je vôbec jej?" spýtal sa Ronan, ktorý ustarostene sedel vedľa mňa.

,,Unikajúca mágia patrí z väčšej časti Wolkre, no zmiešala sa aj s mágiou princeznej a v tomto štádiu môžem skonštatovať, že jednotlivé časti mágie sú neoddeliteľné," odpovedala.

Otec si vzdychol. ,,Môže jej táto nová sila časom nejak ublížiť?" spýtal sa.

,,Neviem," priznala. ,,Budeme musieť jej stav pravidelne monitorovať."

Nemajú poňatia, ako to s tebou skončí. Vysmievala sa mi démonka.

Pokrútila som hlavou a rozhodla sa ju odignorovať. ,,Ďakujem, Iris, môžeš ísť," prepustila som ju. Viac informácií už určite nevedela.

,,Poradím sa s ostatnými liečiteľkami, možno na niečo prídeme, ohľadom tých rán," poslednýkrát povedala, snažiac sa mi dať aspoň malú nádej.

Prikývla som. Na nič iné som sa nezmohla, pretože moja hlava ma začínala strašidelne bolieť a ja som len bojovala s tým, aby som zostala bdelá.

.....

Kráčala som po tichej lúke, nachádzajúcej sa pár kilometrov od Kráľovského mesta. Okolo mňa bol počuť len žblnkot menšieho potoku a spev vtákov. Bola som sama, teda aspoň moje telo tu bolo jediné, čo sa týkalo ľudských bytostí.

Dnes nás nečakajú žiadne povinnosti? Výsmešne sa spýtala Wolkra, ktorá moju myseľ okupovala už druhým dňom. Človek by povedal, že princezná má toho viac na práci, ako len prechádzky po lúke.

Prevrátila som očami. Ešte že nie si človek, však? Ironicky som sa je spýtala.

Au. Zatvárila sa, že ju moje slová zaboleli, no ja som vedela, že to len predstierala, aby som ju poľutovala a zdvihla svoje steny v mysli, čo by jej dalo šancu na útek. Takúto máš o mne mienku, princezná?