Dotyk

1. kapitola

Súčasnosť

Každý deň bol úplne rovnaký.

A presne to na svojej smrti od začiatku milovala.

Kráčala rušnou ulicou v spomalenom čase – tak ako vždy. Ľudia si lenivým tempom vykračovali, vtáky zastavovali vo vzduchu, autá sa pomaly plahočili ulicami, a ona na tú scenériu len s potmehúdskym úsmevom hľadela. Bavilo ju potajme pozorovať ľudí, sledovať čo robia, keď si mysleli, že sa nikto nedíva. Toľko nepodstatných šialeností, ktoré každý deň robili! A čoho všetkého boli schopní – dobrého, no aj zlého. Takisto ju fascinovalo to, ako sa menili. Narodili sa, vyrástli, zošediveli a nikdy nie naopak. Presne tak, ako to malo byť.

Nohy ju viedli doprostred Trafalgar Square, na námestie v srdci Londýna. Popritom ako kráčala, vysokými opätkami klopkala o betónový chodník. Klop. Klop. Klop. Akoby si tým zvukom chcela pripomenúť vlastnú dôležitosť. 

O dvanástej musela byť na predom určenom mieste, presne ako každý jeden deň. Míňala náhodných okoloidúcich, a popritom im jemne pokladala svoju holú ruku na ramená. Oni si to, ale nikdy nevšimli. Pravdepodobne si pomysleli, že sa im to zazdalo. Že to bol len ľahký vánok či znamenie z vesmíru alebo niečo podobne hlúpe. Aká škoda, že práve to, ich odsúdilo na smrť. Jeden ľahučký dotyk.

Keď dorazila na miesto, obzrela sa na Nelsonov stĺp, a potom zahliadla Národnú galériu. Napriek tomu, kde všade už bola, na tamto miesto nikdy nevstúpila. Netušila prečo. Asi mala k umeniu rešpekt. Potriasla sama nad sebou hlavou a v okamihu zmizla.

Jej ďalšou každodennou zastávkou bolo letisko vo Frankfurte v Nemecku. Ak by nebola schopná spomaliť čas, tak... no radšej by si vybrala miesto, kde by jej nehrozilo udupanie a zavalenie kuframi! Pyšne si kráčala uličkami a sporadicky venovala ľudom svoje pohladenie. Neexistoval v tom žiaden systém. Neexistoval v tom poriadok. Niekoho sa dotkla a niekoho nie. Bola to náhoda.

Popravde, myšlienka na to, že svojim dotykom bude odsudzovať ľudí k záhube jej nebola spočiatku príjemná, ale bola to práca ako každá iná. A tá jej mala viac výhod ako nevýhod. Keď vám raz Smrť ponúkne to, po čom najviac túžite, nepoviete nie.

Dotyk, dotyk, dotyk. Nejaký dom na predmestí. Dotyk. Farmár v neďalekej dedinke. Dotyk. Dom pani Schnietzovej... Ach, obľúbila si ju, ale s ľútosťou jej venovala jeden zo svojich osudných dotykov. Už nastal jej čas. A tak ďalej, a tak ďalej. Každý deň dookola to isté. Dotknúť sa čo najviac ľud a označiť ich. O označených sa už potom sama Smrť skôr či neskôr postará. 

Do Bruselu síce dve minúty meškala, ale dohnala to. Tesne pred štvrtou hodinou navštívila nemocnicu v Gente. Bolo to tak zvláštne! Na posteli ležal Otto Hermann. Vraj bol kedysi celkom známym hercom. Áno, poznala ho po mene, pretože tam ležal už dobrých 15 rokov. Dokážete si predstaviť byť 15 rokov v kóme? Život vám ubieha pomedzi prsty a vy... ani o tom neviete. 

Pamätala si na prvý deň, keď do tejto miestnosti vkročila a označilo ho. Všade bol frmol a jeho zrovna priniesli. Hromadná autonehoda. Zranenia sa im podarilo vyšetriť, ale jeho problém spočíval v hlave. Keď sa to stalo, nebol označený, a tak to mohol prežiť, ale bola tu ona. A dotkla sa ho.

„Ach, pán Hermann, vari na vás zabudla?" povzdychla si jemným hlasom do ticha nemocničnej izby. 

„Snáď vie čo robí." zašepkala pre seba. 

Následne sa premiestnila na pobrežie Dánska. Bolo to najvýchodnejšie miesto oblasti, ktorú mala na starosti. Hádam nikomu nenapadlo, že je na celú Zem sama a jediná? Ešte to by jej chýbalo! Každá z jej kolegýň mala svoj vlastný, presne vymedzený rajón.

Do polnoci jej zostávalo ešte veľa času, a tak sa zatúlala do malých dediniek v okolí. 

Krátko pred polnocou, vytiahla spopod šiat obnosené strieborné hodinky, ktoré jej viseli na krku. Bolo presne 23:45 a ona bola na nábreží rieky Rýn. Chvíľu tam len tak postávala, zhlboka dýchala príjemne svieži nočný vzduch, a nechala nech sa jej hravý nočný vánok pohráva s prameňmi vlasov vykúkajúcich spod tmavej kapucne. V tichosti obdivovala ako sa svetlá veľkomesta, odrážajú od pokojnej vodnej hladiny. Pohľad na mihotavé svetlá ju vždycky dokázal upokojiť. Bolo to pre ňu niečo ako pohladenie po náročnom dni. Mesto jej šepkalo: „Dievča, odviedla si dnes dobrú prácu." A ona si tento pocit nesmierne vážila. Pousmiala sa do noci. Kolín, ach ten Kolín. Tak krásny, a tak krutý a...

Zamrazilo ju.

Jej úvahy boli ihneď prerušené. Mala zvláštny pocit na zátylku, také šteklenie a chlad, akoby... akoby ju niekto sledoval. 

Nie, to predsa nebolo možné. Nebolo, však?

Prudko sa zvrtla na podpätku. 

Nikto tam nebol. 

Stála tam len ona, a niekde v diaľke si pomaly vykračovala skupinka mladých ľudí.

Rozhodilo ju to. Najhoršie na tomto zážitku bolo to, že sa jej to nestalo prvýkrát. Tu, v Kolíne, sa jej to prihodilo už aj predtým – taký zvláštny chlad a pocit, že ju niekto sleduje. A ona netušila prečo.

Keby som bola bežný smrteľník, nebolo by zvláštne, ak by ma niekto sledoval, pomyslela si. Ale teraz? Odkedy sa stala smrtnosičkou, nikto ju nikdy nezbadal, pokiaľ to ona sama nechcela. Nikto. Nikdy. No niečo sa dialo, a ona nevedela čo.

Striasla zo seba divný pocit, ktorý sa jej zmocnil. Nechcela sa nechať rozrušiť na sklonku nového dňa.

Bolo 23:58 a ako vždy smerovala do Univerzitnej nemocnici v Kolíne nad Rýnom. Bol to rozsiahly komplex budov. Hlavná budova sa ťahala niekoľko poschodí do výšky, a boli tam oddelenia každého druhu. Za tie roky videla, ako nemocnica prešla toľkými zmenami, že bolo pre ňu stále ťažšie a ťažšie zorientovať sa.

Toto miesto bolo začiatkom aj koncom jej dňa, bolo to miesto, ktoré milovala, aj ktoré nenávidela. Bolo to miesto, kde našla svoje šťastie... aj smrť.