Dotyk

7. kapitola

Kolín nad Rýnom, november 1920

Johann Aschaffenburg bol skvelým primárom a dobrým priateľom. Bol od Kurta až o 20 rokov starší, ale tipovali by ste mu tak na 40. Možno práve vďaka tomu vekovému rozdielu tak dobre spolu s Kurtom vychádzali – mohli by byť otec a syn! Johann bol nízky, za to veselý mužíček, s vždy dokonale upravenými fúzami a okrúhlymi okuliarmi. V posledných rokoch však vyzeral častejšie utrápene ako veselo.

Kurt ho našiel v jeho pracovni. Zaklopal, a keď počul „Vstúpte." vošiel dnu. Johann zodvihol zrak a oči sa mu stretli s Kurtovými. Uľavene si vydýchol. „Ach, Kurt, to si ty. Už som sa bál, že máme znovu nejaký problém s kúrením. Dnes boli za mnou trikrát! Trikrát! Akoby som sa ja do toho nejako rozumel!" zasmial sa, ale jeho smiech nebol veselý. Vyzeral unavene.

Kurt neodpovedal a len sa naňho súcitne usmial. Ako veľmi mal rád tohto úprimného pána primára!

„Posaď sa, Kurt, nestoj tam ako taká socha." Kurt s vďakou ponúknuté miesto prijal.

„Stalo sa niečo?" opýtal sa Johann.

„Nie, nie, všetko je fajn. Len som sa ťa chcel spýtať na istú pacientku." ozval sa Kurt.

Primár si zložil okuliare a pomasíroval spánky. „Vedel som, že si ju vezmeš na starosť. Máš na mysli Luise Schwarz, všakže?"

„Áno." prisvedčil Kurt. „Počul som niečo od Hansa – mladšieho lekára. Vraj ty osobne si zaistil jej premiestnenie DOLE. Nevedel som, že také niečo ešte robíš."

„Počul si dobre. Robím ešte veľa vecí, to by si sa čudoval..." šibalsky žmurkol na Kurta. „Ale máš pravdu. Pacientov nezvyknem osobne premiestňovať. Povedal by som, že to bola čisto zhoda náhod. Zvláštna zhoda náhod."

Kurt zvraštil obočie. „Zvláštna zhoda náhod?"

„Áno. Išiel som si po kávu, keď z jedenej z izieb vybehli vyplašené sestričky. Mrmlali niečo o „šialenstve" a „katastrofe". Zastavil som ich a spýtal sa čo sa deje. V mojej nemocnici bude poriadok!" a na znak potvrdenia vlastných slov udrel päsťou do stola.

„Povedali mi o tom, že jej išli pichnúť sedatíva, a Luise sa ich spýtala, že čo to je." pokračoval primár v rozprávaní. „Odpovedali jej tradične, niečo ako: Nebojte sa, pomôže vám to. Nejako si neuvedomili, že hovoria s osobou, čo sa ešte včera chcela zabiť. Samozrejme sa začala vzpierať a bojovať. A v tom momente stretli na chodbe mňa. Vieš ako ma také prípady zaujímajú, nemohol som si pomôcť." ospravedlňujúco pozrel na Kurta.

Kurt len kývol hlavou nech pokračuje.

„Vošiel som do izby. Sedela na posteli a pozerala do zeme. Vedel som, že bude musieť ísť DOLE a aj som jej to povedal. Postavila sa, pozrela na mňa a povedala. „Dobre, ale nič mi nedávajte. Pôjdem sama. Nebudem robiť problémy." Vieš si predstaviť ako ma to šokovalo! Čakal som scény alebo aspoň plač. Nikto nechce byť umiestnený dole. No ona vyzerala ako osoba, ktorá už nemá, čo stratiť. Normálne som mal pocit, že hovorím so ženou pri zmysloch. Pozrel som jej do očí a vedel som, že je to len klam. Poznáš to... Oči sú zrkadlom do duše. Možno sa v tej chvíli javila, že je v poriadku, ale nie je."

Táto informácia Kurta prekvapila. On zažil len ticho a plač. Nič iné. Znamenalo to, že si uvedomuje svet okolo seba. Nie je úplne stratená.

Primár pokračoval: „S jej podmienkami som súhlasil. Po ďalšej scéne som naozaj netúžil. Vstala a spolu so mnou a sestričkami zišla DOLE. Dali jej poslednú izbu. 3? Alebo 4? Neviem..."

„Tri." skočil mu do reči Kurt

„ .... presne."

Pozerali na seba. Napokon prehovoril Kurt: „Nechcem aby jej dávali lieky, kým ju vyšetrujem. Dostanem tvoj súhlas?" Kurt pozeral primárovi do očí. Videl ako v ňom prebieha vnútorný boj – primár vs. priateľ. Ako primár by túto žiadosť musel podrobne zvažovať, pýtať sa na dôvody... No, ako priateľ, ktorý dôveruje jeho novátorským prístupom... Zvíťazil priateľ.