Dotyk

3. kapitola

Súčasnosť

Len čo vyrazila z Kolína, cítila že sa jej niekto zavesil na päty. Premiestnila sa - tak ako vždy o takomto čase - do Antverp. Nemohla ten znepokojivý pocit odbiť tým, že sa jej to len zdá. Pokiaľ v Kolíne cítila šteklenie na zátylku, tentoraz to nabralo podoby tepla. Cítila neskutočné teplo, akoby ju niekto prepaľoval pohľadom. Otáčala som sa ako šialená, ale ani raz sa jej nepodarilo zazrieť niekoho, HOCIKOHO, kto by ju sledoval. Radšej sa poriadne zahalila do svojho tmavého plášťa a kapucňu si stiahla ešte viac do tváre. Neostávalo jej nič iné, ako to ignorovať. Smerovala do nemocnice, často tam chodievala.

V tichosti prechádzala nočnými chodbami. Svietilo tam tlmené svetlo, no nemocnica nespala. Na chodbách sa míňali lekári a sestričky. Práve z nejakej sály vychádzal chirurg, sťahoval si rúško a niečo hovoril sestričke. Vyzeral zničene.

Spomalila, zašla za roh, hoci to nebolo nutné a načúvala ich rozhovoru. Vedela, že sa to nepatrí, mala nejaké vychovanie, avšak bola tak dlho mimo ľudských konvencií, že už pre ňu prestali mať význam.

Práve prehovorila sestrička: „Pán doktor, nemohli ste urobiť absolútne nič. Bolo to dieťa alebo matka." Snažila sa ho utešiť.

„Viem, viem... Ale aj tak som chcel zachrániť oboch. Možno keby som bol..." vzdychol.

Odlepila sa od steny a prešla nepovšimnutá priamo okolo nich. Nemohol. Nijako tomu nemohol doktor zabrániť. A nikto to nevedel lepšie ako ona. Keď raz dôjde k označeniu osoby, niet cesty späť. Nič sa nedá spraviť.

Chodbou pokračovala ďalej. Navštívila niekoľko izieb, ale ten pohľad..! Ten pohľad ju neustále pálil na krku. Čo sa to dialo? Rozhodla sa, že urobí zmenu a namiesto do Geelu a jeho okolia išla do Heist-op-den-Bergu. Síce to nebola veľká zmena, ale aspoň niečo. Dúfala, že už to nepocíti, že už ju to nenájde, ak trochu pozmení svoju obvyklú trasu.

Vyhýbať sa tomu spaľujúcemu pohľadu sa jej darilo skoro celý nasledujúci deň, až pokým neurobila tú chybu a neprišla o 15:50 do nemocnice v Gente. Ten kto ju sledoval musel vedieť, kde o akej hodine obvykle býva, pretože po celom dni to bolo jediné typické miesto, ktoré pravidelne navštevovala. A tiež vedela jednu ďalšiu vec - to čo ju sleduje rozhodne nebol smrteľník.

Prešla okolo izby pána Hermanna. Chudák. Ani dnes nebol jeho deň. Z akéhosi prostého rozmaru sa rozhodla, že mu na druhý deň prinesie kvety. A možno budú až z Holandska! Nech aspoň niečo v jeho izbe je, pretože ako sa zdalo, nik mu kvety, ani nič iné nenosil. Všetci naňho zabudli.

Možno bola síce mŕtva a smrtonosička, ale to neznamenalo, že nemala žiadne srdce. Raz tiež bola človekom...

Znovu sa rozhodla obmeniť svoju trasu a to sa ukázalo ako dobrý ťah. Centrum Paríža bolo rušné a sledovať tých ľudí ju neskutočne bavilo.

„Áno, kúpila som si ich, boli v akcii." vravelo natešene jedno dievča druhému.

„A koľko teda stáli?" spýtalo sa prekvapene druhé.

„Noo, 100 €... ale predtým stáli 110!"

„Mali by ťa vyhlásiť za obchodníka roka..." pokrútila jej kamarátka hlavou s neskrývaným smiechom.

Smiali sa. Vyzerali veselo. Cítili. Prežívali niečo, čo ona sama už dlho nezažila. Možno nevedela, čo znamená byť úplne šťastný, ale vedela čo to znamená, keď človek šťastný nie je. A práve toho sa vzdala, keď zomrela. Smútku a nešťastia. Najlepšia vec v celom jej živote, sa stala paradoxne vtedy, keď zomrela. Dobre, keď sa na to po rokoch s chladnou hlavou pozrela, nebola to možno najlepšia vec, ale druhá najlepšia určite. Veď kto by chcel byť smutný a nešťastný?